Kontakty
Slovenský rozhľad
Nobelovo námestie 8
851 01 Bratislava

Vladimír Dobrovič
0915 798 909

mail: skrozhlad@gmail.com
Naši partneri:

Príbeh najlepšieho riaditeľa – Štefan Nižňanský

Veľkou mediálnou osobnosťou Československa i Slovenska sa Ing. Jaroslav Hlinický nestal lusknutím prsta. Jeho život a práca je príbehom. 88-ročným príbehom chlapca zo skromných rodinných pomerov železničiarskej rodiny, ktorý mal v krvi humor, poctivosť a férovosť. Preto sa vypracoval na jedného z najuznávanejších a najspoľahlivejších mediálnych šéfov.  Vybudoval si, nie získal povesť „najlepšieho riaditeľa televízie“. Celkom určite ním bol pre našu generáciu. Našlo sa zrejme aj niekoľko frflošov, zopár skeptikov, pochybovačníkov všetkého a každého. Vraj mu bolo ľahko, keďže mal za sebou celý politický aparát, štátnu moc a socialistickú ekonomiku. On ale nevyrástol na žiadnych výhodách, na nijakej protekcii, na žiadnom vydláždenom chodníku. Práve naopak - Jara vždy strčili tam, kde bol problém či neporiadok, zložitá, možno až bezvýchodisková  situácia, ktorú všakzapríčinil niekto iný. Hlinický sa ale osvedčil ako spoľahlivý - až vzorový „krízový manažér“. Hoci sa tomu v tých dobách ešte tak nehovorilo. Na tejto jeho ceste mu pomáhalo krédo, ktoré si osvojil ešte v mladosti: „Ostať vždy sám sebou“ a uniesť na pleciach to, čo si naložil...

 

Ja ako posledný generálny riaditeľ samostatnej Slovenskej televízie by som sa - pochopiteľne - zameral najviac na jeho tzv. „direktorský“ rozmer. Nemôžem pritom obísť spomienku na naše prvé osobné stretnutie. Po návrate z vojenčiny ma vedenie Hlavnej redakcie Televíznych novín so súhlasom ústredného riaditeľa ČST Bratislava ustanovilo za najmladšieho riadiaceho pracovníka vo vtedajšej Čs. televízii. Mal som iba 25 rokov, keď mi zverili v spravodajstve vedenie vnútropolitickej redakcie. Počas reportážnej cesty vo Vysokých Tatrách sme s kolegom kameramanom Jurajom Weinczillerom prechádzali okolo územia, kde sa práve filmovalo. Scéna výpravného koprodukčného filmu „Vojna volov“ bola úchvatná, no Ďura zaujal viac bokom stojaci vrtuľník vládnej letky. Po chvíli sme sa znenazdajky ocitli  vedľa predsedu slovenskej vlády Petra Colotku s malým sprievodom. S premiérom sme sa od videnia poznali, veď som s ním nakrúcal v predošlom roku rozhovor na vrchole Rysov. Bodrý mohutnejší chlapík, čo sa oddelil a vyšiel nám v ústrety s otázkou „čo nakrúcate?“, nebol  však žiadny ochrankár, ako som myslel...

 

To je náš direktor Hlinický, vybav s ním helikoptéru!“ pošepol mi kameraman a ja som od trémy a strachu skoro skolaboval. Nebolo času namietať, vysvetľovať, že to sa takto nerobí...

Ústredný riaditeľ si vypočul aké témy chceme v Tatrách spracovať i s trasúcim sa hlasom nesmelú otázku, vyslovenú skôr len tak dostratena...

 

Namiesto výhovoriek však zaznelo: „Poďte so mnou!“ zavelil Hlinický a zaviedol nás rovno k Colotkovi. Žmurkol na nás a hlasno oslovil štátnika.

„Súdruh predseda, tuto moji chlapci zo spravodajstva nakrúcajú aktuálne komunálne a turistické témy, chcú však urobiť šot aj o tomto koprodukčnom filme. Napadlo mi, že by sme vás spolu chceli poprosiť, či by ste im nepožičali na chvíľu vrtuľník? Nech majú pekné zábery na prírodné ateliéry aj zhora..., čo poviete?“

 

Colotka dal kapitánovi Polnišerovi súhlas a Juraj Weincziller si nakrútil krásne zábery na Tatry z vtáčej perspektívy aj na 2 roky dopredu.

 

Mňa zaujalo  a dobre som si zapamätal, že riaditeľ Hlinický nás neposlal kade ľahšie (veď sa mohol cítiť zaskočený, urazený mojou neokrôchanosťou, vyhovoriť sa... ). Ale že povedal „moji chlapci“.

 

Veru, autorita Jaroslava Hlinického - ako ústredného riaditeľa - vychádzala z detailného poznania televízie, jej potrieb, vnútorných väzieb, z ovládania charakteru všetkých profesií, z nedeliteľnej zodpovednosti a odhodlania hľadať vždy riešenia. A vždy sa postaviť za svojich ľudí – za ľudí, ktorí zaslúžene patrili do spoločnosti „televízakov“.

 

Učil sa to už tesne po vojne v roku 1949 ako osemnásťročné ucho na Trati mládeže, kde sa z radového brigádnika vypracoval po veliteľa 9. tábora. Na starosti mal až 3 pracovné brigády, 300 mladých ľudí. Spoliehať sa vždy predovšetkým sám na seba sa mu osvedčilo aj neskôr, keď pôsobil v 60-tych rokoch vo vydavateľstvách Smena, Epocha i Pravda.

 

Všimol si, že „tí hore“ si po vzore biblického Piláta radi nielen umývajú ruky, no často a rýchlo odvracajú tvár a riadiaceho pracovníka nechajú radšej v ťažkostiach vykúpať sa vo vlastnom pote. Pustil sa s nimi vtedy do existenčne aj politicky riskantnej rulety. No s podmienkou rozviazania rúk pri jeho rozhodovaní a kreatívnych riešeniach vyžadujúcich si odvahu, statočnosť i silu uniesť bremeno.

 

Zaujímavé, že Jaroslav Hlinický tieto balvany po predchodcoch neobchádzal, nevyhýbal sa im alibisticky, zdvihol ich a zakaždým odpratal. Rozdrvil ich na makadam, z ktorého si postavil chodník, pevnú cestičku k neskorším úspechom v riadiacej práci. Bolo to tak vo vydavateľstve Pravda, kde mu predchodca zanechal dlžobu 150 tisíc dolárov za pohľadnice. Bolo to tak v Slovenskej filmovej tvorbe na Kolibe, kde si v rokoch 1980 až 1984 musel poradiť s úverom 15 milión devízových korún, ktorý dva dni pred jeho nástupom podpísal jeho predchodca v riaditeľskom kresle – herec a režisér Martin Ťapák. Počúval som vždy veľmi pozorne rozprávanie a spomienky svojho riaditeľa na rozhodnutie zariskovať a vydať sa na Západ hľadať do neznáma partnerov pre jeho smelé koprodukčné projekty.

 

Obišiel viaceré filmové štúdiá v západnom Nemecku, až v Mníchove natrafil na krajana Jána Mojtu, ktorý bol pravou rukou európskeho filmového mága Lea Kircha. Hlinickému sa podarilo presvedčiť ich, aby vstúpil do projektov troch rozkrútených rozprávok.  Boli to tituly „Plavčík a Vratko“, „Popolvár“ a „Soľ nad zlato“. Vďaka tomu dokázala Koliba splatiť úver a súčasne vybudovať najmodernejší Dom zvuku, ktorý nám závideli filmové kruhy v celej Európe. Generálny riaditeľ Slovenskej filmovej tvorby však prekvapil všetkých ďalším smelým krokom. Odomkol trezory a na svetlo sveta vytiahol odložené, zakázané filmové diela, ktoré po roku 1969 nesmeli byť sprístupnené verejnosti.

 

Chcelo to však opustiť izbu alibistu a navliecť si nepohodlnú košeľu zo žihľavy. No a potom v správnom čase a na správnych miestach použiť sebavedomo tie najlepšie argumenty. Urobil tak napríklad v prípade odstaveného režiséra Juraja Jakubiska, ktorému umožnil po desiatich rokoch návrat do slovenského aj svetového filmového klubu. Rovnako Dušanovi Trančíkovi, Dušanovi Hanákovi a ďalším. Vďaka tomu sa v slovenskej kinematografii zrodili filmy: „Postav dom, zasaď strom“, trojdielna komédia „Nevera po slovensky“ a rodinná sága Pichandovcov „Tisícročná včela“. Filmová Koliba ožila za Hlinického výrobou hodnotných celovečerných filmov zo súčasnosti, ale aj náročných dobových diel. Darilo sa filmovať rozprávky, večerníčky, odrazu boli slovenskí tvorcovia dobrí tiež v animovanom filme. Bol to čas umeleckej i tvorivej akceptácie, no aj experimentovania.

           

Po ukončení tejto „nesplniteľnej misie“chcela zrejme vrchnosť dopriať Hlinickému zaslúžene pokojnejšie vody a tak ho v roku 1984 nasmerovali späť do jemu známeho televízneho prostredia – do Mlynskej doliny. Pôsobenie Jaroslava Hlinického v Československej televízii na Slovensku nesie jeho jasný rukopis - tak z čias výkonu funkcie Prvého programového námestníka vtedajšieho riaditeľa Miloša Marka - no ešte viac z obdobia rokov 1984 až 1990 vo funkcii ústredného riaditeľa ČST v SSR. Televízia bola v časoch Jarovho riaditeľovania výrobným a vysielacím kolosom, zamestnávajúcim takmer 4 tisíc ľudí. A on riaditeľ sa neupokojil s tým, že bude riadiť. On chcel vždy skôr viesť a nebyť riadený zhora. V Mlynskej doline aj v krajských štúdiách v Košiciach a v Banskej Bystrici poznal dôverne pracoviská, technické i priestorové potreby, rozvojové možnosti, no osobne i väčšinu svojich kolegov. Nie podriadených. Kolegov a spolupracovníkov. Od stolárskych dielní, garáží, strižní, laboratórií, prenosových vozov, technických a vysielacích pracovísk, štúdií, cez kameramanov, zvukárov, dramaturgov, režisérov, mnohé administratívne odbory až po programových pracovníkov a redakcie!   

 

Na živý a priamy každodenný kontakt s nimi „na pľaci“, čím v rozľahlom areáli Mlynskej doliny nachodil kilometre a kilometre, potreboval dostatok času, preto si ho okrem porád a povinných schôdzí v televízii, v parlamente či na ústredných orgánoch nenechal kradnúť zbytočnosťami na sekretariáte.

Viete ako si napríklad poradil so stovkami každodenných žiadostí o prijatie a o osobný rozhovor s ponosami, žiadosťami aj intrigami zamestnancov?

 

Presne tak, ako sa oddeľuje zrno od pliev... Vedúcej sekretariátu odporučil, aby žiadateľom navrhla termín prijatia o 6-tej hodine ráno. Dlhý zoznam stoviek žiadateľov sa odrazu zredukoval na desiatky. A tých ústredný riaditeľ prijal, vypočul a riešil ich starosti. Aj preto vládla v televízii v 80-tych rokoch síce rušná, no tvorivá atmosféra, kolegialita i súdržnosť. Bola to plnohodnotná, dobre financovaná, fungujúca televízia. Všetko sa to podpisovalo na tvorbe, plniacej televízny archív (okrem dobovo poplatných programov a ideologicky podfarbených relácií) aj cennými, zaujímavými dielami a skvostami televíznej tvorby. K najvýraznejším programovým stopám v televíznom archíve patria: 5-dielny seriál „Straty a nálezy“,  čs. -maďarský koprodukčný seriál „Vivat Beňovský“, televízny film režiséra Miloslava Luthera „Mário a kúzelník“. V zábavnej tvorbe prenosy z festivalu populárnej piesne „Bratislavská lýra“, v roku 1978 návrat dvojice Lasica - Satinský na televízne obrazovky reláciou „Ktosi je za dverami“. Spomeňme si na „Diskotéku pre starších“ s Ivanom Krajíčkom.V tvorbe pre deti a mládež animovaný detský seriál „Včielka Maja“, „Hlavičkove rozprávky“, dlhodobý „večerníčkovský“ seriál Pí a Pa.  Nezabudnuteľná ostáva trojdielna historická rodinná sága „Tisícročná včela“, koprodukčný historický 6 – dielny seriál  Vojna volov“ a ďalšie. V tomto výpočte by sa dalo pokračovať.  

           

Nedocenený je význam Jaroslava Hlinického počas dvoch mesiacov politického prevratu v Československu, ktorý Američania eufemisticky nazvali „Zamatovou revolúciou“. Onedlho budeme všetkými médiami zaplavovaní pripomienkami  jej 30. výročia...

           

On – Jaro Hlinický - mal totiž vo vrecku ten povestný „kľúč k zmenám“  a v pravý čas ho aj vytiahol a nezištne poskytol v prospech spoločenského a politického vývoja. Veď už v prvých revolučných dňoch v novembri 1989 šokoval ustráchaných straníckych funkcionárov a prekvapil aj tribúnov „Nežnej revolúcie“. Tí vtedy ešte skromne, s obavami a opatrne prišli vyjednávať o možnosti odvysielať v televíznom spravodajstve viac šotov z aktuálneho diania na školách i pracoviskách a  dúfali len vo vybavení záznamu z mítingu VPN.  A on - najskôr 24. novembra 1989 - poskytol priestor v spravodajskom štúdiu HRTN na Námestí SNP v Bratislave pre živé vysielanie Štúdia Dialóg. Ako prvý na Slovensku - krátko po federálnom vysielaní niekoľkých živých vstupov z Václavského námestia v Prahe  - zobral na seba zodpovednosť!

 

Sprístupnil priame televízne vysielanie naživo a tým vlastne odštartoval zmeny. Pre doplnenie histórie :  25.novembra 1989 zaskočil Milana Kňažka, Eugena Gindlai Jána Budaja  otázkou: „Chcete priamy prenos? Dobre, bude priamy prenos!“ Dodatočne aj samotní protagonisti spoločenských a politických zmien uznali, že revolúcia sa na Slovensku naozaj začala až potom, keď sa objavila na obrazovke televízie. Citujem Jána Budaja, ktorý pre portál Aktuality.sk 24. novembra 2009 povedal: 

 

"Spätne je pre mňa satisfakciou, že napríklad taký Miloš Jakeš hodnotí naše preniknutie za zlom, za začiatok konca komunistického režimu v Československu. Jeho tvrdenie je oprávnené, lebo režim stál na dvoch nohách, na obuškoch a propagande. Vďaka Štúdiu Dialóg sa podlomila aj táto noha. Komunisti stratili monopol na informácie. Dodnes nie je vyjasnené, aké sily vo vnútri strany spôsobili, že televízia otvorila dvere odporcom režimu."

 

My to vieme. Bola to zodpovednosť, odvaha i schopnosť statočne, rozumne a ľudsky riešiť konštruktívne zložité situácie. Tak aby on osobne ani televízia nedala podnet na spustenie nekontrolovaných udalostí. Jaroslav Hlinický to dokázal napríklad aj tým, že už v prvých dňoch prevratu poslal „niekam“ a odzbrojil nachystaného a nedočkavého veliteľa televíznych Ľudových milícií v plnej poľnej...Rovnako o niekoľko dní neskôr – v januári 1990 - keď do jeho riaditeľskej kancelárie vtrhlo 12-členné komando „zväzáckych džihádistov“ tzv. Organizačného výboru, ktorí si obrazne povedané - na modré košele stihli iba pripnúť odznak VPN a na riaditeľa zvolali: „Prišli sme prevziať vedenie televízie!“ A Ing. Hlinický? Odpovedal im veľmi rozhodne s tvrdým pohľadom: „Ja tu zodpovedám za majetok, za miliardové hodnoty. Takže pokiaľ som tu ja, vy všetci môžete preberať tak šošovicu...“

           

Odveta prišla vzápätí. Najskôr nátlakovými akciami, potom teroristickým obmedzením osobnej slobody dlho do noci v jeho kancelárií a intrigovaním v sídle VPN na Ventúrskej, v politických kruhoch volaním po jeho odvolaní, dokonca vyzývaním verejnosti z lešenia na Námestí SNP k radikálnym krokom.

           

Tou spomenutou 13. komnatou najlepšieho riaditeľa televízie je dvojmesačná vyšetrovacia väzba v roku 1990, tesne po jeho odchode z televízie. Mohol ostať, jeho nástupca Roman Kaliský mu s rešpektom a džentlmentsky ponúkol post poradcu. Hlinický ale chápal súvislosti aj silu politických mlynov...a radšej so cťou uvoľnil priestor.

           

Akurát, keď nastúpil ako regionálny reprezentant  pre strednú Európu vo veľkom mediálnom holdingu so skvelou perspektívou, vynikajúcim platom a luxusným reprezentatívnym vozidlom, niekto sa rozhodol inak. „Katom“ jeho hviezdnej kariéry s možnosťou dôstojného odchodu po dlhých rokoch v televízii sa stal rozmaznaný zväzák, mladý ambiciózny komunista, ktorého ústredný riaditeľ Jaro Hlinický prijal ešte v polovici 80-tych rokov protekčne (na príhovor šéfredaktora Donovala) do Hlavnej redakcie telovýchovy, športu a motorizmu.  Ten mladý študent, absolvent žurnalistiky bez talentu, nos červenými legitimáciami sa volal Pavol Rusko. 

           

Uväznenie bývalého ústredného riaditeľa  Jaroslava Hlinického a súd za 39 zapožičaných služobných televízorov som nazval vo svojej knihe krutým paradoxom doby zámerne a považujem to dodnes za nehoráznu absurditu ponovembrového vývoja. Žiaľ tá doba umožňovala i takým zlomyseľníkom, slabochom a pomstychtivcom - akým bol Pavol Rusko s pobočníkmi Václavom Mikom, Ľubošom Sirotom a ďalšími - vybavovať si osobné účty s kým sa im len zachcelo... Veď ak sa obzrieme na dianie v STV a jej hospodárenie za 20 rokov od Novembra ´89 a vieme z overených zdrojov o nechcených, no tiež zámerných poškodeniach záujmov verejnoprávneho vysielateľa, o vedomom rozkrádaní majetku a televízneho archívu (najmä a práve v období krátko po štarte „trhacieho kapitalizmu“ v roku 1991), o dlhodobom miliónovom tunelovaní externými agentúrami aj vlastnými zamestnancami, o stámiliónových dlhoch spôsobených zlými rozhodnutiami ústredných riaditeľov... ťažko pochopiť, že nik ďalší neskončil – a zrejme právom - za mrežami. Jarovi Hlinickému táto trauma i bolesť zo sedemročného súdneho očisťovania svojho mena zanechala na srdci aj na duši hlbokú jazvu.A hoci som sa s pánom Hlinickým od januára 1990 až do apríla 2008 osobne nestretol, považoval som za úplne prirodzené a spravodlivé, aby som mu v roku 2008 doprial návrat do Mlynskej doliny.

           

No veľkého verejného uznania sa Hlinickému dostalo tiež - v priamom televíznom prenose z javiska SND, počas osláv 60.výročia začiatku televízneho vysielania na Slovensku. Herec a riaditeľ divadla Aréna Juraj Kukura na otázkuo riaditeľoch Slovenskej televízie odpovedal spontánne a úprimne, že podľa neho bol najlepším riaditeľom Jaroslav Hlinický!

           

Možno len zopár z nás pred televíznymi obrazovkami sme postrehli v tom momente to čaro nechceného, keďže vedľa Kukuru stál vtedy generálny riaditeľ RTVS Václav Mika... 

 

Hádam všetci poznáme úslovie o tých povestných „Božích mlynoch“... Mleli síce „pomaly, no isto“ aj v prípade, ktorý doslova ako tsunami zaplavil 25. októbra 2017 titulné stránky a obsah všetkých rozhlasových aj televíznych správ: Pavla Ruska zatkla NAKA a kukláči ho – zaslúžene - odviedli v putách do väzenia ako zločinca“...

           

Bola to osudová satisfakcia, ktorej sa náš priateľ Jaroslav našťastie ešte dočkal na sklonku života. Kruh sa uzavrel. Televízny archív, umelecké hodnoty a spomienky ľudí na správneho chlapíka ostávajú.