Cestovný ruch! Na Slovensku akési zakliate kráľovstvo, hrad obrastený nepriechodným bodľačím. Kým iné krajiny, disponujúce ďaleko horšími podmienkami pre toto ekonomické odvetvie vedia na turizme zarábať neskutočné peniaze, u nás to nejde a nejde. Stačí prejsť z Tatranskej Lomnice do Zakopaného a rozdiel bije do očí. Tichá, zaspinkaná a bezperspektívna Lomnica, kontra životom a tisíckami turistov kypiace Zakopané. Prečo je tomu tak?

Na túto a ďalšie otázky sa snaží nájsť odpoveď „Integrovaná stratégia rozvoja cestovného ruchu tatranského regiónu“, ktorá uzrela svetlo turisticky neperspektívneho slovenského sveta iba pred niekoľkými dňami. Pre Prešovský samosprávny kraj ju pripravila Enviregia, pričom vydanie tohto materiálu bolo spolufinancované z prostriedkov fondu regionálneho rozvoja EÚ (ROP, Prioritná os 3 Posilnenie kultúrneho potenciálu regiónov a infraštruktúra cestovného ruchu...).

Či táto stratégia pomôže pohnúť slovenský cestovný ruch aspoň o centimeter vpred, to ukáže čas. Pretože, máme v dnešnom rozdrobenom a chaotickom Slovensku inštitúciu, ktorá by dokázala zjednotiť aktérov pôsobiacich v tomto bezosporu perspektívnom a zaujímavom odbore a posunula ho na svetom žiadanú úroveň turistických služieb? Príčiny dnešného nelichotivého stavu vypracovaná integrovaná stratégia dokázala pomenovať presne a pokiaľ bude takto úspešná aj v záveroch, nemali by sme o cestovný ruch na Slovensku mať žiadne obavy. A časový horizont? Nuž, niekedy možno...

Za citáciu však stojí niekoľko odsekov zo stratégie, preto vám ich prinášame v neskrátenej forme:

„Cestovný ruch na Slovensku dlhodobo bojuje s viacerými problémami. Ide napr. o nedostatočnú ponuku služieb a ich slabú kvalitu, nízku informovanosť návštevníkov, nedostatočnú propagáciu jednotlivých destinácií, v dôsledku krízy i výrazný pokles návštevníkov. Snaha o riešenie uvedených problémov prebieha vo väčšine prípadov separátnym spôsobom. Aj to je dôvod, prečo doteraz neboli dosiahnuté uspokojivé výsledky. Zásadnou zmenou v tomto smere sú práve iniciatívy zakladania klastrov cestovného ruchu vo viacerých regiónoch. Spolupráca jednotlivých podnikov s vyšším územným celkom viedla k otvoreniu problematiky uplatńovania destinačného manažmentu a marketingu v praxi. (Gavláková, 2012)“

„Na rozdiel od okolitých krajín na Slovensku doteraz neexistovali špeciálne podporné nástroje na vznik a rozvoj klastrov. Prípravu nového programu na podporu klastrov, ktorý implementovala Slovenská inovačná a energetická agentúra, avizovalo začiatkom roka 2013 Ministerstvo hospodárstva SR. Jednou z podmienok podpory klastrov bude aj ich schopnosť priniesť nové poznatky a inovácie zo zahraničia...(siea.sk)“

A do tretice aj pohľad na smutnú pravdu:

„Súčasná situácia v riadení a marketingu cestovného ruchu na Slovensku je porovnateľná s fázou, ktorou prešli najvyspelejšie destinácie (Rakúsko, Švajčiarsko, Nemecko) v 60. až 70. rokoch 20. storočia. V týchto krajinách fungovali vtedy len jednoduché kooperačné aktivity orientované hlavne na propagáciu miest a regiónov, účasť na výstavách, zriaďovanie turistických informačných centier a podobne. odvtedy tam však došlo k výraznému pokroku. Používanie destinačných manažmentov, resp. riadiacich organizácií cestovného ruchu, v ktorých sa partneri spájajú do strategických kooperačných jednotiek sa v spomínaných krajinách začalo uplatňovať už v 90. rokoch 2. storočia. Vývoj na Slovensku je teda v tomto smere výrazne pomalší. Výzvou pre slovenský turizmus by malo byť „učenie sa“ od vyspelých krajín, v ktorých už dlhodobo úspešne fungujú organizácie destinačného manažmentu, ktorými sú i klastre. Je potrebné vnímať destináciu ako celok, zákazníka ako hlavný dôvod všetkých aktivít danej organizácie, kooperáciu partnerských subjektov ako zdroj úspechu a synergického efektu. Len takýmto spôsobom myslenia môže destinácia dosiahnuť a udržať si želanú pozíciu na trhu a zároveň vytvoriť pre zákazníkov produkt, ktorý bude úspešný. (Gavláková, 2012)“

Nuž, za tieto slová by sme mali pani Gavlákovej zatlieskať, že trafila klinec presne po hlavičke. A k tomu ešte dodať, že v časoch, ktoré spomína (teda 60. a 70. roky 20. storočia), boli Vysoké i Nízke Tatry plné domácich i zahraničných návštevníkov, plné športovcov, rekreantov, školákov, ľudí hľadajúcich zdravie, i rodín s deťmi. Väčšina z nich tam trávila nie iba jediný, maximálne dva dni, ale rovno týždeň, dvoj, ba na liečení aj trojtýždňovky. Umožňovala to rozsiahla sieť liečební, odborárskych zotavovní, škôl v prírode, turistických a športových zariadení. Jednoducho, Tatry boli plné po väčšinu roka a tento systém bol akýmsi krásnym snom pre podnikateľov v nemeckom, švajčiarskom či rakúskom cestovnom ruchu. O radikálny „pokrok“ smerom dozadu sa postarala skupina bojovníkov proti socializmu a za akúsi zvrátenú slovenskú demokraciu. Demokraciu pre lumpov, mafiánov a zlodejov. Práve táto partia nás posunula aj v oblasti turizmu o polstoročie dozadu a priznajme si to už konečne otvorene, aj do bezvýchodiskovej situácie, keďže aj v tejto oblasti je už všetko sprivatizované, teda rozkradnuté. A kde sú tí odborníci, ktorých už vyše 20 rokov vychováva hustá sieť škôl so zameraním na služby cestovného ruchu, hotelierstva a gastronómie? Nuž, to je otázka na poväčšine bratislavských privatizérov Tatier, ktorí vo „svojich“ zariadeniach radšej zamestnávajú lacnú nekvalifikovanú pracovnú silu, ako drahších, ale odborne kvalitných pracovníkov. A keď týmto pánom Tatier chce niekto vysvetliť, ako sa cestovný ruch správne robí, arogantne do neho kopnú. Či už nohou alebo aspoň rýdzo slovenským slovom: - Co ty chudáku ideš mna poučovac, ket nemáš tolik peňez jako já!

Takže, na samom začiatku cesty rozvoja slovenského cestovného ruchu by to chcelo zmeniť tento stav. Bez toho môže byť nabudovaný jeden klaster na druhom. Ale to veru v moci samosprávnych krajov nie je...