Keď sa upálil Palach, protestné hlasy zanikli v hukote motorov a tankových pásov. Dnešné varovné slová zanikajú v šuchote stámiliónov dolárov. Mení sa doba, menia sa móresy aj technológie... Vtedy pozývali cudzie vojská z Východu Biľak s Kapekom, dnes ich s otvorenou náručou volajú zo Západu k nám Jaroslav Naď s Ivanom Korčokom. 

V týchto dňoch a hodinách padajú i horšie nadávky, odsudky či prirovnania na adresu súčasnej vlády a najvyšších ústavných činiteľov. Netvrdím, že bezdôvodne. Práve naopak. Nemo sledujem, ako sa atmosféra aj po dnešnom neúspešnom pokuse o zvolanie mimoriadnej schôdze parlamentu aj po zmarenom pokuse o okrúhly referendový stôl, za ktorý Boris Kollár zvolal zástupcov všetkých parlamentných strán, prehrieva až na tropické hodnoty. Napriek predpovedi meteorológov o návrate studenej vlny, mrazov a sneženia v najbližších januárových dňoch. Okrúhly stôl sa skončil rýchlo. Šéf slovenského parlamentu nemal čo ponúknuť... Nebolo totiž dosť múky na upečenie „torty demokracie“, ktorú zástupcovia koaličnej kamarily Matovič, Heger, Sulík i Remišová vysypali z 27. vriec slovenskej štátnosti. Rozprášili aj rozpredali ju takmer do zrniečka za necelé 2 roky od uchopenia moci. Nečudo, veď v závere vlaňajšieho roka v RTVS „Pieklo celé Slovensko“! Darmo sa multiotecko Kollár snažil trochu bieleho prachu rozfúkaného na Oslom vŕšku pri budove NR SR pozametať a zhrnúť aspoň do dlane. Málo na tortu, málo aj len na ten posúch... A čerešničku slobody, uchovávanú na cifrované pekárske dielo? Tú zjedla márnomyseľná nájomníčka Grasalkovičovho paláca. Známa to ekologická aktivistka ale kôstku neodhodila len tak na zem. Odstrelila ju spomedzi prstov cez Štefánikovu ulicu, rovno do kanála. Aby ju nebolo vidno a potom i preventívne – aby sa ani len náhodou neujala v trávniku prezidentskej záhrady. Boris Kollár si urobil čiaročku do notesa mesiačikov svojich frajeriek, návštevných termínov u lekára aj v 11-tich rodinách svojich detí, parlamentných aj mimoparlamentných stykov, termínov platenia alimentov. Aby aj pred voľbami v roku 2024 mohol ukazovať, že on opäť raz splnil svoj sľub. 

Volebné obdobie sa skracovať nebude!

Občania majú smolu. Či sa im to páči alebo nie – musia vydržať! Dnešní panovníci zase raz ukázali  „Slovači“, zač je toho lakeť... A nebude ani referendum. Aspoň nie, kým nedovládnu, nepozatvárajú všetkých odporcov a do času, kým nezožnú potlesk atlantických vĺn za podpis kruciálnej  „obrannej“ zmluvy s USA. 16. januára sa v Prahe pripomínalo 46. výročie tragickej smrti 20-ročného študenta Jana Palacha. Upálil sa na protest proti vpádu spojeneckých armád do socialistického Československa v auguste 1968. Aj ja som bol vtedy študentom a rovnako ako Palach, ani sme len netušili, akou hračkou v rukách veľmocí sa stal malý štátik v srdci Európy. Boli sme rozhorčení, ponížení a zradení našimi osloboditeľmi spod jarma fašizmu v 2.svetovej vojne. Ktosi nedávno, po polstoročnom otváraní archívov, poukázal na pravú príčinu vpádu vojakov z Ukrajiny (ZSSR), Maďarska, Poľska i NDR do našej vlasti. Nie som historik, nech bádajú platení bádatelia. Ja len viem a teraz je to opäť výsostne aktuálne, že pod zámienkou dovezenia amerických „peršingov“ do NSR, vtedajší československý parlament – Federálne zhromaždenie ČSSR narýchlo odsúhlasilo Medzivládnu dohodu s Moskvou. Široká verejnosť sa však pred 30 rokmi nedozvedela nič o tajnej rezortnej dohode. Preto v úplnej tajnosti prebiehala výstavba špeciálnych objektov pre odpaľovacie zariadenia vo vojenskom priestore Libava (cca 65 kilometrov od moravsko-slovenskej hranice). Odborníci spomínajú, že tie sovietske zariadenia boli schopné v jedinom okamihu odpáliť až 18 rakiet. Teraz zažívajú obyvatelia Slovenska aj Česka pocity „kopiráka“. Je to rovnaké, no iba z opačnej strany. To je osud malých štátov a málo početných národov, ktoré veľmoci potrebujú len naoko na vyvažovanie svojej prevahy na váhach geopolitického vojnového šarlatána.

Podobnosť isto nie náhodná...

V tej dobe podtatranský ľud ovládol strach. Občania sa boja aj dnes. Vtedy sa hovorilo šeptom, lebo obavy z existencie a likvidácie nepohodlných názorov v čase štartu normalizácie po roku 1969 prerastali svedomie aj hrdosť. A dnes? Ustráchaní sú snáď ešte viac, lebo bonzáci, biele vrany, fanatickí proamerickí aktivisti sú neviditeľnejší a rozosiaty viac, ako vtedajší eštébáci. Vo verejnom priestore odizolovanom oligarchickým a zapredaným mainstreamom počuť len varovanie lídrov opozície, trochu zástupcov odborov, niekoľkých primátorov Banskej Bystrice, Zvolena či Sliača. Záhorie však úplne mlčí. A pritom celá vláda Eduarda Hegera schválením zbytočnej, nepotrebnej a nevýhodnej zmluvy pre Slovensko, (no dôležitej pre Biely dom!), odovzdajú letiská Sliač aj Kuchyňa cudzej moci. Treba si však uvedomiť, že až nám – hubárom - zakážu „Amíci“ chodiť do borovicových lesov medzi Skalicou a Stupavou, od Perneku po Gajary na hríby, neskoro bude odúvať huby...  

Vtedy, keď sa upálil Palach, protestné hlasy zanikli v hukote motorov a tankových pásov. Dnešné varovné slová zanikajú v šuchote stámiliónov dolárov. Mení sa doba, menia sa móresy aj technológie... Vtedy pozývali cudzie vojská z Východu Biľak s Kapekom, dnes ich s otvorenou náručou volajú zo Západu k nám Jaroslav Naď s Ivanom Korčokom.  To naozaj títo politickí kovboji s tanečnicou v čipkovanej spodničke v saloone čakajú na masové protesty, na generálny štrajk alebo na upálenie sa zúfalého mladíka, ktorý sa s rozčarovaním doby a so stratou všetkých ilúzii nebude vedieť (ani môcť) vyrovnať? Kúsok nádeje ešte žije, musíme prísť a pridať sa každý z nás. Cestovné kancelárie a prepravcovia sa sťažovali na nedostatok práce počas pandémie a vo výnimočnom stave. Môžu teraz aj oni pomôcť uchrániť posledný zvyšok svojprávnosti a zvrchovanosti. Zber podpisov pod výzvu k referendu i protestné masové zhromaždenia budú potrebovať manažment i technickú podporu.       

Zradiť nás nemôže nepriateľ...

...zradiť nás môže len spojenec. Platilo to odjakživa a platí to aj dnes. Za stratu pamäte sa kruto platí. Je nepochopiteľné, že bojovníci za demokraciu ju dnes sami likvidujú. Rozum skuvíňa v kúte pri slovách ministra Korčoka, ktorý nechápe, že sme členmi aliancie NATO, ktorá nám zaručuje bezpečnosť. Zmluvu s USA nepotrebujeme, hoci ju administratíva Bieleho domu podsúva predstaviteľom SR už dlhodobo a všetkými smermi. Už pred rokmi tieto snahy odmietli dvojnásobný prezident Ivan Gašparovič, trojnásobný premiér Robert Fico, pronárodný predseda parlamentu Andrej Danko a po nich tiež v roku 2018 vymenený predseda vládneho kabinetu vtedajšej koalície Peter Pellegrini. Tvrdenia ministra obrany Jaroslava Naďa, že tú istú zmluvu už chystali aj oni, sú bohapustou lžou a snahou po cielenej  diskvalifikácii lídrov opozície. Každý zorientovaný a súdny človek totiž pozná Murphyho zákon, že čo sa môže pokaziť – to sa aj pokazí... Falošnými a účelovými sú obranné floskuly spomínaných ministrov a podplatených politológov aj novinárov, že strach zo zatiahnutia Slovenska do lokálneho vojnového konfliktu USA s treťou stranou sú šírením nepravdy a poplašnej správy. Lebo veď v prípade potreby vstupu amerických vojsk na naše územie, na privezenie jadrových zbraní a ďalšieho materiálu i techniky, na budovanie vojenských základní, na prelet bombardérov a stíhačiek cez náš vzdušný priestor musí dať súhlas parlament. A práve preto sa musí mať celé Slovensko na pozore!!! Veď každodenne vidíme, čoho sú táto vláda a tento parlament (krytý ústavnou väčšinou Matovičovej koalície) schopné. Osobne som presvedčený, že by to ozbrojeným vojskám USA s radosťou a bez mihnutia oka odsúhlasili. Veď nebuďme naivní priatelia, oprime sa o historické precedensy. Mníchovská dohoda, august 1968 i súhlas servilných proamerických pravicových politikov Mikuláša Dzurindu a Eduarda Kukana (bez vedomia parlamentu!) a poza chrbát verejnosti prelet smrtiacich amerických bombardérov na bývalú Juhosláviu. Slovensko je teraz členstvom v NATO chránené dostatočne, navyše väčšina obyvateľstva sa necíti byť ohrozená Ruskom. Slováci si nepotrebujú vytvárať žiadnych nepriateľov, nepotrebujú stupňovať napätie medzi veľmocami a mali by od politikov vyžadovať priateľské orientáciu na všetky štyri svetové strany. Nikto nespochybňuje naše členstvo v EÚ ani v NATO. No nesmieme byť naivní a myslieť si, že ak nás tí veľkí už nebudú životne potrebovať, neskončíme ako malý zajačik v tom vtipe, keď medveďovi chýbal lopúch...