Česká republika má od 17. decembra minulého roka novú vládu. Čo sa pre mňa odvtedy zmenilo? Nuž namiesto rozumov šéfa kabinetu pána Babiša či jeho námestníka Havlíčka počúvam teraz vysvetlenia čerstvého premiéra Fialu a napríklad jedného z podpredsedov Rakušana. Včerajší vševedovia ustúpili do pozadia, je tu nová garnitúra. Nič nového pod slnkom. Aj táto vláda raz skončí a príde iná. Kto si dnes spomenie na múdra, ktorými nás obohacovali včerajší mocní? Zmizli (česť výnimkám) súbežne s ich odchodmi z funkcií.

Že to nie sú práve vhodné slová, keď nový kabinet iba štartuje? Zaužívané je, že vláda, ktorá nastúpila, dostáva sto dní „hájenia“. V dnešnej situácii je ale otázkou, či Covid, inflácia, ceny energií atď., poskytnú nováčikom až  takú dlhú lehotu.  Naliehavé problémy si vyžadujú riešenia, aj keď vplyv opatrení sa sotva prejaví zo dňa na deň.

Nové vlády niekedy začínajú tak, že sa snažia toho čo najviac nakydať na svoje predchodkyne. Ako všetko robili zle, aké ťažké dedičstvo nám zanechali. Zo skrine sa vyťahujú ďalší a ďalší kostlivci. Pravda, len takýto postup dlho nevydrží. Ľudia sa totiž skôr alebo neskôr začnú pýtať: Čo ste urobili vy?

V praxi sa uplatňuje i ďalšia možnosť: vystrašiť občanov, vykresliť všetko v čo najčernejších farbách. Poukázať na to, že sú potrebné obrovské škrty a  obmedzenia, prepúšťanie z práce.  Tak napríklad ceny, prosím, musia podľa objektívnych prepočtov ekonómov vzrásť o 50 percent a nezamestnanosť o 20. Keď sa potom ceny zvýšia „len“ o 25 percent a nezamestnanosť dajme tomu o desať, národ si vydýchne a vďačne zatlieska: Akí dobrí sú tí naši predstavitelia, ako usilovne pracujú, aby sme sa nemali ešte horšie ako sa máme.

Z jedného z novoročných prejavov nových činiteľov ma zaujalo niečo iné ako väčšinu komentárov.  Totiž slová, že zložité problémy nemajú jednoduché riešenia. Aký to rozdiel v porovnaní s nedávnymi mesiacmi. Koľko sme sa len napočúvali od zástupcov vtedajšej opozície, aká je Babišova vláda neschopná a diletantská, ako sa divili, že si nevie poradiť v tej či onej záležitosti. Oni majú predsa jasné a spoľahlivé východiska, len po nich siahnuť a realizovať ich. A tak sa čudujem, prečo dnes s nimi neprichádzajú, prečo ako šibnutím čarovného prútika nie je hneď lepšie.

Vôbec sa mi zdá, že vstup nového kabinetu je akýsi rozpačitý a váhavý. Akoby jeho predstavitelia boli najviac prekvapení z toho, že majú rozhodovať. Pritom už mesiace predtým netrpezlivo prešľapovali na štartovnej čiare a smelo vyhlasovali, čo rýchlo zmenia. Veru, je rozdiel medzi kibicovaním, teda vyjadreniami, ako by som to urobil, keby som smel, a potom už smieť, čo znamená rozhodnúť a prijať za rozhodnutie aj zodpovednosť.

V čom nový kabinet však nezaváhal, sú personálne zmeny. Sľúbil úspory, ale napodiv začal tým, že navýšil počet ministrov. Šéf nového úradu potrebuje aj námestníkov a úradníkov, a to všetko niečo stojí. Policajný prezident po rozhovore s vtedajším kandidátom na ministra oznámil, že odchádza z funkcie. Pritom o žiadny nátlak nešlo. Zrejme sa bavili o počasí, letoch do vesmíru alebo o stave včelstiev v Čechách. Šéf rezortu, ktorý nakrátko zastupoval svojho chorého kolegu na inom ministerstve, sa poponáhľal odvolať riaditeľa jedného z významných štátnych podnikov. Ten, keby zostal vo funkcii o niekoľko dní dlhšie,  zrejme by narobil toľko neplechy, že by ju nemohli odstrániť ani všetky následné skvelé protiopatrenia.  

Keď píšem tieto riadky, máme za sebou informácie o koaličnom programe, pred sebou programové vyhlásenie novej vlády. Nech bude akokoľvek skvele formulované a prezentované, ľudia sú už takí, že  kabinet  posudzujú podľa jeho činov. A tie nemôžu nahradiť ani najkrajšie slová a najsmelšie predsavzatia.

Vraj nás čaká jeden z najzložitejších a najťažších rokov od vzniku samostatnej Českej republiky. Je to veľmi pravdepodobné. Akokoľvek múdri predstavitelia však stoja v našom čele, nikto nevieme, čo bude.  ČR existuje od 1. januára 1993. Pri pohľade späť musím konštatovať, že ani v jednom roku som nejasal a nehovoril si: Čo ja len s toľkými peniazmi urobím, ako znesiem tú skvelú zdravotnú starostlivosť, dosť, preboha dosť, nebudujte až toľko kilometrov nových diaľnic. Ale pesimisti tvrdia, že nikdy nie je tak zle, aby nemohlo byť ešte horšie. Takže uvidíme.

Kedysi sme každý január vstupovali do rozhodujúceho druhého (tretieho atď.) roka päťročnice.  Ktorý rok teda nebol rozhodujúci? Kedy sú problémy jednoduché? Z môjho individuálneho pohľadu to však môže byť i tak, že zatiaľ čo republika bude krvácať, ja zdedím milión eur. Mal som skvelý rok, poviem si v jeho závere.

Áno, je tu Covid, inflácia, strmý rast cien energií. Žili sme si príliš dobre. Nemyslím tým preboha napríklad priemerného českého dôchodcu, ale spotrebu ako celok. Od štátu  dostávali podniky pomoc, aj keď neprodukovali, ich pracovníkom šli mzdy.  Ťažkali si, že podpora je nedostatočná, ale i tak boli náklady na ňu značné. Dlh rástol a bude potrebné ho splatiť. Úsporným krokom  sa dnes nevyhne žiadna vláda, či už v jej čele stojí ten alebo onen. Samozrejme, že spôsoby riešenia môžu byť rôzne. Treba si aj prihriať politickú polievku: ak navrhne zmrazenie platov ústavných činiteľov Babiš, je to predvolebný populizmus, keď Fiala, ide o príklad hodný nasledovania.

Donekonečna v týchto dňoch počúvam, aké dôležité je ozdraviť verejné financie.  Určite ide o významnú úlohu, ale pre veľkú väčšinu obyvateľov o abstraktný pojem. Tých zaujíma predovšetkým stav vlastných peňaženiek. Ostatne, nedávno som čítal článok, že rekordný schodok štátneho rozpočtu možno znížiť i bez škrtov, a to na základe toho, že sa stanoví reálna výška výberu daní. Predchádzajúca vláda údajne túto výšku podhodnotila. Ak je to pravda, čerstvý minister financií môže byť bez nejakej veľkej námahy za hrdinu.    

Nová koalícia má smelé plány i v sociálnej oblasti, vo vzdelávaní, v investíciách, kultúre. Bodaj by sa jej podarili. Chce ale aj šetriť. Platy vo verejnom  sektore na tento rok zvýšila podstatne skromnejšie než sľuboval Babiš.

Noví vládcovia ešte nedávno poukazovali na to, že nie je problém peniaze usporiť tak, aby to ľudia nepocítili. Lenže infláciu, pokles reálnych platov a teda aj zníženie životnej úrovne pocítia určite. Nastáva uťahovanie opaskov. Enormný rast platieb za energiu sa dotkne všetkých domácností, ale zďaleka nie každá dostane zvýšené príspevky na bývanie. 

Odbory v našich končinách nie sú takým tvrdým oponentom vlád ako na západ od českých hraníc. Sociálny zmier nie je však ani u nás automatický a definitívny, neustále sa musí obnovovať a strážiť. Okrem toho, nech bude Fialov kabinet akokoľvek výkonný  a jeho opatrenia efektívne, nesmieme zabúdať na to, že nie sme pupkom sveta. Riešenie mnohých problémov nezávisí len od nás, ale aj od našich partnerov, od postojov Európskej únie.

Otáznikov je mnoho, východiska neľahké. Pomenovať problémy nestačí, treba ich riešiť. Navzdory tomu si pri vstupe do nového roku prajme predovšetkým, aby nám slúžilo zdravie. Pretože, ak to chýba, všetky, aj tie najťažšie ďalšie problémy sú zrazu malicherné.