Uprostred vírusovej a antivírusovej aktivity v celej Európe sa nečakane do popredia dostal odkladaný výnos nemeckého ústavného súdu. Nemecký súd sa dožaduje overenia ústavnosti v záležitosti, ktorá sa však týka Európskej centrálnej banky, teda banky strážiacej stabilitu našej spoločnej meny eura. 

Prípad je zaujímavý aj pre laika, i keď v popredí sú iné správy. Nemecký ústavný súd so sídlom v Karlsruhe sa po prvý raz v dejinách postavil proti výnosu Súdneho dvora Európskej únie so sídlom v Luxemburgu. Ide o výnos z roka 2018. Súd Európskej únie vtedy schválil nákupy dlhopisov. Tie podľa komentára Deutschlandfunk dosiahli už 2.6 bilióna eura, nákupom tak ECB vlievala pravidelne miliardy do obehu v eurozóne, a tým zabezpečovala ekonomický krvný obeh. 

Podľa výnosu Súdneho dvora Európskej únie z roka 2018 nákupy nie sú v rozpore, neprotirečia právu Európskej únie. Kým terajší výnos nemeckého ústavného sudu hovorí, že sú čiastočne protiústavné. Európska centrálna banka má tri mesiace na to, aby predložila dôkazy, že to tak nie je. Senzácia spočíva v tom, že Nemecko práve tak ako všetky štáty v Európskej únii, a osobitne aj v eurozóne, prijali zásadu, že tam, kde je rozpor, európske právo je nadradené národnému právu. V rámci odovzdávania časti národných suverenít všetky štáty prijali - a dnes to je základ európskeho práva - jeho nadradenosť nad národným. 

Nemecký sud svoje zdôvodnenie rozhodnutia rozložil na sto stranách, ale aj tak je to i pre laika zaujímavý spor nielen preto, že v nemeckej právnej praxi ide o prvý takýto prípad. Nemci odložili vyhlásenie o svojom súdnom rozhodnutí zo začiatku marca na máj, pretože nechceli byť vo vtedajšej vlne národných rozhodnutí, pokiaľ išlo o vírusovú pandémiu. Nechceli teda pridať ďalšie samostatné národné rozhodnutie v čase, keď nebolo ešte spoločného európskeho riešenia krízy. Nechceli takrečeno prilievať olej do ohňa ojedinelým národným rozhodnutím, spochybňujúcim európske právne stanovisko. 

Ide o citlivú záležitosť, veď práve európska súdna inštitúcia rieši teraz napríklad rozpor medzi poľským a európskym právom a Poľsku hrozia sankcie. Nehovoriac o tom, že sa očakáva rozhodnutie súdneho dvora, pokiaľ ide o Česko, Poľsko a Maďarsko. Rieši sa, podľa žaloby, rozpor medzi stanoviskom týchto štátov v otázkach migrácie a európskym právom. Slovenskej republike sa podarilo v tomto spore ostať mimo. 

Vzhľadom na tieto okolnosti nemecký výnos sa dômyselne vyhýba všetkému, čo by pre osobitný národný prístup mohlo zaradiť Nemecko k trojici neposlušných Východoeurópanov. Základ nemeckej argumentácie preto spočíva v tom, že peňažno-politické (geldpolitische) rozhodnutie nákupu dlhopisov je vlastne skrytou ekonomicko-politickou podporou (wirtschaftlich politisch). A práve to je v rozpore s hospodárskymi zásadami voľnej súťaže, na ktorej je postavená EÚ. 

Nemecký súd zároveň kritizuje postup spolkového snemu, bundestagu, ako aj spolkovej vlády pre nedostatočnú kontrolu a dohľad nad tým, ako spolková banka prispieva do fondu Európskej centrálnej banky. A to už je nespochybniteľne nemecká vnútorná záležitosť. Úzkostlivá právna snaha vyhnúť sa tvrdeniu, že ide o národný, nebodaj suverénny postoj, je pochopiteľná. Mnohé štáty budú po kríze oslabené a nemecký záujem je „solidárne“ neručiť za dlhy iných. Napokon eurokomisár pre obchod Phil Hogan sa jednoznačne vyjadril, že Brusel urobí všetko, aby sa potvrdila nadradenosť európskeho práva.