Je neslušné, ak niekto sám o sebe tvrdí, že je slušný. Už Vladimír Mináč v novembri 1989 upozorňoval, že keď sa začne hovoriť o slušnosti, treba si dávať pozor na peňaženku. Vtedy ešte nik netušil, že sa čoskoro nebudú kradnúť len menšie sumy peňazí, ale celé banky a podniky vrátane strategických. V súčasnosti väčšia časť detí a mládeže v uliciach netuší, že cieľom organizátorov takzvaného slušného Slovenska bolo, je a bude dosiahnuť, aby všetka moc v štáte patrila výlučne slušne zarábajúcim zbohatlíkom a ich potomkom. Veď podľa sociálne overenej múdrosti väčšina ľudí musí pracovať a nemá čas zarábať.

V rámci aktuálnej generačnej anomálie sa medzi neskúseným dorastom zjavil aj starý lišiak, ktorý pred desaťročiami úspešne dribloval na najvyššej úrovni medzi VPN a KDH. Teraz je vraj už bývalý politik, len nevedno, či je zvykom, aby sa bývalí ústavní činitelia zúčastňovali na verejných podujatiach akéhokoľvek druhu a krycieho zafarbenia a aby sa prihovárali verejnosti prostredníctvom televíznych obrazoviek v hlavnom vysielacom čase. Jeho hlbokomyseľné posolstvo spočíva v tom, že sa Slovensko má vrátiť na začiatok. Samozrejme – je problematické správne pochopiť, kam sa má naša spoločnosť retrográdne vyvíjať. K stvoreniu sveta podľa Biblie, prípadne k Veľkému tresku, alebo bude stačiť obnova pronacistického režimu? Veď pohrobkovia farskej republiky sú sústredení práve v KDH, hoci sa k tomuto očividnému faktu priamo nepriznávajú. Lenže ako vraví iný postreh – čím viac sa čert začesáva, tým viac mu rožky trčia.

Koncom roka 1989 stačila fáma o mŕtvom študentovi, ktorý je dodnes živý, aby hŕstka nádejných reštituentov a ďalších ambicióznych spiatočníkov získala masovú podporu v celoštátnom meradle vtedajšieho Československa. V aktuálnom období si podobný zámer zmeniť mocenské pomery na Slovensku bez riadnych parlamentných volieb vyžiadal skutočnú vraždu neznámeho mladého novinára a jeho priateľky. Ich tragická smrť, ktorá sa zrejme nikdy uspokojivo a vyčerpávajúco neobjasní, je už dlhodobo hlavným motorom na spúšťanie pouličných a mediálnych nátlakových akcií. V medzinárodnej koordinácii nemožno nevidieť kľúčovú úlohu vplyvných zahraničných síl. Tie – okrem iného – vyniesli na prezidentský post osobu, o ktorej verejnosť donedávna ani netušila, že vôbec existuje.

Nazrime pod pokrievku aj sféram, kde má dominantné postavenie politická strana Smer – sociálna demokracia a osobitne jej líder Robert Fico. Niet pochýb, že najväčšiu chybu urobil pred pár rokmi, keď ustúpil tlaku ulice a vzdal sa funkcie premiéra. Mylne predpokladal, že zníži napätie, ale v praxi len ubezpečil zákulisné kruhy o účinnosti ich kombinácie časovo a priestorovo neohraničených protestov s vytrvalým stupňovaním mediálneho pôsobenia, čo udržuje krajinu na hranici ustavičného prihrievania studenej občianskej vojny. Preto naďalej konkurenti Smeru smelo a chladnokrvne rozvíjajú rovnaký obohraný scenár.

Faktom je, že proti Ficovi vystupuje nemálo prominentov, ktorí mu môžu ďakovať za výnosné postavenie bez väčších pracovných povinností. To svedčí o jeho personálnej politike, keďže jemu osobne bližší i vzdialenejší ľudia otvorene kolaborujú s jeho protivníkmi. Poznamenajme, že Smer vznikol predovšetkým ako oživený cintorín HZDS, ktorého privatizačné pozadie vymenilo opotrebované hnutie za novú stranu a unaveného lídra Vladimíra Mečiara za vtedy mladého Roberta Fica.

V hre nie je nič nemej a nič viac ako číra existencia Slovenskej republiky v podobe zvrchovaného, demokratického a sociálneho štátu. Potvrdzujú to najnovšie aktivity našej hlavnej veliteľky ozbrojených síl, pre ktorú je najdôležitejšou témou doma i v zahraničí kritika Fica, ale aj éry Vladimíra Mečiara, teda nekonečné spochybňovanie mimoriadne náročného obdobia budovania krehkých a zraniteľných základov súčasnej modernej slovenskej demokratickej štátnosti na stredoeurópskej križovatke protichodných globálnych i lokálnych záujmov.