Túto otázku môže položiť každý, kto uzrie hrdý názov na športových podujatiach našich reprezentantov s nápisom: Fandíme Slovensku! Slovo reprezentant v mojom vnútri vyvoláva predstavu človeka, ktorý tvrdo na sebe pracuje, aby vzorne reprezentoval svoju rodnú vlasť. Evokuje vo mne disciplínu, vo vzťahu k sebe i ostatným. Na fyzickej i mentálnej úrovni. Sám v detstve mal taký vzor a svojim športovo-spoločenským „ja“, svojimi reprezentačnými výkonmi posúval, alebo ešte posúva štafetu rodnej hrdosti  ďalej. Spomeniem futbalistu Jána Popluhára, volejbalistu Bohuša Goliána, hokejistov Vladimíra Dzurillu a Igora Libu, mohol by som menovať i mnohých ďalších. Všetko ide o športovcov skromných, ktorých majstrovstvo a ľudskosť uznáva celý svet. Preto fandím takým reprezentantom nášho krásneho Slovenska. Naostatok tomu tak bolo v  Jasnej a na Dudinskej päťdesiatke. Ani na jednom z dvoch spomenutých športových podnikov naše reprezentantky a naši reprezentanti nezlyhali. Takých športovcov milujú milióny divákov. Sú však aj reprezentanti, ktorí si myslia, že športu nemusia dávať odriekanie od nerestí, že športu musia dávať všetko, lebo všetko im dá práve šport! Aj tam je potrebné hľadať nízku účasť divákov na podaktorých vystúpeniach reprezentačných kolektívov či jednotlivcov. Takí, zrejme, nepovažujú seba samých za vzory pre davy, ale dav za vzor pre seba. Iste reprezentácia môže byť vnímaná aj ako priemerná vzorka z davu, no ak niekto reprezentuje svoju vlasť, mal by reprezentovať čestne, mal by telom i dušou vyzerať pred svetom čo najlepšie, ale aj pred sebou samým. Osobne vždy budem rád športovým fanúšikom tých skôr spomínaných a tí druhí? Ak vidia transparenty s nápisom: Fandíme Slovensku, mali by to vnímať cez prizmu úprimnej reprezentácie. Potom sa skutočne nemôže stať, že podaktoré športoviská budú zívať aj z pohľadu reprezentácie prázdnotou. To by som nebol osobne rád ak by opak bol pravdou.. Bolo by mi viac ako len smutno. Som, totiž, hrdý slovenský športový fanúšik. A nielen športový!

Marián Póša, športový fanúšik