Pre budúceho zaslúžilého majstra športu a Rytiera parašutizmu Ladislava Platka sa stala sobota 15. októbra 1949 dňom, na ktorý s radosťou spomínal po celý svoj bohatý športový život. A okrem neho aj pre ďalších odvážnych mladých mužov prešovského okresu. V ten deň sa Laco vznášal prvý raz na padáku vo vzdušnom priestore medzi nebom a zemou. Aj po mnohých rokoch s úsmevom spomínal: Bol to nádherný pocit úžasnej slobody, zážitok na celý život! Splnil som si mladícku túžbu a bol som hrdý na to, že som to dokázal.

Aj tento moment mal tak trochu úsmevné pozadie. Laca a s ním aj ďalších 20 chlapcov odvážnej partie totiž na prvý zoskok pripravovala iba 17 ročná inštruktorka, členka Aeroklubu Bratislava, Vierka Pastoriová. Tá mala vtedy na svojom osobnom konte „už“ tri zoskoky! Skákalo sa z DC-3 bez záložných padákov!

Dvojdňový zoskokový termín (po predchádzajúcej 4 týždňovej tvrdej zaberačke a záverečnej  lekárskej prehliadke, ktorá mnohým dala stopku pre plnenie ich snov o skákaní))  mal však aj svoju historickú a športovú hodnotu, bol to štartovací bod takého prudkého rozvoja prešovského športového parašutizmu, že sa stal pozoruhodným príkladom pre celú Československú republiku. Pritom, skákanie na padáku z lietadla nebol vtedy žiadny lacný špás, jeden zoskok stál 150 korún, čo bola pre mladých ľudí v tých časoch priam astronomická suma. Ale nadšenci pre tento šport, ktorí okúsili kúzlo krátkeho pobytu vo vzduchu, boli ochotní obetovať pre svoj šport všetko, zbaviac sa tak ostatných radostí mladého života. Je potrebné však pripomenúť, že rozvoju športového parašutizmu v Prešove výrazným spôsobom pomohlo aj desaťročie dislokácie  výsadkovej brigády Československej ľudovej armády práve v tomto meste.

O 12 rokov neskôr po prvých zoskokoch už mali prešovskí parašutisti „školské obdobie“ za sebou. Dokumentovali to vytvorením oficiálneho a uznaného svetového i československého rekordu v nočnom skupinovom zoskoku na presnosť pristátia z výšky 2 tisíc metrov (trieda G – II- d). Trojica Platko – Olenočin – Rydzyk skákala na letisku v Poprade a jediným orientačným bodom stredu kríža doskoku bola jednoduchá čmudiaca petrolejová lampa. A nebyť toho, že Rydzyk trochu „uletel“, mohli vytvoriť svetový rekord „na večné časy“. 

Je úplne prirodzené, že v toku času prišli aj slabšie chvíle, najmä začiatkom 60-tych rokov, keď Prešov stratil post krajského mesta a sídlo aeroklubu sa presťahovalo do Košíc, svoju negatívnu úlohu zohrali aj organizačno – politické zmeny v štáte a tým aj v aerokluboch. Skvelý organizátor, oduševnený pre parašutizmus, Laco Platko, však nielen založil, ale vždy aj tlačil pred sebou svojich výborných partnerov k tréningu a špičkovým výkonom. Organizovali množstvo parašutistických súťaží, zaškoľovali nových členov klubu, zháňali peniaze na zoskoky, materiálne vybavenie, zabezpečovanie akcií. Prešov pravidelne dodával štátnej reprezentácii svojich členov z radov mužov a žien, ktorí dosahovali výborné výsledky, mnohí z nich rátali (a dodnes rátajú) svoje zoskoky v tisícoch. 

O 70 ročnej histórii prešovského športového parašutizmu by sa dala napísať poriadne hrubá kniha, ale Prešovčania v ostatných rokoch na svojich športovcov  akosi zanevreli. A tak sa nemožno čudovať, že v novootvorenej Sieni slávy prešovského športu sa ocitlo sedem hádzanárov, ale ani jeden športový parašutista. Prešovský aeroklub so svojimi výbornými pilotmi a parašutistami sa totiž neprezentuje na športoviskách v centre mesta, ale kdesi ďaleko na letisku. Preto si aspoň touto skromnou formou pripomeňme mená aspoň niekoľkých z tých, ktorí sa svojim zanietením pričinili o úspešné začiatky i rozvoj prešovského športového parašutizmu: Laco Platko, Mikuláš Olenočin (ktorý spomína na svoje mladé časy v kanadskom Québecu a aj po osemdesiatke je stále aktívny a nezastaviteľný), František Podracký, Paľo Gabáni, bratia Gdovinovci, Oľga Tarasovičová, Karol Malinovský, bratia Gaľovci, Marka Krajňáková – Soľanková, Mária Švecová, Irena Augustínová, Olívia Dohaničová, Anka Žeronová, Margita Mižišinová, Rudo Beliš, , Rigás, Levendovský, Straka, Paučír, Čurma, Staško, bratia Schlosserovci, Vančík, Župina, Čížik, Ferenc, Vaňo, Martauz, Beliš, Tomko,  Peter Platko a mnohí ďalší, ktorí udržiavajú slávnu tradíciu prešovského parašutizmu do dnešných dní. Výstava v Krajskom múzeu v Prešove, ktorú otvorili vo štvrtok 5. Decembra v Prešove ju mapuje pomocou podrobných dokumentov a dobových fotografií.