Po prvý raz od februára 2020, tlieskam. Napriek tomu, že divadlá sú zavreté a slovenský kabaret vymrel. Po praslici aj po meči. Neexistuje... Nahradila ho politika a Pumpa. Tlieskam preto, že po roku niekto z vlády v tomto štáte „konečne“ splnil sľub a dodržal slovo. Fakt ma potešilo rozhodnutie dobre vycvičeného agenta „slušnosti“ - občana Juraja Šeligu, keď za svoj prehrešok voči pandemickým obmedzeniam vyvodil politickú zodpovednosť. Nie, nie je vôbec žiadnym hrdinom, ani kvôli tomu netreba ukladať jeho podobenku na sekretár v obývačke ako etalón morálky, čestnosti či etiky.

Odstúpil, lebo ho novinári „načapali“ ako zlodeja pri čine. Odstúpil obratom z lukratívnej funkcie podpredsedu parlamentu. Ešte skôr, ako ho stihli - po vzore prvomučeníka Štefana – ukameňovať všetky bulvárne a skorumpované médiá podtatranského mediálneho trhu. S ním svoje „parlamentné kostičky“ zložila tiež kolegyňa z ministraničky Lucia Žitňanská (Za ľudí). Chvalabohu! Konečne sa pohli stojaté vody v hnijúcom personálnom rybníku Matovičizmu, v ktorom (počas otočky zemegule okolo slnka) požierali šťuky obyčajné belice, sasanky drobný koaličný poter a lenivé kapry larvičky rodinných pakomárov... Rovnako síce zhrešil aj Juraj Droba (SaS), no on sa s flintičkou nabitou županskou muníciou strčil ihneď do zákopu obrannej línie pred bratislavskou kaviarňou... „Ja sa odstúpiť nechystám. Nemyslím si totiž, že ide o také zlyhanie, pre ktoré treba odstupovať a verím, že moji voliči to pochopia“ - vyhlásil sebavedomo, netušiac, že rozhodnutie o svojej politickej budúcnosti už nemá vo svojich rukách. Úplne rovnako, ako historické figúrky našich dejín, akými boli: „demokratický“ prezident Eduard Beneš v roku 1948, „totalitný“ šéf štátostrany Miloš Jakeš v novembri 1989 či „spása pravice“ Iveta Radičová v roku 2011, keď jej Riško Sulík prepichol balónik, ktorý mu uprostred volebnej noci dala podržať... Udialo sa to len dva dni potom, čo rozhašterení bývalí ľavičiarski súkmeňovci zo Súmračnej ulice odovzdali v Grasalkovičovom paláci módnej ikone Prezidentskej kancelárie vyše 585-tisíc podpisov občanov, podporujúcich petíciu za vyhlásenie referenda o predčasných voľbách. Vraví sa, že keď padajú hviezdy, treba si niečo želať.

Májové kométy sú zriedkavé, roje meteorov sú nebeským divadlom až v auguste. Prezidentka Zuzana Čaputová by nemala dlho váhať ani zdržiavať čas vyčkávaním na verdikt Ústavného súdu SR. Ľahko sa totiž môže stať, že ak by sa po zaočkovaní sa zázračnou vakcínou rozhodli rovnako reagovať aj ostatní hriešnici zo súčasnej vládnej štvorkoalície, vláda i parlament sa rozpadnú. Vyšumia ako Celaskon v pohári slovenského dôchodcu. Alebo ako český škandál predaja zbraní a munície z Vrbětic zahraničným teroristom. Potom by referendum bolo zbytočné... No ministerka spravodlivosti Mária Kolíková (Sme rodina) by aspoň nadobudla možnosť opakovaným štúdiom práva naštudovať si a pochopiť ústavné princípy demokracie, postavenej na dvojsmernom vzťahu politika s jeho voličom. 

Škoda, že plebiscitu nepodliehajú aj najžiarivejšie hviezdy mediálneho neba, ako povedzme Monika Tódová či Štefan Hríb, žijúci z ktovieakých zdrojov? Jedna býva v neprimerane luxusnom byte v nesúlade s legálnym a priznaným novinárskym príjmom, druhý si môže dovoliť prevádzkovať klub na diskreditáciu kohokoľvek. Prokuratúra by mala – vlastne podľa ústavy a zákonov - musí konať.

Nepochopiteľne však stuhla, paralyzovaná sľubmi generálneho i špeciálneho prokurátora. Tí obaja dobre vedia, že chápadlá chobotnice spravodajských služieb sú dlhšie a pevnejšie ako silácke reči nevzdelaných aktivistov v ministerských sakách o mafiánskom štáte. Ruka zákona sa tak dotkla iba moderátora TA3 Nora Dolinského, hlúpo šoférujúceho pod vplyvom... V štúdiu spravodajskej televízie (ktorá  medzitým po pár mesiacoch tichučko vrátila signál naspäť do antén vidieckeho ľudu), ho nahradí Zuzana Martináková. Hoci sa zdá, že obe kauzy spája len „teplý bonz“, súvislostí možno nájsť nespočet.