V Hormuzskom prielive medzi Iránom, ktorý s ním susedí, a USA, ktoré sú životne zainteresované na tejto morskej ceste, v čase uzávierky týchto novín graduje ostrý konflikt. Prieliv má na najužšom mieste päťdesiatštyri kilometrov, na tankeroch prechádza tadiaľ viac ako pätina svetovej spotreby ropy. Dva útoky na tankery nórskej a japonskej spoločnosti sú podľa USA a ich britského spojenca jednoznačne dielom iránskych rúk.

Scéna horiacich tankerov sa na televíznych obrazovkách strieda s obvineniami Iránu, ale ani zasadanie Bezpečnostnej rady OSN neprinieslo dôkazy, európske médiá sú zdržanlivé. Na otázku, prečo by sme sa mali tým zaoberať, je niekoľko odpovedí. Prvou je problém s podporou amerického spojenca v slovenských médiách, dalo by sa povedať, že sme sa ocitli v bode naliehavej zmeny prístupu médií, osobitne verejnoprávnych, k spravodajstvu o americkej zahraničnej politike. Problém je to aj pre Európsku úniu a jej zahraničnopolitické postoje. USA vlani jednostranne vypovedali jadrovú dohodu s Iránom. Európska únia, osobitne Nemecko a Francúzsko, je však jednoznačne za jej udržanie. Nehovoriac o Rusku, ktoré sa zaviazalo preberať iránske jadrové palivo, potenciálny zdroj na výrobu jadrovej zbrane, čo má dohoda znemožniť. S prázdnymi rukami sa vrátil nedávno z Teheránu nemecký minister zahraničných vecí Heiko Maas; v koaličnej vláde je za sociálnych demokratov SPD. Vzhľadom na americký postoj je dohoda, ktorá sa rodila sedem rokov, prakticky mŕtva. Na programe dňa je tvrdý postoj americkej administratívy, konflikt s Iránom. Vplyvný poradca pre bezpečnosť Bolton dokonca hovorí o tom, že do konca roka sa zmení, rozumej padne, terajší iránsky režim, zdroj všetkých konfliktov a nestability na Blízkom východe.

Problém, ako ukázalo aj rokovanie Bezpečnostnej rady, je, že vojna slov proti Iránu neumlčala pamäť politiky, diplomacie a médií. Veď jediným štátom, jediným ministrom zahraničných vecí, ktorý na jej pôde operoval klamstvom, podvodom na to, aby získal medzinárodný súhlas s intervenciou proti Iraku Saddáma Husajna v roku 2003, bol práve americký minister. Ukázalo sa potom, že tvrdenia o irackej jadrovej hrozbe a chemických zbraniach boli účelovo fabrikované. Naše médiá vtedy tvrdili, že pravdu majú USA a minister Colin Powell akože predložil jasné dôkazy...

Práve intervencia USA, podporovaná desiatkami štátov, okrem iného aj Slovenskom, viedla k rozvratu celého Blízkeho východu. Vynikajúci ruský arabista Jevgenij Primakov na čele kontrarozviedky pred týmto rozvratom a destabilizáciou priateľsky varoval USA už vtedy v roku 2003. Primakov tvrdil, že rozvrat Iraku rozbije rovnováhu sily s Iránom a dlhodobo posilní pozície Iránu na Blízkom východe. USA teda vojnou v Iraku dosiahnu presne opak, rozvrat namiesto stability.

Európska tlač o. i. poukazuje aj na to, že jediný známy a americkými úradmi zdokumentovaný námorný útok, ktorý slúžil na rozpútanie dlhej vojny vo Vietname, bol v roku 1964 práve americký, lenže masívna propaganda ho pripísala Vietnamcom. Pravdu o americkej provokácii a účasti prezidenta v nej odhalili tzv. pentagónske dokumenty.

Konflikt s Iránom je zdanlivo ďaleko, ale NATO a naša narastajúca previazanosť s armádnou štruktúrou USA je blízko. Stavia médiá, osobitne verejnoprávne, pred povinnosť nevidieť veci čierno-bielo, bez súvislostí. Na obrazovku treba zaraďovať nielen propagandistov NATO, ale aj tých, čo bez protiamerickej peny na ústach vidia a nezakrývajú propagandou realitu.