Na veľké prekvapenie v Európskom parlamente sa v posledných dňoch nehovorí ani tak o oslabovaní eura voči doláru, či o riešení hlbokej finančnej krízy v Grécku ako o utečencoch s prevažne afrických krajín do Európy. Problém imigrantov však nie je pre nás až taký vzdialený ako sa na prvý pohľad zdá. Už len preto, lebo EÚ na týchto imigrantov chce vydeliť až 50 miliónov eur /v tejto sume by bolo niečo aj z našich peňazí/, ale predovšetkým kvôli tlaku na nás, aby sme prijali minimálne  až 785  takýchto utečencov na legálny a trvalý pobyt v Slovenskej republike. Pôvodne  sa hovorilo o 200-250 imigrantoch.

V  EÚ nie sme sami, kto takúto „ponuku“ odmieta. Už aj preto, lebo počet 200-250 imigrantov  vraj  vychádzal  z počtu obyvateľov SR, nášho hrubého domáceho produktu, počtu žiadateľov o azyl a počtu nezamestnaných. Teda štyri kritéria. Našťastie, naši politici sú presvedčení, že kritéria na prijatie by sme si mali určiť sami. Sme predsa ešte stále zvrchovaná a samostatná republika. Okrem toho, ako vidieť z predchádzajúcich riadkov, raz sa  používa výraz „utečenci“, raz „imigranti“. O utečencoch by sme mohli hovoriť v tom prípade, keby išlo výlučne o ľudí, ktorí z politických,  alebo náboženských dôvodov musia opustiť  svoju vlasť. Veľakrát sa v podobných prípadoch potvrdilo, že ide výlučne o ekonomických   vysťahovalcov – imigrantov, ktorí odchádzajú z Afriky či Ázie iba s cieľom žiť v bohatej Európe lepšie a teda stať sa členmi konzumnej spoločnosti. Chápeme, že ako vnútrozemná  krajina sme lepšie chránení pred vlnami vysťahovalcov ako Taliansko, Španielsko či Grécko, ale  Európa ako taká /v tomto prípade  však jednoznačne ide o Európsku úniu/ sa musí dokázať brániť  voči takýmto prílivom nežiaducich imigrantov.

Bohaté západoeurópske krajiny sa snažia nás aj citovo vydierať. Vraj, keď od nás utekali ľudia po roku 1948 do cudziny, teda  predovšetkým do západoeurópskych  krajín, tie ich nezištne prijímali a poskytovali azyl. Áno, bolo to tak. Ale... Prichádzali kresťania do kresťanských krajín, predovšetkým s vysokoškolským vzdelaním, alebo to boli zruční remeselníci. Aj tí páni inžinieri či doktori, začínali tak, že umývali autá na benzínových staniciach, riad v reštauráciách či pomocné práce v nemocniciach. Trvalo im často dlhé roky než sa vypracovali na takú spoločenskú úroveň, akú zastávali pôvodne vo svojej vlasti.  V prevažnej väčšine prípadov boli pre svoje nové domoviny prínosom. Pritom aj tu najčastejšou príčinou opustenia Československa bola snaha zarábať viac než doma, teda prenasledovaných  za svoje politické presvedčenie bolo výrazne menej.

Zaujímavý názor na problém prijímania migrantov z Afriky a Blízkeho východu má europoslanec – nestraník, ale v Bruseli a Štrasburgu pôsobí za českú sociálnu demokraciu, profesor sociológie Jan Keller. Jednoznačne varuje pred prijímaním kvót. Podľa neho prijímanie utečencov je vo svojom dôsledku zásahom do sociálnej politiky členských krajín. „Keď pridelíme množstvu ľudí, ktorí  nemajú vôbec nič niečo, je jasné, že miestni nezamestnaní a rodiny v existenčnej núdzi i ďalší budú musieť počkať, čo pre nich zostane“, hovorí J.Keller. „Situácia by bola znesiteľná iba vtedy, keby sa najbohatšie majetkové skupiny na nich zložili, teda by kompenzovali všetky náklady štátu na začleňovanie imigrantov do spoločnosti“.  Nemusíme komentovať jeho slová tým, že sa to určite v žiadnej krajine nestane. Okrem toho podľa J.Kellera problém spočíva aj v tom, že dnes nikto nedokáže povedať, kde je horná hranica záväzných kvót. V Afrike aj na Blízkom východe sú predsa desiatky miliónov potenciálnych utečencov, ktorí hocikedy môžu vstúpiť na územie Európy, bez ohľadu na to, či sa dostanú do kvót, alebo nie.

Určitú dávku benevolencie k celkovému problému s utečencami predstavujú aj slová prvého podpredsedu Európskej komisie Franza Timmermansa: „ Každý, kto potrebuje útočisko, mal by ho v Európe nájsť“. Je síce pravda , že v ďalšej časti svojho vyjadrenia spomína tých, „ktorí nemajú oprávnený nárok“ a treba ich pohotovo identifikovať a vrátiť do ich domovskej krajiny, ale prečo potom nevyslovil slová ako „teroristi“, „militanti“, „islamisti“, atď., ktorí v súčasnosti už šíria strach na celom svete? Ako si však predstavuje tú tzv. pohotovú identifikáciu? V každom prípade jeho názor /pokiaľ je skutočne „iba“ jeho/ nedáva žiadne východisko zo súčasnej situácie, naopak, je veľmi zavádzajúce a pohnevá si obyvateľov aspoň desiatich členských krajín EÚ.

Náš premiér Robert Fico, minister vnútra Robert Kaliňák i ďalší majú v celej záležitosti jasno: prijatie kvót na prijímanie utečencov je dať ešte väčšiu príležitosť pašerákom ľudí, teroristom a všetkým tým, ktorí majú záujem na tom, aby jedna vlna utečencov striedala ďalšiu, ešte intenzívnejšiu. Európska únia by sa však mala starať aby nastal opak. Aby  v Líbyi i Sýrii prestali občianske vojny a aby všetky africké i arabské krajiny dokázali svojim občanom vytvoriť také  podmienky, ktoré by im vo svojich domovinách zaručovali dôstojný život.

KONTROVERZNÝ NÁVRH

V tomto je Vyšehradská štvorka skutočne jednotná. Jej členské krajiny sú jednoznačne proti kvótam a povedzme si úprimne , aj proti takýmto prisťahovalcom.  Utečencov z arabských a afrických krajín  nechceme iba my, Češi, Maďari, Rumuni, Lotyši, Litovci, Estónci, Francúzi, Španieli, Portugalci, Poliaci, ale napríklad ani takí Holanďania, ktorí sú jedným zo symbolov tolerancie k iným kultúram, národom, náboženstvám a etnikám. Tu môžeme opäť polemizovať: utečenci sú predovšetkým tí, ktorí po zmene politickej situácie v materskej krajine sa do nej vracajú. Ide o ľudí, ktorí naozaj potrebujú chytiť sa podanej pomocnej ruky a po prenasledovaní a útlaku pokojne žiť v krajine, pre ktorú sa sami rozhodli z vlastnej vôle po zvážení všetkých „pre“ a „proti“.  Dnes sa však za utečencov  často skrývajú militantní islamisti, obchodníci s ľuďmi, či dokonca bojovníci zo Sýrie a Líbye. Tvrdia to aj niektorí  diplomati a politici z arabských severoafrických krajín a samozrejme, odvolávajú sa na svoje objektívne zdroje. Pri všetkej objektivite však musíme uznať, že časť týchto ľudí sú skutoční utečenci, predovšetkým zo Sýrie a Iraku, ktorí musia doslova utekať pred zabijakmi z Islamského štátu. Kto je však kto? To nedokáže zistiť ani talianska či španielska polícia. Podľa OSN sa iba v tomto roku pokúsilo dostať z Afriky cez Stredozemné more, predovšetkým do Talianska, vyše 60 000 ľudí. Podľa dostupných informácií síce na niektorých lodiach boli aj kresťania zo Sýrie  a z niektorých  afrických krajín, ale islamskí radikáli, ktorí sa z nimi plavili, ich jednoducho hodili do mora...

Keby sme však chceli odsúdiť islam ako taký, museli by sme minimálne zanevrieť na približne dve miliardy ľudí, ktorí  vyznávajú toto náboženstvo. Je síce pravda, že ho šírili ohňom a mečom od západnej Afriky až takmer po Austráliu, ale ani naše kresťanstvo nemá najčistejšie dejiny. V súčasnosti však terorizmus, samovražedné útoky a atentáty sú spájané predovšetkým s vyznávačmi tejto viery, ktorá sa zrodila na  Strednom východe. Musíme si však uvedomiť, že vyznávačov islamu dnes máme všade, teda aj na Slovensku. Napriek tomu málokomu sa chce veriť, že mešity sú už aj za polárnym kruhom /!/ a to už je čo povedať. V Európe  už žijú milióny a milióny moslimov, ale nemôžeme predsa v každom z nich vidieť potenciálneho teroristu. Jedno je však isté: prevažná väčšina tých, ktorí sa denno- denne  niekoľkokrát modlia k svojmu Allahovi sa v európskom prostredí nechce prispôsobovať našim tradíciám a zvyklostiam, dokonca ich neuznáva a odsudzuje – a z toho vznikajú konflikty, ktoré, žiaľ, často končia vraždením a zabíjaním. Práve preto je aj Slovensko, bez ohľadu na to, či tu máme vládu ľavicovú, liberálnu či kresťansko-pravicovú, pri  prijímaní migrantov z arabských krajín, Pakistanu, Bangladéša, Indonézie, Afganistanu, a pod. stále konzervatívne a podozrievavé. Sú síce rozdiely  aj medzi moslimami : predsa len iní sú v Európe, teda v Bosne, Azerbajdžane, Turecku, alebo v Tatarstane, iní v Afganistane, Pakistane... Nakoniec, pred rokmi sme na žiadosť USA prijali piatich Ujgurov, občanov Číny, príslušníkov stredoázijského etnika, ktoré vyznáva islam. Táto pätica niekoľko rokov strávila na americkej základni Quantanamo na Kube, kde väznili radikálnych islamistov, bojujúcich v Afganistane na strane Talibanu. Dostali sme ich ako „darček“, vraj majú u nás začať nový život, veď nie sú ani nebezpeční. Keď však boli takí mierumilovní, prečo ich potom tak dlho držali  v Guantaname a prečo ich Američania zajali v Afganistane, pričom sa Urgujci priznali, že absolvovali teroristický výcvik v Pakistane ?  Dnes nikto nevie, samozrejme okrem niekoľkých zainteresovaných, čo je s nimi, či žijú ešte stále na Slovensku, alebo sa „presunuli“ ďalej na západ. Keď zostali u nás, tak z čoho žijú?

BUDE ICH STÁLE VIAC !

Verme, že naša republika nepristúpi na žiadne kvóty, ktoré jej chce vnútiť Európska komisia. Veď sa predsa nedá administratívne určiť, že ten a ten utečenec /islamista?!/ bude žiť v tej a tej krajine. Už vôbec nie to, že sa stane jej priemerným občanom, ktorý bude dodržiavať  všetky naše zákony a i keď Slovensko nemusí zbožňovať, tak sa bude voči nemu chovať lojálne.

Musíme sa však zmieriť s tým, že počet moslimov u nás bude neustále  stúpať aj bez tých, ktorí by k nám prišli či už na základe pridelených kvót, alebo tzv. dobrovoľného presídľovania. To znamená, že naša republika by si sama určila, koľko utečencov prijme. V centrách našich väčších miest neustále pribúdajú prevádzky rýchleho občerstvenia i reštaurácií, ktoré sú v rukách Albáncov, Bosniakov, Kosovčanov, Arabov či Turkov. To isté platí v súvislosti so zlatníctvami, kaviarňami, cukrárňami, obchodmi s kobercami a textilom. Možno ich príchod na Slovensko nebol vždy legálny na 100%, tak ako ich podnikateľské začiatky, ale našincom jasne dávajú najavo, že obchodovanie majú jednoducho v krvi...  Možno preto ani jedného z týchto migrantov nenájdeme medzi stavbármi diaľnice, hutníkmi, kovoobrábačmi, či baníkmi. Neodsudzujme ich, robia to, čo skutočne vedia. Za to, že niektorí z nich obchodujú s drogami /Sadiki/ väčšina z nich rozhodne nemôže.

Žiaľ, dnes si už málokto spomenie na slová Huariho Bumediena, účastníka a jedného z vodcov proti francúzskeho povstania v Alžírsku a jedného zo strojcov oslobodenia tejto francúzskej kolónie. Vyslovil ich v roku 1965, kedy stál na čele Revolučnej rady, ktorá zvrhla prvého prezidenta samostatného Alžírska Ben Bellu: !My Európu raz porazíme a tak ju dostaneme pod svoju vládu. Vyhráme nad ňou nie vojenskou silou, ale tým, že preplávame Stredozemné more a jednoducho ju zaplníme našimi ľuďmi. Tými, pre ktorých je Allah jediný Boh...“. Nuž, Bumediena už niet, ale tých, ktorí chcú realizovať jeho ideu, je akosi stále viac a viac...