Príbeh o svetoznámom sklárovi spod Havrana

Na prahu roka s prispením Fondu na podporu umenia jeden z najdôslednejších slovenských autorov, ktorého múdre novoročné slová esejí kolujú po internete, Dušan MIKOLAJ vydal knihu Šťastné okolnosti Jána Zoričáka. Tým  nám prakticky venoval pohľad do sveta svetového sklára, reprodukcie jeho výnimočných diel máme sprístupnené na dosah v rozumnom praktickom formáte výtvarne i graficky zaujímavej knihy. Dušan Mikolaj, ktorý patrí do širšieho okruhu autorov SNN, si získal rešpekt nielen laickej, ale najmä odbornej verejnosti. Za dlhoročnú významnú prácu pri propagácii výtvarného a slovesného umenia a za rozvíjanie národných kultúrnych tradícií ho Nadácia Matice slovenskej ocenila cenou Milana Thomku Mitrovského a za svoje diela z oblasti literatúry faktu získal medzinárodnú Cenu Egona Erwina Kischa, ako aj národnú Cenu Vojtecha Zamarovského.

Ako dlho si sa zaoberal osobou francúzskeho sklára pôvodom zo Slovenska?

Nie je to osoba, ale osobnosť, a v podstate sa ním, jeho životným osudom, ako aj dielom a výstavami, osobitne na Slovensku, zaoberám, vlastne sa ani nedá povedať, že zaoberám, skôr sa spolu s ním a s jeho dielom zžívam plus mínus desaťročie, prešiel som s ním pozoruhodné výstavy na Slovensku, neraz som bol u neho doma...

U neho doma znamená vo Francúzsku, však?

Áno, udomácnil sa po roku 1970 vo Francúzsku, jeho súčasný domov je pod Savojskými Alpami na brehu Annenského jazera, je to kraj horských panorám, možno aj preto sa stal pre rodáka spod Havrana v Belianskych Tatrách domovom.

Predchádzajúce tvoje dielo má názov Odrôtovaný svet Karola Guleju a je o osudoch slovenských drotárov, prirodzene sa núka otázka, čo obe knihy okrem autora spája?

Kniha o Gulejovi zachytáva osudy slovenských drotárov, ich putovania svetom, a to, čo zanechali, ich mnohé umelecké diela – jednoducho je to o slovenských osudoch vo svete. Pokiaľ ide o Jána Zoričáka (*1944), rodáka zo ždiarskej drevenice, ktorý sa stal napokon priekopníkom modernej sklárskej tvorby a zakladal medzinárodné sklárske stredisko v Aix en Provence a jeho diela sú v zbierkach múzeí, galérií a umeleckých fondov po celom svete, tak to je osud, ktorý nemožno obísť. Pre mňa to nebola téma knihy. Nechcem voliť nadnesené slová, ale tých desať rokov spoločného kontaktu, či už na Slovensku, alebo v jeho francúzskom domove, bolo pre mňa hlbokým ľudským zážitkom. Pomaly sa rodili výpovede o živote a práci, o peripetiách, ktoré zažíval po roku 1970 v cudzine – pri nezvyčajne dramatickom budovaní nového domova vo Francúzsku.

Videl som strhujúcu výstavu Zoričák sa vracia v mimoriadnom prostredí bývalej elektrárne, dnes vďaka manažérskemu talentu pani riaditeľky Anny Ondrušekovej, na stredoeurópske pomery výnimočne originálnej galérie v Poprade. Umožnilo mi to zažiť osobne to pôsobenie sklárskych diel na tému vesmír; jednoducho je to veľké obohatenie vidieť, čo dokáže zo skla vytvoriť mohutný Zoričákov talent. Ty si o výstave Iskrenie svetla písal, keď bola v roku 2017 v galérii v Čadci v SNN č. 43.

Téme vesmír venoval Zoričák celú výstavu Iskrenie svetla, lebo, ako som to vtedy formuloval,  zotrváva s nebotyčným vesmírom v nepretržitom tvorivom kontakte. Okrem inšpirácií, ako napríklad sklenej sochy Vesmírny kvet, vytvoril originálne v skle zatavené portréty Kopernika, Galileiho alebo amerického astronauta so slovenskými kysuckými koreňmi Eugena A. Cernana. Len na Slovensku usporiadal okolo dvadsaťpäť výstav, prevažne v Poprade a v Kežmarku, teda prakticky v rodnom kraji, a vyvrcholilo to vlani v auguste otvorením trvalej inštalácie diel v Stone Art Galery....

Nemali by sme sa však nechať pomýliť anglickým názvom, ide takrečeno o rodnú drevenicu Jána Zoričáka, nositeľa vysokých francúzskych, ako aj slovenských štátnych vyznamenaní... A  vďaka knihe Šťastné okolnosti Jána Zoričáka máme plnokrvný obraz človeka a umelca, ktorého diela si získali svetové uznanie, musíme povedať že prvú priekopnícku prácu tohto druhu, autora, ktorý žil a prežíval mnohé. Nemáme pred sebou výsledok niekoľkohodinového novinárskeho rozhovoru, ale mozaiku života skladanú po dlhé druhé desaťročie dvadsiateho prvého storočia. A to tak slovom, ako aj obrazom. Iste, v rozhovoroch prišlo aj na národné, slovenské...

Nuž, všetko, čo sa dalo, som zachytil v knihe. Z toho, čo tam je, možno zaujme povzdych umelca, ktorého, keď predstavujú vo svete ako občana Francúzska, pripomenie, že je naturalizovaný Slovák. A ako taký si myslí, že ani v samostatnom štáte sme si svoje vlastné sebavedomé kritériá ešte naplno ich nepresadili, ba ani nenastoľovali, náš postoj býva vlažný, pritom Slováci majú obrovský vzdelanostný potenciál, no vernosť k vlastnému pôvodu akoby prestala byť určujúca.