Pred 50 rokmi vznikla česko-slovenská federácia ako jeden zo zachovaných kladných výsledkov slovenského predjaria a pražskej jari, resp. česko-slovenskej jari roku 1968. Toto nové štátoprávne riešenie vzťahov Čechov a Slovákov bolo vlastne výsledkom nastúpeného demokratizačného procesu v politicko-spoločenskej a ústavnoprávnej oblasti v Česko-Slovensku, okrem iného ako aj výsledkom kritiky chýb a nedostatkov v riešení otázky v ČSSR, a to asymetrickým modelom, ktorý bol nazývaný i suigeneris, a ktorý vlastne predstavoval nedôstojné postavenie Slovenska a vôbec Slovákov v Česko-slovensku, a to najmä podľa Ústavy ČSSR z roku 1960, ktorá zrušila Zbor povereníkov na Slovensku a zakotvila postavenie slovenských národných orgánov nedôstojným spôsobom....Takýto stav v roku 1968 v rámci demokratizačného procesu bol podrobený totálnej kritike. Česko-slovenská federácia vznikla na základe ústavného zákona z 24. júna 1968 č. 77/1968 Zb. o príprave federatívneho usporiadania Československej socialistickej republiky, ktorému predchádzalo „Vyhlásenie Slovenskej národnej rady k federalizácii ČSSR z 15. 3. 1968“ a následne po vzniku citovaného ústavného zákona bolo prijaté „Stanovisko Českej národnej rady k federatívnemu usporiadaniu ČSSR, prijaté na plenárnom zasadnutí ČNR 18. 9. 1968“. Potom dňa 27. októbra 1968 bol Národným zhromaždením ČSSR schválený ústavný zákon č. 143/1968 Zb. o česko-slovenskej federácii a 30. októbra 1968 podpísaný na Bratislavskom hrade, a účinnosť nadobudol 1. Januára 1969.

Preambula ústavného zákona o česko-slovenskej federácii okrem iného zakotvila právo národov na sebaurčenie, a to takto: „uznávajúc neodňateľnosť práv na sebaurčenie až do oddelenia a rešpektujúc suverenitu každého národa a jeho právo utvárať si slobodne spôsob a formu svojho národného a štátneho života“. V preambule bolo negatívnou formou zakotvené či vyjadrené právo výstupu z česko-slovenskej federácie, t. j. právo secesie. Žiaľ, že toto nebolo potom právne upravené.

V závere preambuly sa konštatovalo, že: „reprezentanti (myslí sa Česi a Slováci) svojimi zástupcami v Českej národnej rade a v Slovenskej národnej rade sme sa dohodli na vytvorení československej federácie.“ Článok 1 ústavného zákona o česko-slovenskej federácii zakotvoval, že: „ČSSR je federatívny štát dvoch rovnoprávnych bratských národov Čechov a Slovákov. Základom ČSSR je dobrovoľný zväzok rovnoprávnych národných štátov českého a slovenského národa, založený na práve na sebaurčenie každého z nich. Československá federácia je výrazom vôle dvoch svojbytných suverénnych národov, Čechov a Slovákov, žiť v spoločnom federatívnom štáte. Československú socialistickú republiku tvoria Česká socialistická republika a Slovenská socialistická republika. Obidve republiky majú v ČSSR rovnoprávne postavenie. Obidve republiky rešpektujú navzájom svoju suverenitu i suverenitu ČSSR; takisto ČSSR rešpektuje suverenitu národných štátov.“

Vznikom česko-slovenskej federácie sa zároveň konštituovali (utvorili) dva národné štáty – Česká socialistická republika a Slovenská socialistická republika – ako rovnoprávne subjekty česko-slovenskej federácie. Vychádzajúc z týchto  skutočností môžeme potom odvodzovať pri zániku ČSFR zdroj jej legitimity, ako aj legality. Teda ani česko-slovenská federácia nevznikla referendom, ale ju vytvorili obidve národné politické a štátne reprezentácie – Česká národná rada a Slovenská národná rada a v konečnom dôsledku Národné zhromaždenie ČSSR, v ktorom boli zastúpené obidva národy v októbri 1968. (27. a 30.)

Popri vzniku česko-slovenskej federácie sa žiada osobitne zdôrazniť skutočnosť, že jej vznik bol sprevádzaný a ovplyvnený i vstupom vojsk Varšavskej zmluvy 21. augusta 1968, ktoré obsadili Česko – Slovensko a negatívne ovplyvnili demokratizačný proces, ako aj pokus o budovanie socializmu s ľudskou tvárou. Napriek i tejto smutnej udalosti sa podarilo Národným zhromaždením ČSSR schváliť ústavný zákon č. 143/1968 Zb. o československej federácii.

V období po novembri 1989, teda ako dôsledok Nežnej revolúcie sa čoraz častejšie ozývali kritické hlasy na dovtedajšie fungovanie česko-slovenskej federácie.  V tejto súvislosti sa žiada upozorniť na to, že pod vplyvom vstupu vojsk Varšavskej zmluvy (21. augusta 1968) sa koncom roku 1970 začal proces normalizácie, ktorý spôsobil unitarizáciu a centralizáciu federálneho štátu, čo v konečnom dôsledku malo za dôsledok postupné odbúravanie federalizačných prvkov, a začal sa opäť presadzovať pražský centralizmus, aby to bolo v duchu Ústavy ČSSR z roku 1960. Okrem týchto skutočností sa v kritických hodnoteniach a analýzach sa často konštatovalo, že právomoc federácie je prežitá a neraz brzdí hospodársky rozvoj. Poukazovalo sa takisto na potrebu racionalizovať celkový rozsah činnosti spoločného štátu, zabezpečiť zvrchovanosť národných republík pri výkone vlastnej štátnej činnosti a odstrániť unitaristické prvky z oblasti vzťahov národných štátov a spoločného súštátia.[1] Napriek všetkým nedostatkom a chybám oproti predchádzajúcemu unitárnemu asymetrickému modelu štátoprávneho usporiadania Česko-Slovenska, federatívne usporiadanie Česko-Slovenska bolo prínosom najmä pre rozvoj národného povedomia slovenského národa, rozvoj ekonomiky, kultúry a školstva SR, ako aj pre rozvoj slovenskej štátnosti vôbec, ktorá spočívala najmä v inštitucionálnom, komplexnom vybudovaní štruktúry štátnych, ako aj iných orgánov. Taktiež prispela k formovaniu vlastnej slovenskej inteligencie, ktorá sa stala predstaviteľkou a nositeľkou ideí slovenskej štátnosti.[2] Po voľbách v roku 1992 sa vzhľadom na dohody víťazných politických strán – Občianskej demokratickej strany (ODS) a Hnutia za demokratické Slovensko (HZDS) – proces dohody o udržaní spoločného štátu či iného spoločného útvaru ČR a SR dostal do opačnej polohy, z ktorej sa už nehľadalo východisko. Intenzívne sa začali práce na návrhoch ústavného rozdelenia ČSFR a konštituovania samostatných, zvrchovaných národných republík – Českej republiky a Slovenskej republiky. Pritom sa nevylučovali rôzne formy vzájomnej spolupráce na rôznych úrovniach. Taktiež sa počítalo so spoluprácou so všetkými štátmi sveta, osobitne so susednými štátmi.

Ďalej sa žiada poukázať na skutočnosť, že v osemdesiatych rokoch minulého storočia v česko-slovenskej federácii - ČSSR - postupne narastala spoločensko-politická a hospodárska kríza. Pritom v oficiálnych dokumentoch Komunistickej strany Československa i najvyšších štátnych orgánoch sa neustále proklamovali úspechy. Predstavitelia štátu a  komunistickej strany prehliadali alebo vyslovene nechceli vidieť signály, že česko-slovenská spoločnosť sa nachádzala v stave, keď bolo potrebné vykonať podstatné zásahy vo všetkých oblastiach politického, štátneho, hospodárskeho, ale aj v iných oblastiach života spoločnosti a štátu. Neustále sa prehlbujúce rozpory v Česko-Slovensku a taktiež i vplyv krachu komunistických autokracií prakticky vo všetkých tzv. socialistických krajinách vyústili v novembri 1989 do Nežnej revolúcie,ktorá znamenala koniec vlády komunistov.

Nežná revolúcia okrem iného umožnila zavŕšenie národnoemancipačných snáh a naplnenie historických túžob slovenského národa vo vlastnom štáte, ktoré predstavujú dlhú cestu sprevádzanú rôznymi úskaliami, ťažkosťami a zložitosťami historického vývoja a osobitne štátoprávneho a ústavnoprávneho vývoja Slovenska. Jedno z najúspešnejších období rozvoja slovenského národa a vôbec Slovenska bolo obdobie vzniku a trvania česko-slovenskej federácie, a to i napriek jej kritike z obdobia rokov 1989 – 1992, najmä preto, že v rámci česko-slovenskej federácie slovenský národ počas celej svojej histórie realizoval prvýkrát právo na sebaurčenie demokratickou cestou, t. j. na princípe dobrovoľnosti a rovnoprávnosti národov, a na základe toho si vytvoril svoj národný štát – Slovenskú socialistickú republiku, ktorá sa stala spolu s Českou socialistickou republikou subjektom česko-slovenskej federácie – ČSFR. V nadväznosti na tieto skutočnosti treba poukázať na to, že ďalšími významnými aspektmi na ceste naplnenia emancipačných snáh a túžob slovenského národa boli Deklarácia SNR (schválená SNR 17. júla 1992) o zvrchovanosti SR a Ústava Slovenskej republiky (schválená SNR 1. septembra 1992) ktoré v súčinnosti s ústavným zákonom FZ ČSFR č. 542/1992 Zb. o zániku Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky, ako aj s Vyhlásením Národnej rady Slovenskej republiky k parlamentom a národom sveta a Vyhlásením Národnej rady Slovenskej republiky k vzniku nezávislosti Slovenskej republiky konštituovali Slovenskú republiku ako samostatný, nezávislý, suverénny štát.[3]Taktiež treba zdôrazniť, že vznik samostatnej Slovenskej republiky sa uskutočnil na základe realizácie práva národov na sebaurčenie pokojnou, ústavnou a parlamentnou cestou, a to legitímne a legálne. Tieto  skutočnosti potvrdzujú všetky náležitosti, ktoré obsahujú pojmy legitimita a legalita, a to z hľadiska ich naplnenia, resp. vloženia – subsumovania rozhodujúcich predpokladov a podmienok či rozhodujúcich krokov vzniku samostatnej Slovenskej republiky. V tejto súvislosti treba poukázať i na to, že o zániku či rozdelení ČSFR sa neuskutočnilo referendum. Na uskutočnenie referenda nebola politická vôľa ani u jednej z politických a štátnych reprezentácií, ktoré vzišli zo všeobecných  demokratických volieb v júni 1992 – víťazi ODS v ČR a HZDS v SR. Práve tieto voľby okrem už uvedeného dali legitimitu obidvom štátnym reprezentáciám zvoleným, a to tak do Federálneho zhromaždenia ČSFR, ako aj do národných orgánov republík – do ČNR a SNR, ktoré sa dohodli na zániku či rozdelení ČSFR ústavnoprávnou formou, a to i napriek tomu, že existoval ústavný zákon č. 327/1991 Zb. o referende a zákon č. 490/1991 Zb. o spôsobe vykonania referenda. Pritom vychádzali zo skutočnosti, že ani prvá československá republika a taktiež ani česko-slovenská federácia nevznikla na základe referenda, ale parlamentnou ústavnoprávnou cestou. Preto sa víťazné strany v júni 1992 – ODS v ČR a HZDS v SR rozhodli, že o zániku ČSFR sa neuskutoční referendum. Obidve politické reprezentácie – Česká národná rada a Slovenská národná rada– neuskutočnenie referenda zdôvodňovali aj faktorom času. Pritom brali na zreteľ skutočnosť, že politická a štátna reprezentácia, tak federálna, ako aj národných republík, boli utvorené na základe výsledkov volieb v júni 1992. Novoutvorená vláda ČSFR po júnových voľbách 1992 si do volebného programu ako jednu z hlavných úloh dala prípravu na pokojný a demokratický zánik ČSFR, ktorý sa mal uskutočniť do konca roku 1992. Toto krátke časové obdobie vzbudzovalo u politických reprezentácií obavu, že volebný program federálnej vlády sa nebude môcť realizovať v stanovenom termíne. Bola tu i obava, že napätie, ktoré vzniklo v česko-slovenskej spoločnosti (v českej a slovenskej) spôsobené rokovaním o štátoprávnom usporiadaní vzťahu Čechov a Slovákov, ktoré v podstate prebiehalo od roku 1990 až do júna 1992 a bolo sprevádzané vyvolávaním nacionalistickými vášňami, a to tak v Čechách, ako aj na Slovensku (úsilie o vrátenie tradičných symbolov Slovensku, presadenie rovnoprávneho postavenia slovenskej symboliky vo federálnom znaku, písanie názvu štátu Česko-Slovensko, resp. pomlčková vojna, ako aj nesúhlas slovenskej reprezentácie s návrhom tuhejunitaristickej federácie –zo strany českej reprezentácie a na druhej strane nesúhlas českej politickej reprezentácie s návrhmi slovenskej politickej reprezentácie s vytvorením konfederácie, resp. federácie s právnou subjektivitou členských štátov, a iné negatívne sprievodné javy a emócie), môže vyústiť do neželateľného konfliktu s nedoziernymi následkami. Tieto skutočnosti utvrdzovali obidve víťazné politické reprezentácie národných štátov – Českej republiky a Slovenskej republiky – v rozhodnutí neuskutočniť referendum o zániku ČSFR.V tejto súvislosti môžeme uviesť i jeden z názorov Petra Pitharta, vtedajšieho predsedu vlády ČR, ktorý okrem iného napísal: „S referendom bolo spojené nemálo rizík – z hľadiska tých, ktorí si priali štát rozdeliť; čo keď budú ľudia proti? Čo keď sa pre rozdelenie štátu vyslovia občania našej republiky (myslí ČR), a v tej druhej rozdelenie odmietnu? Aké to potom bude mať medzinárodné dôsledky? Ako to bude s nástupníckymi právami?“[4] Pritom Peter Pithartďalej uvádza, že každá z dotknutých strán si priala, aby bola za rozdelenie zodpovedná tá druhá strana, prinajlepšom však, aby do rozdelenia boli namočené obidve strany spoločnou rukou nerozdielnou.[5] Okrem uvedeného Petr Pithart vo svojej knihe poukazuje na obavy, ako by referendum dopadlo, ktoré vyjadril predseda parlamentu – ČNR – Uhde, keď povedal, že: „otázka rozdelenia štátu je pre občanov príliš komplikovaná“. Ďalej poukázal na to, že: „iní otvorene pripúšťali, že referendum by mohlo celý problém skomplikovať: občania by sa vyslovili pre spoločný štát, ale politici by sa opäť nezhodli na tom, ako ho skonštruovať, predovšetkým ako rozdeliť kompetencie.“[6] Všetkým trom politickým a štátnym reprezentáciám (federálnej a národných republík) na uvedené konanie – na neuskutočnenie referenda o zániku ČSFR – dávali legitimitu v týchto intenciách všeobecné a demokratické voľby z júna 1992.

Na podporu konštatovania, že vznik samostatnej Slovenskej republiky bol legitímny a legálny i bez uskutočnenia referenda o zániku ČSFR, môžeme uviesť i názor významného slovenského historika prof. PhDr. Richarda Marsinu, DrSc., ktorý okrem iného napísal: „Nové štáty v našom teritóriu mohli vznikať iba pri takzvaných historických zlomoch… Československá republika vznikla po prvej svetovej vojne, keď sa budovala nová štruktúra štátov v rámci Európy… Terajšia Slovenská republika vznikla v roku 1993, tri roky po obrovských zmenách nielen u nás, ale v celej Európe. Nad argumentáciou, že nebol plebiscit, sa ako historik môžem iba usmiať. Rozhodujú politické reprezentácie a nie plebiscity. Štát nikdy nevznikal plebiscitom.“[7]

Majúc na zreteli  uvedené skutočnosti záverom treba jednoznačne konštatovať, že i napriek absencii referenda sa zánik či rozdelenie ČSFR uskutočnil demokraticky, pokojnou parlamentnou ústavnoprávnou cestou, legitímne a legálne. Pritom treba poukázať na významnú skutočnosť, že s odstupom času aj tí, ktorí s rozdelením ČSFR nesúhlasili, vyjadrujú sa o ňom pozitívne. Napríklad bývalá ministerka zahraničných vecí USA M. Albrightová. v rozhovore pre Národnú obrodu pri návšteve SR v októbri 2003 okrem iného povedala: „Bola som presvedčená, že rozdeliť československý štát bola chyba a že to poškodí český i slovenský národ, ktoré boli veľmi úzko spojené aj ľudsky, nielen ekonomicky či kultúrne... ale dnes vidím a v mnohých rozhovoroch v Prahe i Bratislave som sa presvedčila, že vzťahy medzi Českom a Slovenskom sú oveľa lepšie a úprimnejšie a pre obe strany prínosnejšie. Priznávam, že som sa ohľadom rozdelenia mýlila.“[8] Bývalý predseda vlády Českej republiky Vladimír Špidla pri návšteve SR v októbri 2003 pre Národnú obrodu okrem iného povedal: „Naše vzťahy sú skutočne vynikajúce. Zrejme by sa ťažko hľadal medzi ostatnými štátmi na svete príklad vzťahov, ktoré sú hlbšie, srdečnejšie, viac prežívané...“ Ďalej hovorí, že: „V okamihu vstupu do EÚ sa vytvorí spoločný ekonomický a sociálny priestor, a ten bude prospievať obom štátom.“[9] Bývalý prezident Českej republiky Václav Havel v januári 2003 pri príležitosti ukončenia svojho už druhého funkčného obdobia prišiel sa rozlúčiť so SR, kde sa stretol s jej najvyššími predstaviteľmi (prezidentom SR, predsedom NR SR, predsedom vlády SR) a ďalšími významnými osobnosťami. Počas svojej návštevy poskytol rozhovor denníku SME, v ktorom na margo rozdelenia ČSFR okrem iného povedal: „Pachuť, ktorú rozdelenie štátu malo, zvoľna striedajú výhody. Oba národy získali akési sebavedomie, a prestali sme sa zaoberať otázkami vzájomného vzťahu. Našli sme svoju štátnosť, aby sme mohli pracovať na našich spoločných cieľoch. Traumy rozdelenia dávno pominuli.“ Ďalej pre SME v predchádzajúcom čase povedal, že „sme si bližší, ako keď sme boli spolu“.[10] Okrem významných politicko-štátnych osobností iných štátov (USA a ČR) ako uvádzame, sa pozitívne o rozdelení ČSFR vyjadril i občan SR – spisovateľ Ľ. Feldek, keď „na spomienkovom večere za spoločným štátom“ v istej bratislavskej kaviarni povedal: „Dnes vieme, že existuje samostatná SR a ČR, obidve sú životaschopné a nestala sa žiadna tragédia, pretože priateľstvo medzi nimi sa zachovalo.“[11]

Zo súčasnosti môžeme taktiež uviesť v našom článku názor na rozdelenie ČSFR, ktorý okrem iného povedal v rozhovore pre Hospodárske noviny z 5.-7. januára 2018 MilanKňažko, významná osobnosť a predstaviteľ Nežnej revolúcie a vtedajší minister zahraničných vecí Slovenskej republiky. Hneď v úvode rozhovoru povedal, že: „Za rozdelením Česko-Slovenska nebol žiadny nacionalizmus ani osobné ambície Vladimíra Mečiara či Václava Klaus.“ Potom poukázal, že: „Čas je najlepší rozhodca, takže aj keď sa dnes objavujú rôzne názory, že to mohlo byť inak a že boli isté  riziká, to všetko je pravda, ale výsledná a najdôležitejšia správa je, že to dopadlo veľmi dobre a malo to zmysel. O tom dnes nikto nepochybuje.“ Ďalej Milan Kňažko poukázal aj na dôvody, pre ktoré nebolo referendum, a to preto, že: „Ak by sme rešpektovali ústavný zákon o referende v jednej republike povedia áno a v druhej nie, znamenalo by to absolútne znevýhodnenie toho, kto povedal nie. Vystúpil by totiž z federácie a stratil by právo na kontinuitu a  na majetok. Druhý dôvod – my sme nemali problém, či spolu byť alebo nie, ale ako. A na to sa pokúste formulovať otázku. To sa nedá. A tretí dôvod – keby referendum dopadlo akokoľvek, čia by to bola zodpovednosť? Zodpovednosť je na politikoch, ktorí to riešia. Kto by bol zodpovedný, keby to dopadlo nepriaznivo pre ktorúkoľvek z republík? Takúto zodpovednosť by som na seba určite nezobral. A tú legitimitu nájdete v ďalších voľbách, kde jednoznačne vyhrali Mečiar a Klaus“.

V súvislosti s nekonaním referenda pri rozdelení Českej a Slovenskej Federatívnej republiky môžeme zdôrazniť skutočnosť, že tento akt bol správny,. Takéto rozhodnutie rozdelenia ČSFR bez referenda, sa javilo ako racionálne, a možno povedať legitímne a legálne zo strany českých a slovenských politikov a štátnikov.

Záver:

Na základe toho, čo sme v predchádzajúcom uviedli, môžeme záverom konštatovať, že Slovenská republika je inštitucionálne a personálne dobudovaný, fungujúci, životaschopný, národný, samostatný, suverénny štát, ktorého národno-štátna výstavba a rozvoj ako aj štátny a politický systém sa uskutočňuje legitímne a legálne na ústavnoprávnych základoch, na princípoch pluralitnej demokracie, právneho štátu a trhového hospodárstva so sociálnymi a ekologickými aspektmi, ktorý legitímne a legálne uskutočňuje zvrchovanú moc na svojom území a obyvateľstve, a ktorý počas svojho budovania smeroval do euroatlantických štruktúr – do NATO a Európskej únie, v ktorýchrámci videl lepšiu perspektívu svojho rozvoja a zabezpečenia lepšieho postavenia občanova bezpečnosti štátu. Dnes je už Slovenská republika členom NATO (29. 3. 2004) a Európskej únie (1. 5. 2004), UNESCO (9. 2. 1993), OECD (14. 12. 2000) a mnohých iných medzinárodných organizácií.

Ďalej v závere môžeme konštatovať, že napriek hlásaniu rôznych katastrofických scenárov zo strany niektorých politických reprezentantov a tzv. ekonomických odborníkov – znalcov, najmä z Českej republiky, ale i zo Slovenskej republiky, že Slovenská republika samostatnosť neprežije a ekonomicky sa položí za pár týždňov či mesiacov, že skrachuje,. Chvála Bohu, že sa tak nestalo.Slovenská politická a štátna reprezentácia hneď od vzniku samostatnej Slovenskej republiky s veľkým nasadením a úsilím a pri podpore veľkej väčšiny slovenského národa s plnou zodpovednosťou začala budovať svoj národný štát inštitucionálne, a to najskôr ústavnoprávne, politicko-organizačne a s osobitným akcentom na ekonomický a sociálno-kultúrny rozvoj. Budovanie štátu sa uskutočňovalo na demokratických princípoch politického a ekonomického pluralizmu, ako i pri trhovom hospodárstve so sociálnym a ekologickým aspektom. Možno konštatovať, že vládnucim garnitúram sa podarilo vybudovať prosperujúci a fungujúci štátno-politický a hospodársko-sociálny systém v Slovenskej republike, a to za účasti zahraničných investorov a eurofondov z Európskej únie.

Pritom sa žiada poukázať na skutočnosť, že do začiatku hospodárskej a finančnej krízy Slovenská republika dosahovala slušný rast HDP. Kríza, ktorá prišla do Európy z USA (2007-2008), postihla i Slovenskú republiku, a okrem iného spôsobila veľkú nezamestnanosť, zníženie výroby a zabrzdila ekonomický rozvoj. Okrem krízy Slovenskú republiku postihuje i globalizácia, ktorá prináša rôzne problémy pri budovaní občianskej spoločnosti a demokratického právneho štátu. Treba však zdôrazniť i významnú skutočnosť, že napriek všetkým ťažkostiam Slovenská republika ako mladý štát dosiahla i významné úspechy, a to najmä v zahraničnopolitickej a  ekonomickej oblasti.Tieto skutočnosti Slovenskej republike aspoň sčasti pomôžu prekonať niektoré nedostatky vo fungovaní štátu a spoločnosti.

Okrem už uvedeného sa v  závere sa žiada poukázať na významnú skutočnosť, ktorú zdôraznil anglicko-nemecký politológ a sociológ RalfDohrendorf, keď okrem iného napísal: ,,Moderný národný štát je rezultátom európskeho kultúrneho vývinu a treba ho zachovať a naďalej kultivovať aj v rámci európskej integrácie.“ Pritom treba zdôrazniť, že súčasnosť ukazuje, že moderný demokratický štát zostáva ako jediný efektívny adresát ochrany ľudských práv vôbec. Taktiež sa ukazuje, že trh nie je schopný spravodlivo regulovať dôsledky ani v samom hospodárstve, v sfére inštitucionálneho finančníctva, ale ani v ekológii, riešení konzekvencie, no aj príčin prírodných katastrof. Štáty sú ešte vždy predpokladom poriadku lokálneho i globálneho.

V neposlednej miere sa žiada v našom závere konštatovať, že vznik samostatnej Slovenskej republiky bol úspešný príbeh, dôkazom toho je i skutočnosť, že Slovenská republika je úspešne fungujúcim a prosperujúcim členským štátom Európskej únie. V súvislosti so zánikom či rozdelením ČSFR, žiada sa upozorniť na skutočnosť, že na tento zánik či rozdelenie ČSFR existuje viac hodnotiacich názorov. Tieto sa pohybujú od extrémnych po seriózne, pravdivé, resp. správne hodnotenia tohto spoločensko-štátneho a možno povedať historického javu či fenoménu. Napríklad Alois Wagner zánik či rozdelenie ČSFR okrem iného hodnotí a zdôvodňuje „špecifickým slovenským nacionalizmom“, ktorý sa vyvíja podľa neho od samotného vzniku prvej ČSR až po rozdelenie ČSFR. Za rozdelenie ČSFR vlastne robí zodpovedných, resp. viní len Slovákov.[12] Takéto hodnotenie autor robí napriek tomu, že o zániku či rozdelení ČSFR rozhodli politické a štátne reprezentácie obidvoch národov – českého a slovenského, t. j. ČNR a SNR (svojimi uzneseniami schválili návrh ústavného zákona o zániku ČSFR) a nakoniec ho schválilo FZ ČSFR. Citovaný autor nie je a nebol sám v ČSFR v pertraktovaní podobných hodnotení na zánik či rozdelenie ČSFR. S takýmto hodnotením rozdelenia ČSFR a na základe toho vzniku dvoch samostatných nástupníckych národných štátov – SR a ČR –  v žiadnom prípade nemožno súhlasiť. Takéto hodnotenie je poznačené českým šovinizmom a čechoslovakizmom. Autor takéhoto hodnotenia vôbec nechápe mnohoročné národnoemancipačné úsilie slovenského národa za dôsledné uplatnenie sebaurčovacieho práva so všetkými jeho dôsledkami, to znamená až do vytvorenia samostatného národného štátu – Slovenskej republiky, na ktoré slovenský národ má prirodzené právo okrem iného aj v zmysle medzinárodnoprávnych dokumentov. Treba povedať, že väčšina slovenských historikov na rozdiel od českých rozdelenie ČSFR hodnotí objektívne. Ako príklad uvádzame hodnotenie kolektívu autorov monografickej publikácie: Starý národ – mladý štát, ktoré znie: „Príčiny rozdelenia Česko-Slovenska treba hľadať v minulosti aj v súčasnom politickom európskom vývoji. Na rozdiel od minulosti, keď sa vzájomné vzťahy vyostrovali v dôsledku vnútorných a zahraničnopolitických udalostí, rozdelenie štátu sa udialo za priaznivej a mierovej medzinárodnej situácie bez vonkajších zásahov, v demokratickej atmosfére. Zahraničie ocenilo najmä to, že rozchod nevzniesol zmätky do pomerov v strednej Európe a demokratickou cestou sa vyriešil zdĺhavý štátoprávny problém.“[13] V tejto súvislosti treba poukázať na skutočnosť, že dňa 31. 12. 1992 „po prejavoch najvyšších predstaviteľov ČSFR, predsedu FZ M. Kováča a predsedu federálnej vlády J. Stráskeho a po odznení česko-slovenskej štátnej hymny presne o 24. hod. zanikla Česká a Slovenská Federatívna Republika.“[14]

 Na konci nášho záveru sa žiada upozorniť na skutočnosť, že napriek dosiahnutým úspechom Slovenská republika má ešte určité deficity, a to v rozvoji a uplatňovaní demokracie, vo vymožiteľnosti práva, v právnej kultúre politikov a štátnikov na všetkých úrovniach, taktiež v podpore malých a stredných podnikateľov, v rozvoji zamestnanosti a v odstraňovaní regionálnych rozdielov životnej úrovne, v rozvoji školstva a zdravotníctva, ako aj pri ochrane autorských práv a v právnej ochrane osobnosti, a tiež statusu žurnalistov. Taktiež viac pozornosti venovať zo strany štátu pri výchove k štátnemu občianstvu a zdravému národnému sebavedomiu a vlastenectvu.

Dnes po dvadsiatich piatich rokoch existencie samostatnej Slovenskej republiky, môžeme osobitne poukázať na významnú skutočnosť, že SR ako národný štát je inštitucionálne vybudovaný a to z hľadiska politického a štátneho systému, taktiež ústavnoprávneho, spoločensko-politického, hospodársko-sociálneho a kultúrno-školského systému. Pritom SR smeruje k neustálemu zdokonaľovaniu funkcií štátu, rozvoju a upevňovaniu ochrany demokracie ako i ľudských a občianskych práv a slobôd, a právneho štátu.