Každý máme svoje: Slovensko spor medzi pánmi Matovičom a Sulíkom, Česko nedávny neúspešný pokus opozície o vyslovenie nedôvery vláde a veľkú protivládnu demonštráciu v sobotu 3. septembra na Václavskom námestí v Prahe. Zatiaľ nevieme, čím budeme kúriť a svietiť, ale navzdory tomu sa zdá, že činiteľom v oboch krajinách bude v ich kreslách horúco.

Sledoval som hlavné večerné spravodajstvo niektorých českých televíznych staníc v deň demonštrácie. Ani jedna z nich sa touto udalosťou nezaoberala na prvom mieste. Kde sú tie časy, keď sa protestovalo proti vtedajšiemu premiérovi Andrejovi Babišovi. To človek videl a počúval nespokojencov sprava, zľava, zhora i zdola, donekonečna. Na druhej strane treba uznať, že informácie o demonštrácii boli v jednej televízii ešte pred údajmi o zbere zemiakov. Takže vlastne šlo o spravodajstvo vyvážené. Vyváženosť, ktorá mi pripomína výsmešné slová o priemere: ja zjem celé kura, ty žiadne, takže obaja sme sa najedli.

Pre zaujímavosť som si v rovnaký večer vypočul a pozrel aj hlavné televízne spravodajstvo veľkej nemeckej stanice. Jediná správa z ČR sa týkala práve zmieňovanej udalosti na Václavskom námestí. Zato nič o zbere zemiakov v krajine, kde žijem. Takže vysielanie nevyvážené.

Veru, nezodpovední demonštranti pokazili krásny, idylický obraz Česka. Taký si divák mohol vytvoriť na základe sledovania nedávneho večerného Koncertu pre Európu z plávajúcej scény na Vltave neďaleko Slovanského ostrova v Prahe. Zábery zo starobylého centra, ktoré chytali za srdce. Určite pritiahnu aj nejedného ďalšieho zahraničného turistu: tieto krásne zákutia musím navštíviť.

Späť však k próze všedného dňa, tentoraz k demonštrácii. Predseda českej vlády povedal, že ju zvolali sily, ktoré sa hlásia k proruskej orientácii, majú blízko k extrémnym pozíciám a sú proti záujmom ČR.  Prosím, je to jeho mienka. Prečo by ju nemohol vysloviť? Ostatne sám opakovane poukazuje na to, že na svoj názor má každý právo. Tak prečo nie on. Súčasne treba dúfať, že sa aspoň trochu chytil za nos. Netvrdím, že sily, o ktorých hovorí premiér, medzi protestujúcimi neboli. Medzi tými na tribúne si určite nejeden chcel prihriať svoju politickú polievku. Ale dovolím si napísať, že veľkú väčšinu ľudí priviedli na známy Václavák obavy, strach z toho, čo bude, ako zvládnu terajšie zvyšovanie cien a nastávajúce ekonomické hrozby. Áno, aj protestovali: proti doteraz málo účinným vládnym opatreniam na odvrátenie energetickej krízy.

Podľa môjho názoru nemožno tvrdiť, žeby terajšíkabinet problémy ľudí nezaujímali, ani to, žeby jeho členovia mysleli iba na seba, nechceli riešiť problémy. Skôr sa človeku neustále vracia pocit, že ministri sú nepripravení, že nie sú schopní podať lepší výkon, odpovedať na naliehavé otázky. Je to pocit podložený faktami, tým čo vláda robí, lepšie povedané nerobí. Niekedy to pripomína habkanie, váhanie a rozpačité kroky niekdajšieho premiéra Sobotku. Neustále hovoril v televízii a v ďalších médiách, ale bohužiaľ nikto z jeho poradcov mu nepošeptal, že tým iba stupňuje hnev ľudí voči svojej osobe, a že v jeho prípade platí, že mlčať je zlato.

Príznačné bolo vystúpenie jedného z členov terajšej vlády po sobotnej demonštrácii. Pustil sa do výpočtu krokov a opatrení, ktoré kabinet už podnikol. Po prvé, po druhé, po desiate. Ta-ta-ta, ra-ta-ta. Ľudí však nezaujíma štatistika, ale účinnosť, výsledky.Spomenul som si v tejto súvislosti na manažéra jednej z firiem, v ktorej som kedysi pracoval. Porady začínal tým, čo všetko on pre náš podnik robí. Ako ráno skoro vstáva, potom sa vydáva služobným autom na dobrodružnú cestu do pražskej dopravnej džungle, namáhavo zaparkuje na vyhradenom mieste v podzemnej garáži. Výťah ho dopraví do jeho kancelárie na štvrtom poschodí, kam dolieha strašný hluk premávky z pražských spodných vrstiev. On by si zaslúžil poschodie oveľa vyššie, ale žiaľ budova má iba štyri. Pracuje a pracuje, dokážeme to však oceniť?

Nechcem pražskú demonštráciu preceňovať. Získať ľudí pre protestnú akciu nie je obyčajne ťažké. Koľko sa len na nej objavuje nádejných ministrov financií, hospodárstva, zahraničných vecí a vlastne aj zemegule. Ak by však drvivá väčšina týchto vševediacich skutočné právomoci dostala, nebudú si vedieť rady, možno poniektorí by sa aj nervovo zrútili.

Ľudia na Slovensku, v Česku i v ďalších krajinách sledujú scény vo svojich parlamentoch a na rôznych ďalších rokovaniach. Hádky, vzájomné útoky, osočovanie. Niektorí sa možno pobavia, iní mávnu rukou, väčšina však hromží a kladie si otázku, koho sme si to len volili? Nuž, koho sme chceli. Nejde len o to, že hlúpy uverí a sľuby sa sľubujú. Vládnu nám predsa strany, ktorým sme odovzdali svoje hlasy. A možno predtým, ako začneme kritizovať, by bolo dobré pozrieť sa do zrkadla. Pre mňa obraz dnešnej spoločnosti ukazuje situácia na českých diaľniciach a ďalších cestách. Koľko len bezohľadnosti a arogancie vidíte už po pár kilometroch jazdy. Snažíš sa jazdiť podľa predpisov, ale už je tu mládežník, ktorý si svetelnými a zvukovými signálmi vymáha prednosť. On má predsa väčší a silnejší voz, a ty žobrák uhni, zmizni, strať sa kamsi do poľa. Bezohľadné predbiehanie sprava, závody formule jedna, výsmešné znamenia ukazovákom, prípadne aj fyzický útok, jazdy pod vplyvom návykových látok. Áno, takí sme, nejeden z nás. Prečo by politici mali byť lepší? Koľkí z nich sa od novembra 1989 vystriedali v rôznych laviciach a kreslách. A sľuby, kedyže to doženieme Rakúsko, sú stále iba na papieri.

Donekonečna teraz počúvame, že sa musíme uskromniť. Cestovatelia, ktorí sa vracajú z niektorých ďalekých krajín v Afrike či Ázii nám pripomínajú, aká je tam bieda. Zrejme máme výskať od radosti, že žijeme v strednej Európe. Nuž nevýskame, neradujeme sa. Človeka totiž trochu aj zaujíma, aké sú príčiny terajšej kríze, aké závery sa z toho vyvodia a kedy bude náprava. Všetky terajšie hospodárske problémy v Európe nespôsobil predsa iba Putin, a špeciálne v ČR k tomu ešte A. Babiš. Vyhovárať sa iba na iných, je prejav vlastnej slabosti. Naše problémy za nás nikto nevyrieši. Solidarita je určite dôležitá. Ale chyby, ktoré robíme, sú naše a nikto ich namiesto nás nenapraví.

Na záver už len dodatok. Je pochopiteľné, že ľudia žijú svojimi každodennými starosťami i radosťami. Že možno stojíme na prahu jadrovej katastrofy nikoho akosi príliš nezaujíma.