Pri ostatnej návšteve v kraji pod Vihorlatom a Poloninami som si spomenul na dávne stretnutia so spisovateľmi počas mojej novinárskej práci v Matici slovenskej (MS), kto­rá od roku 1977 vydávala časopis Slo­vensko. Tlačila ho martinská Neografia a jeho polygrafická výbava umož­ňovala popularizovať kultúru, litera­túru, umenie a vyvolať záujem širšej čitateľskej pospolitosti. Časopis nemal záhlavia tematizujúce jeho ob­sah, no i bez nich som viedol literár­nu rubriku o spisovateľoch, ktorých som navštevoval v ich rodných kra­joch. Milan Zelinka, rodák z nížin­ného Ugramu (odtiaľ pochádza i bás­nik Štefan Strážay), sa stal pristašom v hornatejšom východokarpatskom Papíne (kto nerozumie tomu­to spoločenskému postaveniu, dočíta sa o ňom v jeho rovnomennej kniž­ke Pristaš, ktorú roku 2013 odbor­ná porota nominovala do finále sú­ťaže Anasoft litera). Zaiste nie náho­dou sa v obci narodili aj prozaici Ján Patarák a predčasne zosnulý Václav Pankovčín. A aby sa to potvrdilo, vyrastal tam i básnik a člen Predstaven­stva SSS Michal Chudá. V tamtých „totalitných“ časoch spisovatelia dr­žali pohromade, a tak nebolo zaťažko zájsť z tejto obce s básnikom, prekla­dateľom a pedagógom Jánom Zamborom k jeho Tušickej Novej Vsi pri On­dave („ponornej rieke“ básnika Pavla Horova, ktorému v jeho Bánovciach nad Ondavou zriadili literárne mú­zeum). A s prozaikom a scenáristom Jozefom Puškášom sme zašli do Mi­chaloviec, kde sa nám dostalo pria­teľské privítanie v okresnej knižnici.

Zoznam mojich ciest za spisovateľ­mi alebo v ich sprievode po krajoch detstva a mladosti by bol dlhý. S Mi­lanom Rúfusom som posedel na lavič­ke pri rodičovskom dome v Závažnej Porube, pri jeho učiteľovi Júliusovi Lenkovi som statočne držal krok, keď ma po važeckých lúkach sprevádzal, sťaby sa chystal vzlietnuť. V tej obci som zašiel za Petrom Jarošom, nie­kde sa azda uchovala fotografia, ako pri svojej manželke Zuzane chlapsky drží v náručí svojho synčeka. Pri Lenkovom generačnom básnickom dru­hovi Pavlovi Bunčákovi som si časť jeho spomínania zaznamenával na stupavskej kalvárii. Andrej Chu­doba rád rozprával v svojom hajlochu pri pukanskom vínku, za Jánom Feketem som do Modrého Kameňa pri­šiel, keď v meste dozrievali čerešne a v ich záhrade práve rozkvitali stáročné jedlé gaštany. A v lete si rov­no pod ich korunami rástli hríby. Ivan Habaj ma sprevádzal krajom na juhu Slovenska, kde si v mladých rokoch ukladal do svojej citovej pamäti dolniacke motívy, stvárnené v románo­vej trilógii Kolonisti a v ďalších pró­zach z tohto prostredia. Ladislav Ballek zase v svojom prozaickom Palánku, skonkrétnenom mestom Šahy a je­ho okolím. S Ivanom Hudecom a Pet­rom Holkom sme chodievali do vyľudňovanej Riečnice, ktorú zanedl­ho naveky zaliali priehradné vody (prvý vytvoril v tomto kysuckom kra­ji román Pangharty, o niečo mladší debutovú novelu Ústie riečok). Na Be­la Kapolku som si zaspomínal v LT č. 15 - 16/2024.

Píšem o tom v súvislosti s rozhod­nutím kandidovať v roku 2021 do Pred­stavenstva SSS (bolo to i na pobádanie môjho spolužiaka a predchádzajúceho predsedu SSS Miroslava Bielika). Veril som, že so skúsenými spisovateľmi bu­de užitočnejšia i moja spolupráca s Lite­rárnym týždenníkom a cezeň aj pre nové vedenie Spolku. Očakával som, že na­stane potrebné generačné prepojenie, ktoré do SSS pritiahne nových čle­nov, a oni zároveň prinesú do časopisu vlastné aktuálne témy. Desiatky začínajúcich autorov totiž začínali publiko­vať v Dotykoch (v ktorých som, zhodou okolností, pracoval s prvým šéfredakto­rom Jánom Zamborom), nejeden s časo­pisom dlhodobo spolupracoval a viacerí sa dokonca stali jeho redaktormi. Nemá zmysel pýtať sa seba samého, prečo sa z mojich túžob nenaplnilo takmer nič, keďže sa členské rokovania Predstaven­stva SSS nekonali pravidelne, a v tom­to roku sme sa ešte nestretli a ani člen­ská základňa SSS sa od volieb takmer vôbec nerozšírila.

Z toho priam samočinne vyplýva, že i publicistické príspevky od mlad­ších autorov prichádzajú do redakcie LT ojedinele. Pripomína mi to začarovaný kruh, cez ktorý sa mi nedarí preniesť ku kolegom a kolegyniam v Predsta­venstve SSS takmer nič zo svojich, na­zdávam sa, úprimných snáh o družnú spoluprácu. Za nevyhnutné považu­jem, aby sa vedenie SSS pootvorilo as­poň k riadnym členom (aj keď spolkovú základňu treba generačne omladzovať). Ak som v úvode prešiel po Slovensku, myslel som pritom aj na aktívnych čle­nov súčasných regionálnych odbočiek SSS. Viacerých poznám osobne, a prá­ve s nimi si uvedomujem, že LT. vychá­dzajúci v Bratislave, sa bez nich nezao­bíde - chýbala by mu oná bytostná vôňa celého Slovenska. A obávam sa i toho, aby sme v tom, čo som obrazne nazval kruhom, nestrácali dôveru čitateľov. Tá totiž nestojí iba na výkonoch redakcie...