Ruský historik a spisovateľ Svjatoslav Rybas vyvolal na Slovensku a v Čechách pozornosť. Mimoriadne ostrá mediálna prestrelka vznikla medzi dlhoročným a rešpektovaným českým komentátorom, dlhoročným autorom významného denníka Právo Alexandrom Mitrofanovom a ruským autorom významných a aj do češtiny  prekladaných historických kníh Svjatoslavom Rybasom. Prvý označil druhého za stalinistu, ktorého knihy ani nemohol dočítať, druhý zasa odporúčal z Moskvy do Prahy viac sa  venovať štúdiu a faktom. Ako sa to však týka nás, Slovákov?

Sarkazmus a prudkosť polemiky medzi Prahou a Moskvou, teda presnejšie medzi Mitrofanovom a Rybasom nás zaujala pretože sa týka  Alexandra Dubčeka. Ide v podstate o jednu jedinú vetu. Znie: Alexander Dubček pozval v roku 1968 sovietske vojská, je o tom dokument v archívoch. Na základe tzv. pozývacieho listu prišla v auguste 1968 do ČSSR vyše pol miliónová armáda, A. Dubček sa stal obeťou a nie pôvodcom tohto aktu.

Ale známy ruský historik sa odvoláva na svedectvo bývalého sovietskeho diplomata Valentina Falina. Ten uviedol, že A. Dubček vyslovil žiadosť v telefonáte 16. augusta 1968 a záznam je uložený v archíve. Téma zaujala dr. Dušana D. Kerného, ktorý o. i. pátral aj v Moskve a aj našiel originál vyjadrení veľvyslanca V. Falina.

Ako to všetko vlastne bolo zo slovenského pohľadu?  Obrátili sme sa na historika prof. Ivana Laluhu , ktorý bol nedávno hosťom Únie slovenských novinárov. Vyvolal veľkú pozornosť pri predstavovaní knihy o tom, ako sa rodila slovenská štátnosť.

Prof. Ivan Laluha, brat nedávno zosnulého maliara Milana Laluhu,  je vo vedení Spoločnosti Alexandra Dubčeka. Prof. Laluha bol  po roku 1989 predsedom zahraničného výboru Národnej rady Slovenskej republiky. Bol pri formulovaní a dohody o priateľstve s Ruskou federáciou. Jej preambula obsahuje aj formuláciu, ktorej je I. Laluha spoluautorom a ktorá sa dištancuje od okupácie Československa v roku 1968.

Čo vlastne vieme a čo nevieme o tom, kto bol z vedenia ČSSR za vstup vojsk?

V ústave bola zakotvená vedúca úloha strany, A. Dubček, generálny tajomník ÚV KSČ, ako ústavný činiteľ, Fr. Kriegel, ako predseda Národného frontu ČSSR, Josef Smrkovský ako predseda Národného zhromaždenia, teda celoštátneho parlamentu a Oldřich Černík ako predseda vlády ČSSR neboli za vstup vojsk a robili všetko preto, aby sa vstupu vyhli, aby presvedčili partnerov, že tu nie je kontrarevolúcia, teda niet dôvodu na vstup vojsk.

Čo vieme o dátumoch telefonátov v auguste 1968 medzi Alexandrom Dubčekom a Leonidom I. Brežnevom?

V archívnych dokumentoch je zaznamenaný prvý rozhovor 9. augusta 1968.Brežnev bol vtedy na dovolenka na Jate a odtiaľ volal Dubčekovi. Téma  bola ako sa plnia dohody z Čiernej nad Tisou.

Kľúčové, podľa archívnych dokumentov, ktoré máme k dispozícii boli dve veci: treba zamedziť činnosť pravicových síl, ktoré útočia na podstatu socializmu a v súvislosti s tým odvolanie Fr. Kriegla z čela NF, Jiřího Pelikána z vedenia Čs. televízie a tretím v poradí na odvolanie bol Česmír. Císař, člen vrcholného vedenia lebo mal o. i. predstavy o rôznych modeloch socializmu.

Brežnev naliehal na Dubčeka, aby uskutočnil zmeny ihneď, predovšetkým, aby nastolil kontrolu nad médiami. Ale Dubček tvrdil, že to bude riešiť postupne. Dubček tvrdil, že to treba riešiť v pléne ÚV, v Národnom fronte, že treba dodržiavať isté normy. Teda obhajoval tie metódy práce, ktorým sa vyznačovala jeho reformná politika. Ďalší bol už ten známy telefonát 13. augusta 1968.

Kto volal komu?

Iniciátorom bol opäť L.I. Brežnev, Brežnev chcel zachytiť Dubčeka pred zasadaním Predsedníctva ÚV KSČ, teda vrcholného mocenského orgánu. Ale keď mu volal predsedníctvo už zasadalo. Tak ho dal vyvolať a želal si, aby pri tom rozhovore bol aj Biľak. Ale Dubček si k tomu zavolal Smrkovského / predsedu parlamentu/ a potom čiastočne Černíka / predsedu vlády/ Rozhovor sa začal 17, 30 a skončil za 18,35. Vyplýva to z prepisu stenografického záznamu. Ten je zachovaný a je prístupný od roku 1996. Záznamy robili sovieti a ruská strana nám ich odovzdala. Neskoršie sa ukázalo, že telefonát bol na žiadosť „biľakovcov“, oni naliehali na Brežneva, aby ešte hovoril s Dubčekom. Týmto Brežnev zdôvodňoval pred spojencami 18. augusta rozhodnutie o vstupe vojsk. Argumentoval čo všetko urobil a napriek tomu sa mu nepodarilo Dubčeka nakloniť na svoju stranu, že s ním, Dubčekom, sa už nedá rátať.

Stále sa počas hodinového telefonátu opakovalo, prečo náš klameš Sáša, prečo to nerobíš a v tejto atmosfére tak Dubček povedal, citujem: „ so všetkou zodpovednosťou vám hovorím, že ak nám neveríte a pokladáte nás za podvodníkov, tak si prijmite také opatrenia, ktoré vaše politbyro považuje za nutné“. Na to ho Brežnev opäť karhá a Dubček mu dáva najavo že nech teda on, Brežnev,  na seba preberie zodpovednosť. A Brežnev zasa cúva a nalieha, aby všetky opatrenia, ktoré sovieti požadovali urobil Dubček. Možno táto veta niekomu pripadá kontroverzná, ale z nej sa nedá dedukovať, že ide o pozvanie vojsk, pretože v celom rozhovore Dubček zdôrazňuje, že čs. strana má veci pod kontrolou a že kontrarevolúcia v ČSSR nehrozí.

Keby sme sa pozreli na texty moskovských protokolov, ktoré po vstupe vojsk čs. vedenie v Moskve podpísalo ani tam sa nehovorí, že v ČSSR bola kontrarevolučná situácia. A to bol predsa jediný dôvod pre ktorý by Dubček mohol povedať, viete tu nás lynčujú príďte nám na pomoc. Ale taká situácia v Československu nebola. Rozhodne sa z telefonátu nedá dedukovať, že Dubček pozval sovietske vojská.

Stále hovoríme o telefonáte 13.augusta 1968 a čo vieme o telefonáte 16. 8. 1968?

O takom telefonáte nielenže nič nevieme, ale nikde sa o tom nenachádza ani zmienka, že by sa konal. Okrem  sa v odvolávke  S. Rybasa na svedectvo V. Falina hovorí, že telefonát 16. 8. sa udial štyri dni po zasadaní predsedníctva ÚV KSČ, teda vrcholného mocenského orgánu. Podľa toho by to malo byť 12.8. Táto téma je našimi historikmi dobre spracovaná a nikde sa nenachádza zmienka o nijakom zasadaní 12. augusta po ktorom akože mal nasledovať telefonát 16. augusta. Nikde nie je dokument o telefonáte Dubček – Brežnev zo 16. augusta 1968.

Ako sa historik, ktorý na žiadosť Slova znovu prešiel všetkými dokumentmi, ako posudzuješ vierohodnosť spomienky bývalého sovietskeho veľvyslanca v Nemecku a bývalého poradcu resp. pomocníka vedenia ZSSR / Brežneva a Gromyka/, na rok 1968  na ktorú sa odvoláva S. Rybas s tým, že bola predsa uverejnená časopisecky, ale, ako sme zistili, až v roku 2013?

Domnievam sa, že tam s odstupom rokov došlo k istému zmätočnému udaniu dátumov.

Je to overiteľné v archívnych dokumentoch?

Všetko čo som povedal, pritom som hovoril v skratke, je overiteľné. Jednak v akademických Prameňoch k dejinám čs. krízy 1967 – 1970 vydaných v 1996. A potom v rozsiahlej medzinárodnej publikácii veľkého medzinárodného tímu za účasti špičkových ruských historikov Prager früling, Пражская весна predstavenej verejnosti v roku 2008 v Diplomatickej akadémii vo Viedni. Nikde sa nič podobné ako tvrdí S. Rybas  resp. V. Falin neuvádza.