Sú témou dňa, bez ohľadu na to, ako im médiá hovoria: imigranti, utečenci, islamisti, teroristi, úbožiaci, štvanci... Je celkom zaujímavé, že časť verejnosti pravicového zmýšľania má v tomto smere jasno: neprijímať ich na našom území, neposkytovať um azyl všetkým, ktorí sa dostanú na naše územie a naďalej dodržiavať doterajší systém našej azylovej politiky. V tomto sa v podstate zhodujú obe parlamentné krídla. Ľavé, teda náš SMER-SD i pravicové strany. Možno i preto, lebo naša azylová politika sa nemenila ani vtedy, kedy sa menili vládne a parlamentné koalície.

O to viac prekvapujú niektoré médiá a politici z pravice, ale predovšetkým tí, ktorí pôsobia v bruselskom a štrasburgskom europarlamente. Azda preto, aby sa na nich nepozerali nevraživo ich kolegovia z Talianska, Grécka, Malty či Nemecka. Tí všetci hovoria o akejsi solidarite, ale zároveň ich materské krajiny prostredníctvom svojich vlád nám vnucujú všelijaké kvóty a jednoducho nás tlačia k prijímaniu ľudí z Afriky a Ázie, predovšetkým z tých, v ktorých je islam štátnym náboženstvom. Neraz som sa na túto tému rozprával s mnohými ľuďmi rôzneho politického názoru na svet i spoločenského postavenia. Ani jeden z nich sa neprikláňal k názoru prijímať týchto ľudí na základe kvót a falošnej solidarity. Ani jeden z nich nechápal, prečo títo všetci hľadajú budúci domov v ešte stále kresťanskej Európe a nie v bohatých arabských krajinách, s ktorými ich spája viera a často aj spoločný jazyk – arabština. Prečo nechcú žiť v Saudskej Arábii, Kuvajte, Katare, Zjednotených arabských emirátoch, keď o tom snívajú milióny Pakistancov, Indov či Indonézanov? Neuveriteľné, ale na túto, nie tak zložitú otázku sa zatiaľ nepokúsil odpovedať žiaden európsky sociológ, politológ či občiansky aktivista, ktorý s veľkou energiou a všestranným úsilím bojuje za „práva“ týchto moslimov žiť na našom kontinente.

Nie je žiadne tajomstvo, že prevažná väčšina z tých, ktorí sa tak dojemne starajú o budúcnosť imigrantov moslimského vierovyznania, medzi ktorými sú nepochybne aj kriminálnici a teroristi, sa prikláňa k politike USA a ich spojencov v Európe. Akosi jej však nevadí prístup USA k tým, ktorí sa snažia preniknúť na ich územie zo Strednej a Južnej Ameriky. Pritom ide najmä o ľudí katolíckeho vierovyznania, teda kresťanov. Ani to, že medzi USA a Mexikom je vysoká stena, ktorá zabraňuje absolvovať ilegálny prechod hraníc a dostať sa tak do vytúženej Severnej Ameriky, kde by bola šanca žiť lepšie a pohodlnejšie. Iba sporadicky sa objavili príspevky proti nehumánnosti takejto prekážky, ale rôznym aktivistom a humánnym organizáciám pritom vôbec nejde o to, aby vláda vo Washingtone túto prekážku zlikvidovala.

Stačí spomenúť aj susedné Maďarsko. Nie tak dávno museli začať riešiť problémy s vyše 20-tisícami Albáncami z Kosova, ktoré narýchlo opustili za vidinou lepšieho života, predovšetkým v SRN, Rakúsku a Švajčiarsku. Ešte pred desaťročím obyvatelia Kosova albánskeho pôvodu neváhali za svoj budúci štát vraždiť a zabíjať, teraz však z neho masovo utekajú. Navždy... Prečo píšem práve o Kosovčanoch? Lebo ich ohromné húfy, ktoré načas „zakotvili“ v Maďarsku nikoho v Bruseli nezaujímali. „Čo tam po nich, veď je to záležitosť Maďarov a teda nech si s nimi poradia“, netreba ani veľa predstavivosti a fantázie na to, aby sme mali pred očami úradníkov, alebo dokonca komisárov Európskej komisie, ktorí sa pred časom takto rozprávali o kosovských utečencoch v Maďarsku. Vôbec si pritom neuvedomovali, že vyše 20 000 utečencov, ktorí či už na kratší alebo dlhší čas zostali v Maďarsku, je pre krajinu s 10-miliónmi obyvateľov pomerne veľkou záťažou. Ekonomickou aj organizačnou.

Väčšina obyvateľov členských krajín EÚ si uvedomuje, že žiadne kvóty situáciu s utečencami nevyriešia. Naopak, takýto systém zrejme ešte viac zintenzívni aktivity prevádzačov a migrantov v Únii bude neustále pribúdať.