Celé generácie slovenských čitateľov za všetkých doterajších režimov vyrástli na knihách Karla Maya. Na Slovensku bolo dokonca niekoľko zberateľov úplných vydaní kníh tohto autora. Jeden archivár istého denníka - boli totiž časy, keď také zamestnanie, priam povolanie, v novinách bolo platené - dokonca zbieral úplné prvé nemecké vydanie. Bol to výkon, veď knihy vychádzali koncom 19. storočia. Karl May verne opisoval národy, kmene, náboženstvá, prírodu krajín, kde nikdy nebol. Takto vďaka nemu už dávno-pradávno sme prešli divokým Kurdistanom. Hneď v niekoľkých dieloch sme sa zoznámili s rozličnými náboženstvami, prenasledovanými kresťanskými jezídmi, islamskými Kurdmi, a pomermi a prírodou Kurdistanu. Pritom oveľa podrobnejšie než v 21. storočí v masmédiách, ktoré majú naporúdzi neuveriteľné možnosti sledovať všetko, čo sa deje v Kurdistane v reálnom čase. Karl May mal v 19. storočí usilovnou návštevou vtedajších knižníc viac znalostí než záujemca o skutočné pomery v slovenských médiách na sklonku druhej dekády 21. storočia. Veď o prenasledovaní pradávnych kresťanov, ktorí dodnes hovoria aramejsky - jazykom, ktorým hovoril Ježiš Kristus sa u nás na kresťanskom Slovensku začalo hovoriť len pred niekoľkými rokmi. Predchádzala tomu doslova lavína slov o porušovaní ľudských práv a o nevyhnutnosti - povedzme v Sýrii, vyzbrojovať „demokratickú opozíciu“. Len pred rokom dvoma sa rázne proti bombardovaniu Kurdov „amíkmí“ ohradil knieža Schwarzenberg, bývalý kancelár prezidenta Havla a potom český minister zahraničných vecí a Zemanom v priamych voľbách porazený kandidát na českého prezidenta. Označil to za zradu na kurdských milíciách pešmerga, najschopnejšej pozemnej vojenskej sile bojujúcej proti extrémistom tzv. Islamského štátu. Prečo sú Kurdi a Kurdistan pre nás Slovákov vlastne zaujímaví?

Predovšetkým bez ohľadu na národnosť a politické názory máme právo na kvalitné a dobré informácie a vyvážený slovník zbavený propagandistických nánosov. Po druhé však aj preto, lebo aj my zaujímame Kurdov. Keď sa začal proces deľby čs. federácie, navštívila skupina kurdských študentov predstaviteľov slovenskej literatúry, medzi nimi Laca Ťažkého, aby im vysvetlili, o čo vlastne ide a aké sú ich argumenty. Bolo to pozoruhodné stretnutie. Mladí Kurdi a Kurdky okrem toho, že vedeli po slovensky, veď tu študovali, pozorne počúvali a kládli vecné otázky. Potom nastali časy, keď aj Kurdi siahli k prvému hlasovaniu o autonómii. Vtedy tam už bol aktívny popredný český novinár, odborník, ktorý sa medzitým stal dnešným odborným vedeckým pracovníkom pre oblasť Blízkeho východu, vlastne pilierom štúdií na prestížnej českej univerzite. Z Kurdistanu sa vtedy vrátil s poznaním, že „Kurdi neurobia takú hlúposť ako Slováci a neodtrhnú sa od Iraku, tak ako sa Slováci odtrhli od Čechov a Česko-Slovenska...“. 

A v podstate táto jediná veta spred desaťročí, jediné zistenie o slovenskej hlúposti ako výsledok rozhovorov českého analytika s kurdskými predstaviteľmi ma dlho neopúšťala. A znovu sa mi vynorila teraz v súvislosti s referendom v irackej kurdskej autonómnej časti irackej federácie. Darmo Kurdi čakali. Vyčkávali na priaznivejšie okolnosti, darmo nasadili vynikajúce jednotky pešmerga, darmo majú špičkové ženské bojové jednotky, ako v jedinom národe okrem Izraela, darmo padol diktátor, darmo majú autonómiu, keď celé iracké hospodárstvo sa rozpadá a štátny dlh narastá, hoci rastú ceny irackej ropy... Iracká administratíva je presiaknutá korupciou. Nezávislosť tohto starého národa nikto nepodporuje. Ani Turci, ani Irán, na územiach ktorých Kurdi žijú, nedarujú im ju ani Američania, ktorí z ruín Iraku nevytvorili štát, ktorý by Kurdov uspokojoval. A demokratické úsilie ktorých v susednom Turecku v podstate utápajú v krvi. Je to obrovská dlhoročná kurdská dráma. Prečo sa Slovák usiluje čo najviac o Kurdoch vedieť a poznať, má jednoduchú motiváciu - poznanie, že ak vám ide o samostatnosť, o vlastnú štátnosť, nehľaďte na tých, čo tvrdia, že je to hlúposť.