Azda niet nikoho, kto by sa tak či onak nezaoberal tým, čím pápež František po dni oslovoval Slovensko, Slovenky, Slovákov. Návšteva nám umožnila pripomenúť aj kus dejín jeho rodnej Argentíny. Možno porovnať, aké rozdielne boli roky 1976 až 1983 v Argentíne. 

Vo vtedy rozdelenom svete sa v Argentíne za podpory Washingtonu zmocnila vlády vojenská kamarila, junta. Vojenský prevrat mal za cieľ dlhodobý plán vojenskej vlády až do roka 2000. Argentína mala byť „vyčistená“ od nežiaducich živlov. Rok pred nástupom junty sa vytvoril tajný plán Condor, tajné služby piatich latinskoamerických služieb – Čile, Argentíny, Bolívie, Uruguaja a Paraguaja, v roku 1975 vytvárali zoznamy „nežiaducich“. Ako vysvitlo, až hlboko po roku 1990 likvidovali okolo päťdesiattisíc!!! ľudí. 

Bola to reakcia na čílsky rok 1971, keď v parlamentných voľbách vyhral ľavicový prezident Allende, toho napokon vo vojenskom prevrate, dôsledne podporovanom USA, osobitne sa v tom angažoval tvorca zahraničnej politiky Henry Kissinger, zastrelili rovno v prezidentskom paláci. Najlepšie reportáže, ako bombardujú palác, mal, myslím si, francúzsky a americký reportér, lebo si zaistili, ako pri každom prevrate, o ktorom tušili, izby v hoteli s výhľadom na prezidentský palác. 

Sovieti si vo vtedajšom svete obsadili Československo a zatkli Dubčeka a spol. USA zasa nechali špinavú krvavú robotu na čílsku juntu. Československý rozhlas mal vtedy prezieravo špičkového slovenského hispanistu Valenta Benčaťa na mieste stáleho korešpondenta, nevedelo sa dlho, čo je v tých krvavých dňoch prevratu s ním, až vysvitlo, že vymenil trochu novinárskej slávy za bezpečie v susednom Peru. Odkiaľ potom pokrýval dianie, kým zasa iný špičkový novinár zo Slovenska Púchovský nezmenil sídlo a nepresídlil sa na Kubu. Slovákov tradične držali ďaleko od Európy, na mňa najviac zapôsobil Dušan Ruppeldt, najprv bol v Indii a potom v Uruguaji. Vtedy tento štát nazvali juhoamerickým Švajčiarskom. Ruppeldt, časť skvelej tradície dodnes pôsobiacich ruppeldtovcov v slovenských médiách, obhospodaroval z Montevidea celý kontinent. To ma tak fascinovalo, že som sa dal na niekoľkoročné štúdium prípravy zahraničných expertov pre Latinskú Ameriku. 

Vlna prevratu sa v marci v roku 1976 preliala do Argentíny. Vojenský prevrat, podporovaný Washingtonom, len čiastočne uvítala aj tamojšia cirkev. Ale čoskoro sa aj jej príslušníci stali obeťami. Terčom sa stali všetci podozriví z podpory chudoby, z čoho pramenila teológia oslobodenia, ktorú Vatikán neprijímal a junte páchla ľavičiarstvom a marxizmom, čo riešila masovými, krutými, bezohľadnými vraždami a mučením. Vojaci doslova s obľubou týrali väznených v budove vojenskej školy – vyvážali ich nad more, kde ich z výšky zaživa zhadzovali. Film o pápežovi Františkovi, ktorý zaradila RTVS do vysielania, ukazuje tieto scény v časti, kde išlo o ľudí jemu blízkych, vo filme ich vojaci najprv trikom, že ide o očkovanie, uspali a potom vlastnoručne zhadzovali v noci do mora, aby zmizli bez stopy. Tak bez stopy zmizlo do roka 1983 vyše tridsaťtisíc ľudí. Barbarské metódy uplatňovali voči ženám, ktoré zatkli počas ich tehotenstva. Po pôrode im deti odobrali, aby ich mohli bezdetné rodiny dôstojníkov adoptovať, a matky na to doplatili životom, aby nezostalo nijakých stôp. Po rokoch z 500 dokázaných prípadov sa podarilo identifikovať len 125 detí. 

Toto všetko dostalo názov špinavá vojna – nie preto, že iné vojny nie sú špinavé, ale preto, že to Argentína v rokoch 1976 — 1983 zažívala na vlastnej koži, platila za to životmi desať tisícov. 

Keď v roku 2013 náhodne v hangároch letectva našli zabudnuté debny s dokumentmi, nastal čas, keď sa prenasledovaná a väznená Argentína pozrela do očí svojim väzniteľom a vrahom.

Vo viacerých procesoch súdili a odsúdili desiatky vysokých dôstojníkov za únosy, mučenie a zabíjanie buď na doživotie, alebo na dlhoročné tresty. Čítanie verdiktu, výpočet zločinov trval súdu štyri hodiny.