Toľko nás Matovičova lumpen štvorkoalícia počas dvoch rokov pandémie očkovala nenávisťou, tak arogantne ničila šport a masovú telovýchovu, až sme v roku 2022 nadobudli už aj kolektívnu imunitu svornosti. Osobne mi je sympatické, že sa športovci nehrnuli na stretnutia s politikmi a uprednostnili radšej radostné vzdušné objatie a pohľad zoči-voči s fanúšikmi.

Slovensko je rozhádaná dedina. A vždy aj bola. No keď niektorý rodák spod Vysokých Tatier zažiaril na oblohe svetového športu, celý národ sa stmelil, zjednotil v radostnom pocite šťastia a hrdosti. Bolo to tak v dávnejšej minulosti pri úspechoch našich športových hviezd, akými boli boxeristi Julo Torma i Ján Zachara, krasokorčuliar Ondrej Nepela, zlatý cyklistický expres Anton Tkáč, rýchlochodec Jozef Pribilinec, potom aj plavkyňa Martina Moravcová, tenista Miloš Mečíř, vodáci Michal Martikán s Elenou Kaliskou, biatlonistka Nasťa Kuzminová, rýchlochodec Matej Tóth, fenomenálny cyklista Peter Sagan, strelkyňa Zuzana Rehák-Štefečeková. Najnovšie úžasná lyžiarka Petra Vlhová.

No úspech našich olympijských šampiónov v individuálnych športoch neprepukol nikdy v také obrovské nadšenie, kolektívnu eufóriu (až ošiaľ) - ako po zisku medaile z najúspešnejšieho slovenského kolektívneho športu. A pritom išlo „len“ o hokejové majstrovstvá sveta. Striebro z Petrohradu (2000), zlato z Göteborgu (2002), bronz z Helsínk (2003) a teraz prvá historická bronzová medaila zo Zimných olympijských hier 2022! Za náš hokejový zväz som tie oslavy na bratislavskom letisku aj na Námestí SNP mal na starosti ja, spolu s agentúrou Aréna servis. Dodnes sa mi pri spomienkach na tie neopísateľné momentky zo šťastných zaľudnených ulíc a z preplneného nadšeného námestia rozochvejú všetky žilky. Utorkové uvítanie našich olympijských hrdinov z Pekingu je podľa vyjadrenia viacerých novinárov, expertov aj značnej časti verejnosti sklamaním a považujú ho za „nevyužitú šancu“... Som zaujatý, nebudem sa k tomu vyjadrovať.

No pokiaľ ide o celospoločenský, politický či sociologický rozmer diania, odráža sa v ňom chorobný stav sveta, nášho štátu a zneistenie občana. Toľko nás Matovičova lumpen štvorkoalícia počas dvoch rokov pandémie očkovala nenávisťou, tak arogantne ničila šport a masovú telovýchovu, až sme v roku 2022 nadobudli už aj kolektívnu imunitu svornosti. Osobne mi je sympatické, že sa športovci nehrnuli na stretnutia s politikmi a uprednostnili radšej radostné vzdušné objatie a pohľad zoči-voči s fanúšikmi. Veď tí im museli na tribúnach počas zápasov nesmierne chýbať. A tí (tá), čo ich mohli prísť do Číny povzbudiť, z úbohých a hlúpych politických dôvodov odmietli vycestovať. Dokonca v slovenskom parlamente koalícia 16. februára 2022 odmietla návrh ktoréhosi opozičného poslanca, aby zástupcovia ľudu vstali a potleskom ocenili slovenských hokejistov za vyradenie mužstva USA na olympiáde dve hodiny predtým... Teraz, po medailovom úspechu, by si radi popri ňom svoje egá prihriali.

Na takýchto momentoch sa prejavuje charakter národa, sila alebo slabina jeho zomknutosti. Politikárčenie isto obmotá bronzový úspech našich hokejistov všakovakými pavučinami odlišných aj pochybných záujmov. Veď o slávu a o peniaze ide vždy až v prvom rade... Miro Šatan bol za šéfa slovenského hokeja zvolený ešte v období bývalej vlády. Poznajúc zákulisie politiky a vrcholového športu predpokladám, že už na marcovom Kongrese SZĽH sa odkiaľsi z hlbín vynorí nejaký tajtrlík vládnej moci, ktorému štedré dotácie isto prisľúbia. Ako vždy doteraz. No nezabúdajme, že stále platí staré čínske príslovie: „Peniaze sú ako sneh, na ktorý sa leja horúca voda...“