K slovenským parlamentným stranám, ktoré v rýchlom tempe strácajú dôveru svojich voličov sa už dávnejšie zaradila SDKÚ DS a dnes doslova bojuje o prežitie. Takýto vývoj mnohí jej členovia a sympatizanti predpokladali. Napriek tomu predseda strany Pavol Frešo a jeho najbližší spolupracovníci neskúmali hlavné príčiny zvyšujúcej sa nedôvery občanov k ich straníckej politike. Nedokázali predkladať reálne a pre spoločnosť užitočné programy. Úspech neprinieslo ani veľké spojenie pravice v podobe Ľudovej platformy, ktorá zanikla skôr, ako svoju činnosť začala.

Aj ďalšie pokusy zlepšiť pomery v straníckych radoch očakávania nesplnili. Vedenie strany verejnosti ponúka iba ostrú, často neopodstatnenú kritiku terajšej vlády, rôzne katastrofické scenáre a do spoločnosti úmyselne vnáša nepokoj a neistotu. Nechce si uvedomiť, že bez patričnej podpory voličov jeho zámery a ciele nemajú ani najmenšiu šancu na úspech. Pokračuje v bývalej politike svojich predchodcov, ktorá spôsobila rozkol a znižovanie členskej základne. Odchody poslancov a radových členov majú dlhodobý charakter trvania.

Stabilita a dôveryhodnosť tejto kresťanskej strany sa začala znižovať po roku 2006, keď  ju v Národnej rade Slovenskej republiky zastupovalo 31 poslancov. V roku 2010 v parlamentných laviciach sedelo 28 a v roku 2012 už iba 11 poslancov. Po odchode  Mikloša a Dzurindu hrozilo, že zanikne aj poslanecký parlamentný klub. Jeho existenciu zachránili dnes už nezávislí spomínaní zakladatelia strany, ktorí v ňom zatiaľ ostali. V čase vládnutia Mikuláša Dzurindu mnohých neposlušných zo strany vylúčili alebo niektoré regionálne organizácie zrušili.

Medzi prvými vedúcimi funkcionármi stranícky dres zmenila Zuzana Martináková. Založila novú stranu a potom ju nasledovali aj ďalší. Okrem iných Liška, Kopčák, Záhradník, Devínsky, Micheľ, Radičová, Žitňanská, Beblavý, Galbavý, Vášáryová, Dzurinda, Mikloš a nedávno aj Ivo Nesrovnal, ktorý kandiduje na post primátora v Bratislave. Z potápajúcej sa lode vyskakujú aj ďalší.

Slovenská demokratická a kresťanská únia bola v minulosti dominantnou na slovenskej politickej a spoločenskej scéne. Nezmazateľne sa zapísala do našich dejín. Žiaľ, okrem niektorých úspechov v zahraničnej politike predovšetkým rozporuplným pôsobením v rôznych oblastiach. Jej predstavitelia počas dvojnásobného vládnutia v rámci rôznych koalícií prijali mnoho rozhodnutí, ktoré mierou vrchovatou poškodili krajinu a jej občanov. Kontraproduktívne postupy v procesoch veľkej privatizácie sa negatívne prejavujú aj dnes.

Stranu aj v terajšom období charakterizuje dlhoročná neschopnosť reflektovať vlastné chyby. Neochota zbaviť sa ich sa celkom zákonite premietla do celkovej činnosti a pôsobenia strany v spoločnosti. Navyše, autoritatívny prístup nemal a ani teraz nemá žiadnu perspektívu vo vzájomných vzťahoch s členskou základňou. Tie sa takmer nikdy (ani dnes) nepokladali za partnerské. Ukazuje sa, že súčasný predseda Pavol Frešo má tendenciu zopakovať takmer všetky hrubé chyby a omyly Mikuláša Dzurindu zlou personálnou politikou aj nereálnym straníckym programom.