Priznám sa, že patrím medzi tých zákazníkov, ktorí vyhľadávajú v hyper a supermarketoch zlacnený tovar v súvislosti s končiacou sa zárukou. Robím tak preto, že žiadny rozdiel (až na výnimky) medzi zlacnenými produktami a tými, predávanými za pôvodnú cenu, nevidím.

Každý obchodný reťazec má svoju špecifickú politiku predaja potravín pred koncom termínu ich spotreby. Niekde ich zlacňujú aj dva týždne pred tým konkrétnym dátumom, inde iba deň či dva. Jednoducho stále dúfali, že sa ich podarí predať za tú vyššiu cenu, s ktorou sa dostali do regálov. Oveľa zaujímavejší je však spôsob ich zlacňovania. Tak napríklad v Kauflande je to veľmi jednoduché: prvé zlacnenie je 30-percentné a pokiaľ sa takto zlacnený tovar nepredá, nasleduje polovičná cena, teda ide o zľavu 50%. Billa má tiež „dvojaký meter“: prvá zľava je 25%, po niekoľkých dňoch nasleduje predaj za polovičnú cenu. LIDL je v tomto veľmi konzervatívny – 30% a dosť! Tesco má dosť zložitý systém preceňovania potravín pred vypršaním termínu ich určenej konzumácie, ale 50-percentné tzv. výpredajové ceny potravín sú pomerne samozrejmé. Azda najlepší systém majú v slovenskej sieti potravín Fresh. Keď už tovar leží aj po 30 a 50% zlacnení a ešte môže niekoľko dní ležať, tak nastúpi až 70-percentná zľava. Pokiaľ sa ani vtedy nepodarí ho predať, tak žiaľ, nastúpi povinná etapa likvidácie. Tá je na Slovensku pomerne častá a vyznačujú sa ňou predovšetkým obchodné reťazce. Nuž čo, plytvanie potravinami, či už v obchodoch, alebo domácnostiach, je náš zlozvyk, z ktorého sa stala tradícia.

Prečo som si však vzal na napísanie tohto článku práve tému predaja, či výstižnejšie povedané výpredaja potravín tesne pred ukončením ich oficiálne určeného posledného dátumu na ich konzumáciu? Inšpirovala ma k nemu príhoda z nedávnych dní, ku ktorej došlo v predajni LIDL na veľmi frekventovanej predajni v budove železničnej stanice v Košiciach. Jedna zo zamestnankýň naložila plný veľký vozík mäsovými výrobkami s označením 30% zľava a mierila ním do priestorov, ktoré zvyčajne zákazníci nevidia a nepoznajú. Pritom sa našlo ešte dosť návštevníkov predajne, ktorých zaujal obsah vozíka, zrejme si mysleli, že je to precenený tovar, ktorý sa dostane do regálov. Pani predavačka však jednoznačne dala najavo, že konečnou stanicou tohto nelacným obsahom naplneného veľkého nákupného vozíka bude kafiléria! Povedala to s úplnou samozrejmosťou...

Tu sa ihneď rodí otázka: čo by sa stalo, keby toto – prevažne zabalené surové mäso pred niekoľkými dňami zlacnili ešte o 20%m teda spolu na päťdesiat? Asi by sa predalo. Tak, ako to býva vo Freshi, Bille, Kauflande, Tescu. Prečo sa práve LIDL tak urputne bráni ďalšiemu zníženiu ceny pred limitovaným dátumom spotreby? Nepochopiteľné, že tovar radšej pošle na likvidáciu, než by ho predalo i keď „iba“ za polovičnú cenu? Sme naozaj takí bohatí, že si dovoľujeme takýto luxus? Keď si manažéri v Lidli myslia, že ich neústupčivosť v poskytovaní zliav je pre nich ten najlepší imidž, tak sa veľmi mýlia. Zákazníci im to raz predsa len zrátajú. Veď tak či tak to nakoniec zaplatia oni...