Neviem, či Peter Valo je už maturitná otázka, ale pre mnohých čitateľov je to vyhľadávaný autor. V tunajších pomeroch je najmä satira a zžieravá irónia niečo, po čom ľudia asi aj prahnú. Nedávno v populárnej a sledovanej televíznej súťaži zaznelo, ako dobre padne čítať knihu Petra Valu Zabíjal som štát, a nielen v prvom vydaní, ale aj v druhom vydaní Ako som zabíjal štát po 29 rokoch. Satira a irónia je osviežením v čase, keď sa znovu objavilo v aktuálnom slovníku slovo demokrati. Toto slovo, tento termín sa stal kedysi súčasťou slovenského jazyka vďaka senzačnej osobnosti slovenského života Janka Jesenského – jeho román Demokrati sa považuje za jedno z najsilnejších diel slovenskej literatúry vôbec. Je to až zarážajúco aktuálna satira parlamentnej demokracie! 

Je krytá životnou skúsenosťou potomka šľachtického rodu Jesenských, „pansláva“, ktorého za monarchie hneď po narukovaní k trenčianskemu pluku zavreli a chceli hrdelne trestať. No unikol, na ruskom fronte prebehol, o pôsobení v légiách a bojoch proti boľševikom, o sibírskej anabáze napísal a Matica slovenská vydala pôsobivé svedectvo Cestou k slobode.

Každý na Slovensku, kto pozná tento osud, toto dielo, vie, že názov Demokrati v spojení s parlamentom musí vyvolať ducha Jesenského satirického románu z knižnice do života. 

Satirou vstúpil do literatúry a života, do literárnej tradície satiry, šťavnatosti ľudového jazyka a ironizovania našich dejín i nášho počínania aj Peter Valo so svojím zabíjaním štátu. Aj v dnešných pomeroch si možno uňho prečítať, ako sme boli tisícročie bez vlastných kráľov, cisárov či prezidentov, za ten čas sme sa naučili klamať a klaňať, a pritom myslieť si svoje. Tisíc rokov nadvlády cudzincov sme vlastne prežili len vďaka tejto taktike. Kniha je o irónii života pilotov, ktorí bojovali najprv proti Maďarom, potom s Nemcami proti Poliakom, Rusom a Američanom a potom zasa s Rusmi proti Nemcom. Jedna zo skutočných postáv dejín slovenského letectva nechce pri výsluchu priznať, koľko úspešných zostrelov mala na východnom fronte, je plná príbehov, ktorým až Valo dal výstižné pomenovanie. Nedá sa to k ničomu prirovnávať – je to svojrázne úsmevné prerozprávanie dejinných udalostí aj o tom, ako sme s Nemcami zachraňovali Európu a nešťastný ruský národ. Ako sme pritom pili rýchlo, ako to vedia len Slováci. Je to vzbura proti oficióznosti, a pritom sa všetko naozaj stalo.

Literárny týždenník z pera Anny Slávikovej píše, ako spisovateľ Valo pozorne počúval preživších veteránov, ktorí mu prezradili také podrobnosti, ku ktorým sa historici nikdy nedostali. Preto si aj vzal za svoje meno jednej z postáv – čatára Fera Kotlára, používa ho vlastne denne. Kniha vyšla bezmála po tridsiatich rokoch. Ešte stále je nosné satirické a ironické prerozprávanie našich dejín, doplnené o dvadsaťdeväť posledných rokov. To všetko, čo sa udialo, a najmä to, čo sa nám deje s odstupom rokov, dvaja rozdielni prozaici Jesenský a Valo umožňujú sledovať s odstupom. Udržať si odstup, byť odolný voči čierno-bielemu videniu boja dobra so zlom. Je to inšpirácia zosmiešniť mnohé, ak nie všetko v tomto konkrétnom demokratickom parlamentarizme. V tom je užitočnosť literatúry – ukazuje nám možnosť nenechať sa ohlupovať tým, čo sa nazýva hlavný prúd médií. Lebo všetko je inak. 

Avšak sila skúsenosti prozaika sa netýka len satiry a irónie výsmechu a zosmiešňovania. Niekoľko Valových kníh z lekárskeho prostredia, v poradí už tretie vydanie historiek Čierny humor v bielom plášti, je takisto ojedinelé v dnešnom neutešenom prúde informácií o pomeroch v zdravotníctve na Slovensku – nevýstavbou nemocníc počnúc, likvidáciou pôrodníc a neustálymi protestmi obyvateľov končiac. V troch knihách Valo pripomína desiatky úsmevných príbehov ľudí, ktorí celoživotne bojovali nielen so smrťou. Tieto tri knihy sú svojráznou encyklopédiou desiatok a desiatok lekárov. Je to unikát, ktorý nám sebavedome ukazuje, čo dokáže dômyselný autor dať verejnosti na vedomie o slovenských lekároch.