Návštevnosť – bolestivý problém nášho futbalu

V tomto ročníku najvyššej súťaže vo futbale má východné Slovensko jediného zástupcu – mužstvo Michaloviec. Aj však iba ako dôsledok administratívnych opatrení, nie výkonov na trávniku. V porovnaní  so situáciou spred polstoročia je to skutočne kuriózne – vtedy po prvýkrát zimovali v tabuľke vtedajšej I. čs. ligy až tri východoslovenské celky – VSS Košice, Tatran Prešov a Lok. VSŽ Košice. Po jesennej časti bola na čele pražská dvojica Sparta a Slavia s 20 bodmi, tretí Trenčín mal o 5 menej, štvrtý Hradec Králové 14, nasledovalo šesť tímov s 13 bodmi / Trnava, Dukla Praha, Slovan Bratislava, Prešov, VSS Košice a Slovnaft /Inter/ Bratislava/, posledná Lok. VSŽ Košice mala 7 bodov.

Prečo však porovnávame dnešnú situáciu s tou pred 50 rokmi? Predovšetkým z pohľadu návštevnosti. Tejto jesene až sedem mužstiev nedosiahlo priemer ani 2000 divákov na jeden zápas /Myjava, Podbrezová, Slovan Bratislava, Z. Moravce, Ružomberok, Skalica a Senica/. Nad 2000 ľudí v hľadisku bolo v Trenčíne /2370/ a v Žiline /2022/, nováčik zo Zemplína mal tretiu najvyššiu priemernú návštevnosť /3055/, lepšie na tom boli už iba D. Streda /4206/ a najmä Trnava s priemerným počtom 8446 divákov na jedno stretnutie. Trnavčania svoje víťazstvo v neoficiálnej súťaži návštevnosti dosiahli predovšetkým počtom divákov v dvoch stretnutiach – so Slovanom /15 109/ a Žilinou /13 340/. Ťažko vysvetliť tento európsky  unikát, s ktorým sa však nemôžeme chváliť. Veď pred polstoročím posledná v tabuľke Lok. Košice sa mohla pýšiť s priemernou návštevou 10 450 divákov, pričom na košickom derby s VSS bolo v hľadisku až 25 000 priaznivcov futbalu, na zápase so Slovanom vyše 16 000... Na staručký štadión VSS na terajšej Watsonovej ulici prišlo v jeseni 1965 v priemere 7850 divákov, v Prešove na Tatran „iba“ 6150 ľudí. Ale aj tieto dve mužstvá sa mohli pochváliť návštevami nad 10 000 divákov, napr. pri stretnutí VSS -Sparta ich bolo 15 000, so Slovanom a Trenčínom po 10 500, zápas Prešov – VSS Košice videlo vyše 11 000 ľudí. Pritom v archívnych materiáloch z tých čias sa dá dočítať, že návštevnosť divákov veľakrát nepriaznivo ovplyvnilo zlé počasie, ale zároveň sa v nich konštatovalo, že nie počasie, ale predovšetkým výkonnosť mužstiev má najvýraznejší vplyv na počet divákov v hľadisku...

Na pražské „S“ však ani vtedy nikto nemal. Ich domáce zápasy v priemere sledovalo vyše 20 000 priaznivcov futbalu /Sparta 24 500, Slávia 22 000/ a na súperových ihriskách ich bývalo len o niečo menej. Nakoniec, na poslednú Lok. VSŽ Košice, teda nováčika, bolo v priemere zvedavých až 9500 divákov, rovnako ako na Tatran. Košické VSS vtedy v priemere na súperových ihriskách videlo až 11500 priaznivcov futbalu.

Čo k tomu dodať? Počet tých, ktorí milujú futbal, za to polstoročie rozhodne neklesol. Skôr naopak. Prečo je potom tak málo ľudí v hľadiskách našich štadiónov, na ktorých hrávajú najlepšie tímy krajiny? Odpoveď zatiaľ nikto nenašiel. Dnešný fanúšik futbalu však okrem kvalitnej hry vyžaduje aj moderný štadión s príslušnými službami, parkoviskami, celkovo komplexnú infraštruktúru. Kde sú tie časy, keď na stretnutie Prešov – VSS Košice cestovná kancelária Čedok organizovala zájazd a na Šariš vypravila 13 autobusov zaplnených do posledného miesta. Vtedy sa nikomu nemohlo ani snívať, že také majstrovské stretnutie Slovan Bratislava – Senica o 50 rokov bude v hľadisku sledovať ani nie 600 platiacich divákov. Ani nie o stovku viac ich bolo na zápase belasých so Zlatými Moravcami...

Kluby sa snažia robiť všetko preto, aby do svojich hľadísk prilákali viac návštevníkov. Podľa  objektívneho  názoru, výkony  väčšiny hráčov , ktoré si síce zasluhujú aj  kritiku, sú lepšie, než záujem zo strany fanúšikov. Nakoniec, čím prázdnejšie hľadisko, tým aj horšia hra na trávniku. Určite aj na tom bude niečo pravdy. Okrem toho je tu nezanedbateľná  aj  ekonomická stránka vecí. Koľko toho prinesie návšteva 500 – 800 divákov do klubovej pokladnice? Z čoho potom zaplatia rozhodcov, usporiadateľov, prevádzku štadiónov? To už vôbec nehovoríme o platoch hráčov. Všetko teda nakoniec zostáva iba na pleciach sponzorov... Sú to však kluby a hráči, od ktorých predovšetkým záleží, či dotiahnu na štadióny ľudí z domáceho pohodlia.