Vždy, keď zomrie známy človek, vyrojí sa veľa spomienok, článkov, niekomu postačia útržkovité spomienky. Tak je to aj v prípade Eduarda Kukana, ktorého nedávno pochovali v rodinnej hrobke v Šali. Pred rokmi som napísal článok o sneme jednej zo spisovateľských organizácií. Zaujal českých kolegov. Nebolo tam nič zvláštne, až na to, že som referoval o vystúpení Jána Čarnogurského, ako aj Bohuslava Chňoupka v čase, keď jeden z kedysi jeho československých podriadených už bol slovenským ministrom. Českých kolegov nezaujalo ani tak, čo povedali, ako fakt, že to mohli povedať v jednej a tej istej miestnosti, pod jednou a tou istou strechou, na pôde jednej a tej istej spisovateľskej obce. Boli to pre nich ohromujúce slovenské pomery, slovenská odlišnosť od nenávistných pomerov, slovníka zloby, nepriateľstva, bezohľadného prenasledovania bez ohľadu na literárny výkon. Také to boli vtedy časy. Na jednej strane člen vlády už Slovenskej republiky, ešte nedávno väznený disident, a druhý bývalý člen vlády zaniknutej federácie, členovia úplne odlišných protichodných strán a presvedčení sa ako autori pokojne mohli zísť pod jednou strechou. Pre českých autorov sa to zdalo potvrdením slov spisovateľa: čo politika rozdeľuje, slivovica spája. 

Ján Čarnogurský napokon vybočil z radu a nesúhlasil s preletmi amerických lietadiel cez slovenský vzdušný priestor, jedinú prístupovú cestu k bombardovaniu Juhoslávie, hlavného mesta členského štátu OSN Belehradu. Chňoupek o porušení medzinárodného práva písal v knihe Dýka do chrbta. 

Čarnogurský zasa nebol a doteraz nie je jediný disident či kádehák, kto kriticky hľadí aj na terajšie vládne tvrdenia. Čarnogurského postoj sa mi zišiel v apríli, máji 1999, keď som sa dostal do skupiny novinárov, išlo o naživo vysielanú besedu s členmi vlády, prelety bombardérov boli v plnom prúde. Prizvali ma, pretože potrebovali jednu čiernu ovcu. Ako sa ukázalo, všetci chápali, že nová vláda na rozdiel od predchádzajúcej má za cieľ vstup do Severoatlantickej aliancie NATO, v ktorej je kľúčová vtedy jediná veľmoc – USA. Môj názor (a rovnaký je aj dnes) – vtedajšia vláda tak zbabrala odsúhlasenie preletov, tak na to nepripravila verejnosť a bola nevierohodná v argumentácii, že to bolo zničujúce tak pre autoritu USA, ako aj NATO. Bombardovanie mostov v Novom Sade, jednom z centier vojvodinských Slovákov, ohrozenie krajanov vyvolalo vlnu nesúhlasu, emócií, čo pretrváva v slovenskej verejnej mienke napokon doteraz. Je to dielo toho, ako narýchlo, akým spôsobom a v akom dennom či nočnom čase sa udeľoval americkému veľvyslancovi súhlas... Nechcelo sa mi zohrávať v priamom televíznom prenose úlohu akéhosi kritika agresie USA či Západu, ktorého treba v priamom prenose prefackať. Napokon, vojna v Juhoslávii zmenila aj dovtedajší postoj Nemecka – vojensky a dodávkami zbraní nezasahovať do krízových oblastí, toho sa držia aj teraz na Ukrajine. A tak som vyčkal, a keď už ubehlo dosť času a stále sa nikto nespýtal, kedy vláda dala súhlas akto oň požiadal, položil som jednoduchú otázku: Kedy a ako sme súhlasili? Na moje prekvapenie som od ministra zahraničných vecí nedostal presnú odpoveď, ba len nepresnú – a z toho potom vypukol mediálny harmatanec, to sa nedalo zatĺcť. 

Jednoduchá otázka sprevádza odvtedy dodnes aj ľudí, ktorí nie sú protiamerickí či protinatovskí alebo naopak proruskí len preto, že sa chcú kriticky spýtať. Tak sa teraz známy autor spytuje a nedostáva presnú odpoveď od slovenskej prezidentky. A jednoduchá otázka znie: Kto prvý požiadal o obrannú zmluvu – boli sme to my alebo to boli USA? 

Kedysi pred rokmi som sa spytoval Bohuslava Chňoupka na ministra a neskoršie kandidáta na prezidenta SR Eduarda Kukana. Vtedy mi okrem iného povedal: „Má vynikajúcu školu.“ Bola to moskovská diplomatická akadémia. Po vzniku dvoch štátov, dvoch ministerstiev, v Prahe bolo rozhodujúce nemať „v službe“ nijakého absolventa tejto akadémie. Na Slovensku nás absolventi tejto školy úspešne doviedli do NATO a EU.