V januári je výročie oslobodenia koncentračného tábora Osvienčim Červenou armádou – a tento pamätný deň – 27. januára – sa stal aj s prispením iniciatívy nemeckého spolkového snemu pred desaťročím aj celoeurópskym pamätným dňom.

Trvalo to teda päťdesiat rokov, kým Európa, štáty Európskej únie prijali tento dátum za deň, ktorý sa stal súčasťou zápasu proti zabúdania na hrôzy druhej svetovej vojny.

Je to deň, ktorý ako súčasť zápasu proti zabúdaniu je mimoriadne dôležitý aj pre slovenskú verejnosť. Pre priamo postihnuté komunity, rodiny bude vyrovnávanie sa s barbarstvom koncentračných táborov trvať ešte niekoľko generácií. A to napriek tomu, že na tento rok pripadá už 70. výročie skončenia II. svetovej vojny. Takisto celá spoločnosť nemôže zabúdať na túto najtemnejšiu kapitolu dejín 20. storočia, lebo sa bezprostredne dotýkala desať tisícok slovenských občanov.

Masové obete – sovietski zajatci

 Tak ako po iné roky sa aj tento rok sa žiaľ okolo tohto výročia zasa vyskytnú prejavy vplyvu terajšej medzinárodnej situácie, najmä súvisiace s napätými vzťahmi medzi EÚ a Ruskou federáciou. Pri tejto príležitosti by sa však nemalo zabúdať na to, že medzi najpočetnejšie obete patrili práve sovietski vojnoví zajatci, vojaci Červenej armády a je preto pochopiteľné, že sa tento deň aj preto je súčasťou živej politickej pamäti ruských politikov, ruskej politickej špičky. Pokiaľ ide o dokumentárne práce, prvou je Čierna kniha sovietskych vojnových korešpondentov, neskôr preslávených spisovateľov Erenburga a Grossmana, ktorí tak ako postupovala sovietska Červená armáda po čerstvých stopách zaznamenávali konkrétne miesta barbarského vyvražďovania. Bezohľadné vyvražďovanie sovietskych vojnových zajatcov a verejné popravy komisárov ČA priamo pred očami civilného obyvateľstva pripomína najnovšie aj popredný americký historik T. Snyder v knihe Skrvavené územia, prístupnej aj v slovenskom preklade.

Slávne mená z Hollywoodu

Pokiaľ ide o filmové dokumenty až teraz sa objavil vzácny filmový dokument zostavený z prác britských, amerických a ruských vojnových kameramanov. Od roku 1945 ležal v archíve hoci sa na jeho príprave podieľali slávne filmové mená z Hollywoodu – Alfred Hitchcock a pôvodne Rakúšan Billy Wilder. Šéfom projektu bol Sidney Bernstein, ktorý počas druhej svetovej vojny pracoval pre britské ministerstvo informácií a potom viedol spojenecké stredisko pre vedenie psychologickej vojny a propagandistické filmy.

Ruskí, britskí, americkí kameramani

 Keď spojenecké vojská, ruské, britské a americké v roku 1945 postupne oslobodzovali koncentračné tábory od Osvienčimu po Bergen Belsen vojnoví kameramani nakrútili množstvo materiálu. Keďže to robili bez presných pokynov, nakrúcali všetko čo sa dalo, filmovali celé hodiny. Už vtedy slávnych režisérov zavolali vlastne na postprodukčné práce, aby z materiálov vyrobili pod vedením Alfreda Hitchcocka dokument pre nemecké publikum, film, slúžiaci na  prevýchovu nemeckého obyvateľstva, na to, aby Nemci videli v plnom rozsahu hrôzostrašnosti. Bill Wider, neskoršie slávny napr. filmom Niekto to má rád horúce, priletel do Európy z Hollywoodu, aby spracoval verziu pre americké publikum. Avšak celý film ostal v britskom Vojnovom archíve a dostane sa v plnom rozsahu po technickej rekonštrukcii na verejnosť až v tomto roku.

Nevhodné svedectvo

Filmári pri spracovaní postupovali priveľmi dôsledne a prepásli vhodnú chvíľu – potom, čo sa totiž skončila v máji 1945 vojna spojenci začali mať iné priority – už im nešlo v prvom rade o to, aby konfrontovali Nemcov z ich vinou. Európske štáty a USA chceli prijať čo najmenej utečencov z koncentračných táborov. Nechceli, aby film vzbudil vo verejnosti priveľa sympatií. Utečenci, tí čo prežili sa začali teda sťahovať do Palestíny, ale tá bola vtedy britským mandátnym územím a Británii sa to nehodilo. Film, ktorý by vyvolával priveľa sympatií k utečencom a ospravedlňoval by, zdôvodňoval by oprávnenosť ich vysťahovania do Palestíny sa už nehodil.

Na druhej strane spojencom už ani nevyhovovalo konfrontovať Nemcov z ich vinou – Nemecko bolo v ruinách, hladovalo a pre Britov bolo dôležité, aby ich vo svojej okupačnej zóne čo najviac povzbudili pri obnovovacích prácach a dodali im v tom odvahy. A tak film zmizol v archíve, iba Billy Wider premietol v Amerike krátku verziu po názvom Mlyny smrti. Film upadol do zabudnutia, ani potomkovia režiséra Bernsteina o ňom nevedeli až sa napokon v prípravných prácach pred 70. výročím oslobodenia koncentračného tábora Osvienčim našiel vďaka svedkom.

Celosvetová spolupráca

Múzeá na celom svete spolupracovali s autormi projektu k 70. výročiu oslobodenia koncentračného tábora Osvienčim a tak sa získali výpovede aj ešte dnes žijúcich vyše  deväťdesiat ročných kameramanov. Tí dodnes trpia traumatickými spomienkami na scény, ktoré nakrúcali. Mike Lewis, ktorý pre britskú armádu nakrúcal pri oslobodzovaní tábora Bergen Belsen povedal, že film ukazuje horor ako nijaký iný dokument a okrem toho má mimoriadny význam, pretože Nemci nezhotovovali nijaké filmové zábery. Nakrúcanie zakázal osobne H. Himmler. Autentické zábery je treba podľa autorov dnes ukazovať, aby neupadla do zabudnutia hrôza ani u nových generácií. Pôvodným cieľom filmu v roku 1945 bolo, aby sa ľudstvo poučilo a aby sa už také hrôzy neľudskosti neopakovali. Rovnaký cieľ majú aj autori, ktorí aj dnes. Preto ponechali aj pôvodný názov dokumentu: Night Will Fall, Finsternis komt ueber Menschheit, Ľudstvo upadne do temnôt – ak sa z toho nepoučí. Pre dnešného diváka to má mimoriadny význam.