Čo nás dnes na Slovensku, v Čechách, v celej Európe najviac trápi, vieme. Ako sa aspoň na chvíľu vymaniť zo skľučujúcej atmosféry, zozáplavy zlých správ? Nič ma nenapadá, od ťažiskových udalostí sa predsa nemožno len tak odpútať. Vtom mi však pohľad padol na kalendár: jar je tu. Vyberiem sa do centra Prahy, možno prídem na iné myšlienky.

Nuž hlavné mesto žije. V uliciach sú davy, niektorí sa len tak prechádzajú, podaktorí vysedávajú v kaviarňach, iní sa kamsi ponáhľajú, ďalší smerujú do obchodov. Zdá sa, že cudzích jazykov je počuť menej ako v dobe predkovidovej, ale neberte ma za slovo, nejde o žiadnu štatistiku na základe reprezentatívneho výskumu. Ostatne, sezóna sa len rozbieha. Dúfajme, že ju nezabrzdí ďalšia vlna pandémie. Jeden jazyk je však zrejme počuť viac: ukrajinčinu. Úbohé matky s deťmi. Ako sa asi dívajú na parkujúce autá za milióny korún? Čo tak, keby sa dali vymeniť za skromný byt? Lesk a bieda na jednom mieste. Pomáhajme tým, ktorým často nezostalo nič iné ako holé životy. Biedu a dôsledky vojny vidieť v pražskom Kongresovom centre, kde je stredisko pomoci pre utečencov z Ukrajiny. Prešli ním už desiatky tisíc osôb. Ako túžobne znie slovo mier. Považovali sme ho za prirodzený, za samozrejmosť. 

Václavské námestie čitateľ zrejme pozná. Nevchádzam na ňom do bánk a výstavných obchodov, nesledujem pozorne, čo sa práve nosí. Zaujímajú ma hlavne dve tunajšie kníhkupectvá, v ktorých sa pravidelne snažím sledovať zmeny v ponuke. Neviem ako je to momentálne na Slovensku, ale v ČR chrlia vydavateľstvá neustále toľko noviniek, že prehľad veru nemám. Niekedy sa mi zdá, že každý kto vie písať, stvorí knihu. Problémom je nedostatok, ale i prebytok. Kedysi sme vždy vo štvrtok, keď vychádzali nové tituly, stáli pred kníhkupectvami dlhé fronty. Dnes môžete nakupovať, koľko len peňaženka dovolí.

Naozaj, veď marec bol mesiacom knihy. Ako žiačik som v ruke nervózne zvieral niekoľko výherných knižných poukážok. Pamätníci vedia, o čom píšem. Nikdy som na ne nič nevyhral, ale tá možnosť kúpiť si knihu! Sviatok. Pripadal som si ako veľký boháč.

Dnes sa mladí hrnú na Václavskom námestí napríklad do nového paláca, v ktorom je aj známy módny reťazec. Starú budovu zbúrali, čo vyvolalo značne rozporné názory.  Moji známi, rovnako starší dorastenci ako ja, boli za zachovanie doterajšieho objektu. Jednoducho si naň zvykli. Neviem, čo je lepšie, nie som odborník na architektúru. Priznávam sa však, že radšej sa prechádzam po starej Prahe ako okolo veľkých palácov zo skla a ocele.

Hovorí sa, že čo sa týka prízemí, centrá veľkomiest sa od seba príliš nelíšia: hľadia na vás nápisy a reklamy rovnakých svetových značiek. Nuž ale tí, čo nepestujú iba nákupnú turistiku vedia, že sa oplatí dívať aj vyššie. Nie som proti moderným stavbám: pred rokmi som držal palce, aby sa uskutočnila výstavba novej Národnej knižnice od architekta Jana Kaplického. Nevyšlo to. Niektorí brojili proti Tancujúcemudomu (dokončili ho roku 1996) na Rašínovom nábreží a dnes je to jedna z atrakcií Prahy.

Matka miest sa mení. Revitalizuje sa okolie Masarykovho nádražia, na Rohanskom ostrove vznikne Rohan City, stavia sa na Smíchove i Žižkove, v inej štvrti má vyrásť objekt, ktorý prekoná doteraz najvyššiu budovu v ČR. Po rekonštrukcii známeho paláca Savarin sem umiestnia Slovanskú epopeju Alfonsa Muchu, ktorú zatiaľ vystavujú v Moravskom Krumlove. Centrum Prahy tak získa ďalší príťažlivý objekt pre návštevníkov. Začať sa má výstavba štvrtej linky metra-trasy D.

Dosť bolo ruchu, vraciam sa domov s korisťou jednej knihy. Zapísal som si ďalšie tituly, ktoré sa pokúsim požičať si v knižniciach. Mimochodom Národná knižnica je v Prahe v niekdajšom kláštore dominikánov, ktorý sa volá Klementinum. Odporúčam vámho navštíviť, vôbec nie len kvôli knihám. Po Pražskom hrade je to najrozsiahlejší stavebný celok v hlavnom meste. Uvidíte aj miesta, odkiaľ sa už od roku 1752 robia meteorologické pozorovania.

Bežný, tuctový deň. Ale možno, že spätne ho označíte za nádherný, za sviatok. Nikto nevieme, čo bude. Ten, kto prežil veľkú tragédiu, dokáže oceniť zdanlivo všednú realitu, keď sa nič zvláštneho nedeje.Pochmúrne ráno sa stáva radostným vstávaním, bežné popíjanie kávy sviatočným úkonom, navyknutý pohľad z okna povzbudením do nového dňa. Vták do môjho bytu v činžiaku nepriletí, ale prečo by som i tak nemohol počuť jeho spev? A pripomínať si pritom nesmrteľný Shakespearov verš It was the lark, the herald of the morn, (Bol to škovránok, zvestovateľ rána).

Nedávno som bol na zraze s bývalými kolegami z práce. Nevideli sme sa kvôli pandémii viac ako dva roky. Zostarli sme, to je pravda, Ale ako sme sa tešili, že sme sa stretli,  že žijeme. Veru tak, treba sa radovať z každého nového rána, z každého dňa. Kto vie, čo prinesie ten ďalší. Rozhodovali by tí, čo vedú vojny, o svojom osude rovnako ľahko, ako o životoch svojich vojakov? Každý máme predsa len jeden život, neopakovateľný, jediný. Žiadny iný už nebude. Uvedomme si to a žime podľa toho. Tak, že keby sme tú možnosť mali, chceli by sme si rovnaký život ešte raz zopakovať.