Nielen historické pamiatky, krása prírody, kvalitné ubytovacie a stravovacie služby, doprava, ale v neposlednom rade i perfektné služby turistického sprievodcu v podstate vytvárajú pohodu zahraničného návštevníka Slovenska. Počas jeho pobytu, ale aj v zážitkoch a spomienkach, ktoré si dlho udržiava rôznymi spôsobmi. Áno, práve ten sprievodca často býva akousi pupočnou šnúrou medzi cudzincom a našou krajinou, ale platí to aj opačne. Teda pri vytváraní si dojmov a kontaktov našincov počas ich pobytu v zahraničí. Sprievodca cestovného ruchu je síce také zamestnanie ako každé iné, ale rozhodne ho človek musí mať úprimne rád a nielen robiť kvôli peniazom. V takom prípade sprievodca /vedúci zájazdu, delegát/ pokiaľ sa pozerá iba na výhody, vyplývajúce z takejto činnosti, nezostane dlho v pamäti tých, ktorí využili jeho služby a sklamaní klienti už zrejme nikdy neprejavia záujem o ďalšiu spoluprácu.

O to, aby slovenskí sprievodcovia v cestovnom ruchu dôstojne reprezentovali svoju profesiu aj celé Slovensko sa od roku 2003 stará Slovenská spoločnosť sprievodcov cestovného ruchu na čele ktorej stojí jej zakladateľ Mgr. Marián Bilačič.

Pán predseda, ako charakterizujete toto občianske združenie, ktoré vediete už 17 rokov?

Ide o profesijnú organizáciu s vyše 200 členmi, ktorí pôsobia na celom území republiky,  veľmi kvalitných sprievodcov máme aj v Košiciach i v ďalších východoslovenských mestách, napríklad v Prešove, Bardejove, Michalovciach, veľa je ich na Spiši i v samotných Vysokých Tatrách. Svojich členov máme však aj v zahraničí, napríklad v Grécku, Taliansku, Španielsku a v ďalších krajinách. Spolu je ich takmer tridsať a ide predovšetkým o Slovenky, ktoré sa zväčša vydali za cudzincov. Priemerný vek sprievodcov je však až 51 rokov, pričom ich počet skôr mierne ubúda. Máme však aj takých, ktorí dokážu sprevádzať Číňanov a Japoncov v ich rodnom jazyku...

Tá najstaršia generácia absolvovala kurz sprievodcu cestovného ruchu ešte v minulom storočí v iných spoločenských podmienkach. Museli síce presvedčiť komisiu, že ovládajú cudzí jazyk, ktorý v žiadosti uviedli, že v ňom dokážu bez problémov komunikovať, ale pritom celý kurz trval tri-štyri dni a bol na náklady cestovnej kancelárie, ktorá ho organizovala. Dnes uchádzači o „diplom“ sprievodcu musia absolvovať niekoľkomesačné prednášky a konzultácie cez víkendové dni, pripravovať rôzne projekty... Mnohí úspešní absolventi týchto kurzov si však myslia, že niektoré súkromné agentúry pripravujú program tak, aby na nich čo najviac zarobili, samozrejme na úkor budúcich sprievodcov. Okrem toho začiatkom 90-tych rokov minulého storočia sa úrady práce rozhodli znižovať nezamestnanosť rekvalifikáciou uchádzačov o zamestnanie na sprievodcov cestovného ruchu, čo sa neskôr ukázalo ako zbytočne vyhodené peniaze. O takto vyškolených sprievodcov ani cestovné kancelárie, ani iné organizácie neprejavili žiadny záujem. Keď už pre nič iné, tak v tomto prípade znalosť cudzieho jazyka nebola podmienkou absolvovania kurzu – a to bol nedostatok celého projektu. Pokiaľ viem, tak ak dostal šancu uplatniť sa jeden zo sto, tak sa to už dalo považovať za úspech. 

Áno, za socializmu boli kurzy pre sprievodcov organizované priamo vo veľkých monopolných cestovných kanceláriách a boli zamerané skôr na manažment a metodiku zájazdov, ako na hĺbku vedomosti sprievodcov. Potrebu kvalitnej prezentácie v 60-tych rokoch v Československu rozpoznali mestá, ktoré v rámci nadstavbového vzdelávania školili lokálne pôsobiacich vlastivedných sprievodcov. A to bola úplne iná liga. Dostať sa na kurz,no najmä zložiť ťažkú skúšku ako vlastivedný sprievodca v Prahe, Bratislave či Brne to nebolo len tak. K tomuto trendu sa pridali aj mnohé slovenské mestá Nitra, Banská Bystrica i Košice. Po nežnej revolúcii sa razil trend, že sprievodcom môže byť každý kto sa na to cíti. Regulácia profesie však zostala zachovaná dodnes a ten kto sa chce stať sprievodcom potrebuje získať patričnú kvalifikáciu. Od roku 2009 platia jednotné európske predpisy pre prípravu sprievodcov. Podľa euronormy musí kurz pozostávať z minimálne 300 hodín prípravy, z nich 60 percent tvorí teoretická časť, zvyšok praktická. Obsah kurzov je štandardizovaný, no existujú rôzne formy prípravy, veď na Slovensku máme až 15 akreditovaných inštitúcií, ktoré ponúkajú kurzy na prípravu kvalifikovaných sprievodcov cestovného ruchu. Veľmi záleží najmä od  úrovne lektorov, ich kvalita a skúsenosti majú zásadný vplyv najmä na praktické vyučovanie. Rozdiely v kvalite kurzov a úrovni prípravy sú dnes obrovské. Často o výbere vzdelávacej agentúry rozhoduje predovšetkým cena kurzu. Je najvyšší čas efektívne a celoštátne zjednotiť požiadavky na organizátorov kurzov, pretože kvalita nie je vecou náhody...

-Svojho času sa o vás v médiách hovorilo a písalo aj v súvislosti s odhaľovaním tzv. čiernych sprievodcov, cudzích štátnych príslušníkov. Často bez potrebnej kvalifikácie...

Áno, je to tak. No „čierni sprievodcovia“ sa nájdu ale aj medzi našincami. O tom, že sprevádzať bez papierov sa nevypláca, a spravodlivosť nie je slepá, sa v tomto roku presvedčili aj dve Slovenky... Dnes je však situácia trochu inakšia. Pokiaľ ide o kvalifikovaných sprievodcov z krajín EÚ tí môžu po splnení špecifických podmienok dnes pracovať vo všetkých členských krajinách. Túto možnosť dnes samozrejme využívajú cudzinci u nás, tak ako aj naši sprievodcovia, predovšetkým v Rakúsku, Maďarsku, Taliansku, Grécku či Španielsku.

Konštatovali ste, že kvalifikovaných a kvalitných sprievodcov je stále menej. Naozaj?

Kvalitných sprievodcov nebude nikdy nazvyš. Dopyt po nich bol enormný, hoci toto konštatovanie platilo len do vypuknutia éry Covid-19. V minulom roku si mohli tí najlepší sprievodcovia ešte vyberať z ponúk, teda napríklad či sa budú venovať individuálnemu klientovi, mikroskupine, organizovaniu zájazdu či pobytu. Možností bolo skutočne dosť. Musím však podotknúť, že predovšetkým v západnej časti republiky.

Ako si v tejto situácii počínajú sprievodcovia vo východoslovenskom regióne a konkrétne v Košiciach?

Žiaľ, mapy zahraničných touroperátorov najčastejšie končili zväčša vo Vysokých Tatrách prípadne v Bardejove. Cudzincom mnohí, česť výnimkám,ani neponúkali priestor a čas na návštevu Košíc či Zemplína. Časy sa menia a individuálni návštevníci Východ už objavili. Produktovo vznikajú dnes nové možnosti a to kombinovať návštevy Košíc a juhovýchodného Slovenska s pobytmi v maďarskej časti Tokajskej oblasti, alebo s ukrajinským Užhorodom. Myslím si, že tento trend má budúcnosť aj v skupinovej turistike. Čo sa týka samotných Košíc tak v nich pôsobí jeden z najvýraznejších slovenských turistických sprievodcov Milan Kolcun. Ako popularizátor Košíc má svoj vlastný štýl a nasadil latku náročnosti skutočne veľmi vysoko. Na Východe by sa ako soľ zišli ale aj ďalší odborníci ovládajúci nemčinu, francúzštinu či španielčinu... Reálny dopyt po sprievodcovských službách v posledných rokoch ukázal deficit jazykov a nedá sa to vždy uhrať na okruhy v angličtine, maďarčine či ruštine. Skúsený ostrieľaný sprievodca počas bežnej prehliadky použije bežne tak 7 až 10 % svojich vedomostí. Podľa mňa kvalitný košický sprievodca dokáže zaujímavo informovať a ukazovať objekty na Hlavnej ulici, teda od Dolnej brány po sochu Maratónca bez problémov ak na to príde, a klient o to prejaví záujem, pokojne aj plné štyri hodiny! Veď každý dom na nej má svoj príťažlivý príbeh, plný historických udalostí. Košice majú výhodu aj v tom, že na fakulte BERG Technickej univerzity je študijný odbor geoturizmus zameraný na cestovný ruch. Je to veľmi progresívny odbor. Ostáva len veriť, že sa plne podarí prepojiť školu s praxou a nájsť dostatok kvalitných pedagógov, ktorí sú nielen teoreticky dobre pripravení, ale majú za sebou aj patričnú odbornú prax v cestovnom ruchu. Osobne by som uvítal ešte intenzívnejšie obojsmerné prepojenia školy s konkrétnou činnosťou v praxi, teda čo najväčší dôraz klásť na terénne cvičenia, organizované pobyty vysokoškolákov doma či v zahraničí. V každom prípade štúdium cestovného ruchu na fakulte BERG má svoje opodstatnenie i budúcnosť. Na druhej strane nech univerzita umožňuje zdokonaľovanie sa v používaní komunikačnej a prezentačnej techniky, veď tá pri sprievodcovskej činnosti nemá byť strašiakom, ale oddaným sluhom.

Čo pre to robí aj vaša spoločnosť?

Našim členom poskytujeme komplexný profesijný informačný servis, odborné vzdelávanie, dnes najmä „na diaľku“, prezenčne terénne cvičenia a rôzne exkurzie, prednášky, pracovno-právne poradenstvo, je toho naozaj dosť. Pracujeme  s faktom, hlasom, pohybom, priestorom, digitálnymi technológiami, ale aj s reálnym či virtuálnym zážitkom. SSSCR je členom Svetovej federácie turistických sprievodcov (WFTGA), a tak skúsenosti intenzívne nielen čerpáme, ale aj o tie naše sa zároveň delíme v rámci medzinárodnej  výmennej siete skúseností. Členstvo nás a našich členov k mnohému zaväzuje. S niektorými členmi sme sa museli rozlúčiť. Porušovali opakovane základné etické pravidlá, nedodržiavali princípy férovej súťaže...

Tento náš rozhovor sa uskutočňuje v srdci Bratislavy, konkrétne pri Primaciálnom paláci. I keď je pekné slnečné počasie, zahraničných turistov je tu naozaj málo. Jednoducho pandémia... Vy ste sa práve vrátili z rokovania na ministerstve dopravy a výstavby. Boli ste riešiť kompenzácie pre tých sprievodcov, ktorých sa táto situácia ekonomicky veľmi dotkla a niektorí z nich majú vážne existenčné problémy...

Našich sprievodcov môžeme rozdeliť do troch skupín. Prvú tvoria živnostníci a jednoosobové eseročky, tých je približne tretina, druhá tretina má popri sprievodcovstve iné pravidelné príjmy,najmä z ich trvalého zamestnania,a zostávajúca tretina pozostáva z dôchodcov a študentov. Žiaľ až pre deviatich z desiatich sprievodcov sa v tomto roku sezóna skončila skôr než vôbec začala. Čo bude s tými najlepšími? Onen „slovenský zlatý kmeň“ tvorí dnes 80 až 100 veľmi skúsených sprievodcov a obávame sa, aby prácu sprievodcu následkom dopytovej krízy úplne nezanechali. Veď štvrtina aktívnych sprievodcov si z existenčných dôvodov musela nájsť inú prácu mimo sektor a ak tento trend bude pokračovať, tak v takom prípade môžeme hovoriť o zásadnom odlive mozgov. Ďalších 25 percent z nás si hľadá nové zamestnanie, ale zatiaľ bez úspechu. Zostatok, teda polovica, sú najmä optimisti, ktorí svoju nútenú pasivitu považujú za dočasnú. Veria že do roka-dvoch príde zlepšenie a preto si zatiaľ nové uplatnenie nehľadajú. V rámci opatrenia Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny „Prvá pomoc“ časť sprievodcov, najmä samostatne zárobkovo činné osoby,od apríla čerpá dávku 540 eur mesačne,čo ako-tak postačilo na zaplatenie sociálnych a zdravotných odvodov a nevyhnutnej réžie. Na bývanie a živobytie v tomto roku padla väčšina úspor. Od októbra sa táto dávka síce zvýšila na 810 eur, avšak činorodí sprievodcovia si počas špičkovej sezóny dokázali zarobiť často výrazne vyššie čiastky... Ministerstvo dopravy a výstavby pre podnikateľov v cestovnom ruchu v októbri avizovalo novú formu pomoci. Tá by mala počas najbližších 3 rokov kompenzovať tohtoročné straty do celkovej výšky 10 % tržieb v porovnaní s tržbami v roku 2019. Konkrétne tento rok by to malo prvých 10 % z 10 % – teda 1 % tržieb z roku 2019. Znie to síce sľubne, no tomu kto v roku 2019 zarobil 1000 eur mesačne štát za tento mesiac vyplatí kompenzáciu 10 eur... Som jednoznačne presvedčený, že sprievodcovia by si najradšej zarábali na seba prácou, ktorá je pre nás záľubou a vášňou zároveň. To však asi tak skoro možné nebude...

Nuž, hovoríme o kompenzáciách a ďalších peniazoch. Čo keby sme náš rozhovor ukončili čímsi, čo bude mimo financií a účtovania?

Môžeme napríklad tým, že v súvislosti s uvoľnením reštrikcii Covid-19 naši sprievodcovia začali v lete s organizovaním bezplatných prehliadok pre obyvateľov miest napríklad Bratislavy či Ružomberku, pričom verím, že ich budú nasledovať aj v Košiciach a iných mestách. V SSSCR máme pripravenú špeciálnu edíciu bezplatných prehliadok pre všetkých tých, ktorí sú dnes v prvej línii bojov s pandémiou. Teda pre zdravotníkov, hasičov, policajtov, vojakov, dobrovoľníkov. Myslím, že si radi nájdeme čas aj na žiakov základných a stredných škôl. Samozrejme, až potom, čo sa situácia uspokojí a zrušia sa mnohé obmedzenia.