Deje sa čudo, niečo nevídané a neslýchané! Najvýznačnejší českí občania, teda poslanci, spia na provizórnych lôžkach v Snemovni, a to prosím úplne dobrovoľne. Aká to obetavosť, aké to hrdinstvo.

Že ako v nemu došlo? Nuž tak, že uvádzaná Snemovňa, teda dolná komora parlamentu, rozhoduje o vládnom návrhu na zníženie júnovej valorizácie (čiže kompenzácie za negatívny dopad inflácie) starobných dôchodkov. V čase, keď píšem tieto riadky, je zatiaľ otázkou, kedy k hlasovaniu dôjde. Opozícia totiž pristúpila k obštrukciám, čím chce zabrániť tomu, aby sa zákon schválil včas. Jeho návrh ešte musí prejsť cez Senát, teda hornú komoru, a podpísať ho prezident. Príslušná zmena má byť v Zbierke zákonov najneskôr 22. marca, inak sa valorizácia uskutoční v pôvodnej výške. Preto vládna koalícia potrebuje, aby sa návrh v Snemovni prerokoval v zrýchlenom režime, teda v stave legislatívnej núdze, čo však jeho odporcovia odmietajú.

Popredná politička opozičného hnutia ANO uverejnila na Facebooku zábery, ako nesie do Snemovne spacie vaky. Predviedla sa aj ležiaca (zatiaľ nie spiaca) v pracovni.  Jedna z vládnych poslankýň kontrovala fotografiou, na ktorej k spaciemu vaku pridala aj minerálnu vodu a zubnú kefku.

Prvý deň rozpravy, teda v utorok 28. februára, rokovali poslanci 16 hodín, z toho šéf opozičného hnutia Sloboda a priama demokracia (SPD) hovoril sedem hodín. Na spánok vraj prítomným zostali štyri hodiny. Kto kde presne odpočíval neviem, ale istý zákonodarca si posťažoval, že v noci sa v priestoroch Snemovne nekúrilo. On však vydrží, aj keby tam mal zmrznúť. Predstavte si len tie titulky v novinách: Zmrznutý poslanec alebo Poslanec-snehuliak.

Doterajší priebeh diskusie? Hádky, prerušenia, vzájomné obvinenia, zmeny rokovacieho poriadku. Ďalej pokračovať nebudem. Ide totiž o scény, ktoré slovenský čitateľ dobre pozná z domácej Národnej rady. Prívrženci novely zákona o dôchodkovom poistení poukazujú o. i. na to, že keby valorizácia prebehla podľa existujúcich pravidiel, znamenalo by to ďalší značný rast deficitu štátneho rozpočtu. Čiastka vyplácaná penzistom neustále rastie, pričom v roku 2022 šla na tento účel takmer tretina rozpočtových výdajov. Odporcovia sú toho názoru, že vládny návrh je podvodom na dôchodcoch, že koalícia útočí na najslabších, ktorí žijú v ťažkých existenčných podmienkach. Ak by zákon prešiel, plánuje opozícia ústavnú sťažnosť.

Penzijné systémy v jednotlivých krajinách sa líšia a popísanie napríklad toho českého by si vyžadovalo rozsiahly samostatný článok. Stručne iba toľko, že základné dôchodkové poistenie je povinné. Uplatňuje sa princíp zásluhovosti, teda čím vyššie odvody platíš, tým vyššiu budeš mať penziu. Súčasne však platí zásada solidarity, teda, že s vyšším príjmom dôchodok rastie pomalšie. Systém je priebežne financovaný, čo znamená, že tí, čo teraz pracujú, platia svojimi odvodmi na príjmy súčasných penzistov. Vzhľadom na demografickú situáciu je však tento spôsob financovania dlhodobo sotva udržateľný.

V každom prípade terajší spor o vyššiu či nižšiu valorizáciu tvorí len výsek z problematiky, aj to nie podstatný. Vlády odsúvajú kvalitatívnu zmenu, teda dôchodkovú reformu, ktorá sa však ukazuje ako nevyhnutná.

Poďme k podstatnému problému: ako sa vlastne žije českému penzistovi? Otázka jednoduchá, ale odpoveď je zložitá.  Tá moja je empirická, spočíva na pozorovaní a vlastnej skúsenosti. Napríklad na tom, ako túžobne starenka hľadí na pár paradajok, ale vydať toľko peňazí? V byte uzaviera radiátory a v lekárni prosí o ten najlacnejší liek. Posedenie s priateľkami v kaviarni je už minulosťou. Hneď ma však napadá protiargument: ľahko dnes nie je ani zamestnancom a živnostníkom. Dodám ešte, že neživorí každý penzista, pretože sú i dôchodky vysoké a okrem toho nejeden postarší  človek si na horšie časy našetril.

Slovenského dôchodcu možno zaujíma, ako je na tom v porovnaní s tým českým. Opäť jednoduchá otázka, ale odpoveď na ňu už taká nie je. Skrýva v sebe množstvo údajov, pričom  skutočný život nie je zďaleka len o číslach. V roku 2022 bol priemerný mesačný starobný dôchodok v ČR okolo 730 eur, čo tvorilo približne 46 percent hrubej priemernej mzdy. V SR priemer penzie dosahoval asi 515 eur, čo predstavovalo takmer 40 percent z priemernej hrubej mzdy. Pravda, je možné, že existujú aj iné štatistiky, v ktorých sú odlišné údaje.

Ak sa ponoríme do problematiky trochu hlbšie, objavia sa ďalšie otázky. Napríklad, aká časť penzistov má ten priemerný dôchodok. A hlavne, čo si starý človek v SR a ČR za svoju penziu môže kúpiť, aké služby zabezpečiť? Opäť otázka, ktorá by si vyžadovala podrobnejší rozbor. Veď čo sa týka spotreby, dôchodca  svoj príjem vynakladá hlavne na bývanie, lieky a potraviny. Koľko stoja luxusné terénne autá alebo exotické dovolenky v zámorí, ho príliš nezaujíma. Ak má teda ten priemerný, často však aj oveľa nižší dôchodok.

Otáznikov bolo možno už dosť, ale navzdory tomu ešte jeden. Prečo česká vláda prichádza s návrhom na zmenu vo valorizácii až v poslednej chvíli? Veď situácia a trendy v rozpočte alebo v inflácii sú známe a nič nenasvedčovalo tomu, že nejakým zázrakom sa zrazu zmenia na lepšie. Naivná otázka. Nuž neustále sme boli pred nejakými voľbami (komunálnymi, senátnymi, prezidentskými). A prijímať pred nimi nepopulárne opatrenia? Aj keď, čo sa týka uvádzaného návrhu, ten sa nestretol len so záporným ohlasom. Nechýbajú hlasy, že penzisti, tí si žijú, sú príliš finančne chránení, vykupujú nám tovar, ktorý je v zľave, zdržujú u lekárov atď. Medzigeneračná solidarita – čo to je?

Jedno z porekadiel hovorí, že sýty hladnému neverí. Bohužiaľ stále viac sa mi javí, že ani mladý starému. Aká staroba je, zistí ten dnes mladý až potom, keď sa dožije príslušného veku. Aj to, že život penzistu zďaleka nie je len o dôchodkoch. Často predovšetkým o osamotenosti a nedostatku komunikácie, možnosti dožiť vo svojom prostredí, podmienkach v domovoch pre seniorov, opatrovateľských službách a množstve ďalších otázok.

Ľudia žijú stále dlhšie, populácia starne. Kým v roku 2003 pripadalo v ČR asi päť osôb v ekonomicky aktívnom veku na jedného človeka vo veku nad 65 rokov, v roku 2050 by tento pomer mohol byť 1,5:1. Nechcem byť škodoradostný, ale stále aktuálnejšia bude pre dnešných mladých otázka, kto sa o nich postará, keď budú starí?