Českou politikou týchto dní hýbe takzvaná kauza Vrbětice. Čo sa stalo? Prvá fáza začína v roku 2014, keď v muničných skladoch pri rovnomennej dedine v okrese Zlín došlo k výbuchu. Vyžiadal si životy dvoch občanov a obrovské materiálne škody. Záchranné práce boli zložité, vyšetrovanie trvalo a trvá, nejasností je mnoho.

Medzitým sa na prípad pozabudlo, ale ajhľa: 17. apríla tohto roku vystupujú spoločne Andrej Babiš a Jan Hamáček, teda premiér a podpredseda vlády. Oznamujú, že za výbuch môžu s najväčšou pravdepodobnosťou agenti ruskej vojenskej rozviedky. Rozbehla sa druhá etapa.

Tá tretia má svoj začiatok v prvých májových dňoch 2021, keď sa objavila informácia, že zmieňovaný J. Hamáček sa chystal do Moskvy, kde chcel Rusom ponúknuť zahladenie  kauzy výmenou za to, Moskva dodá Prahe milión dávok vakcíny Sputnik V a že summit Biden-Putin sa uskutoční v ČR.

Toľko len veľmi stručne k prípadu, ktorý má vážne dôsledky. Patrí k ním zostrenie vzťahov medzi ČR a Ruskom, vzájomné vyhosťovanie pracovníkov ambasád, vylúčenie Ruska z tendra na dostavbu jadrovej elektrárne Dukovany, ukončenie úvah o nákupe Sputniku V. Solidaritu s postojom ČR vyjadrili štáty Európskej únie i USA. Ďalšie vyhosťovanie ruských diplomatov z ich strany ale nenastalo. ČR nie je Británia.

Bude aj štvrtá etapa, budú ďalšie následky? Neviem, nemám krištáľovú guľu. Zložitý prípad a okolnosti okolo neho som sa snažil popísať čo najstručnejšie. Mnohé otázky zostali zatiaľ nezodpovedané. Človek, ktorý videl tváre hlavných aktérov pri zmieňovanom vystúpení, sa musel nevdojak pýtať, pod akým tlakom práve sú?  Prečo Vrbětice práve vtedy, keď sa pripravuje súťaž k Dukovanom a zvažuje sa nákup ruskej vakcíny? Ako to bolo so zbraňami, ktoré sa zo skladov mali údajne vyviezť na Ukrajinu a do Sýrie? Neplatilo na tento export embargo? Existuje v prípade skutočne len jedna vyšetrovacia verzia?  Nechcem v žiadnom prípade tvrdiť, že informácia Babiša je nepravdivá.  Prečo však veriť oficiálnej verzii, keď sa zatiaľ nezverejnili dôkazy?

Kauza už žije svojím pokračovaním, v ktorom o Vrbětice vlastne nejde. Tak ako pri iných škandáloch, odhaleniach a prekvapujúcich zvratoch ide teraz o to, kto z nej vytlčie politický kapitál.

V tejto súvislosti si kladiem otázku, kam sa česká politika viac ako 30 rokov po novembri 1989 dostala. Ako hrubo a nenávistne sa predstavitelia niektorých strán vyjadrujú, oslovujú a napadajú.

Keď sa pred rokmi objavilo heslo o nutnosti víťazstva pravdy a lásky nad lžou a nenávisťou, súhlasil som s ním. Súčasne som si však hovoril, aká pravda, koho pravda a kde tá pravda je? Odpoveď: právd je mnoho, nielen ja musím mať pravdu, je potrebné počúvať aj pravdu toho druhého. S tým je prirodzene spojené aj právo na to, povedať svoj názor. Ono klasické: Nesúhlasím s tým, čo hovoríte, ale až do smrti budem hájiť vaše právo to povedať. Aspoň pre mňa jedno z hlavných poslaní udalostí roku 1989.

Aká je však realita? Predložíš pohľad, ktorý nie je plne v súlade s hlavným názorovým prúdom, a hneď si označovaný prinajlepšom za naivného človeka a hlupáka, oveľa častejšie však za prebehlíka či zradcu. Stále menej a menej sledujem vyjadrenia politikov a rôzne komentáre. Je mi z nich totiž smutno. Čo je pravda a čo lož, komu a čomu veriť? Čítam len textové správy a ušetrený čas venujem niečomu inému. Ide však v tých základných informáciách o fakty? Nevyjdú zajtra najavo úplne iné skutočnosti?

Zdanlivo jemná dáma nadáva súperovi z konkurenčnej politickej strany do vlastizradcov. Človeka až strasie. Veď takých strieľali a vešali. Vracajú sa azda 50. roky minulého storočia, prípadne atmosféra stroskotancov a samozvancov? Šermuje sa velezradami a trestnými oznámeniami.  

Aj v kauze Vrbětice sa dá použiť známe Cui bono. Kto má z toho prospech? V ČR sa predsa zvolebnieva. Pre opozíciu v každej krajine viac alebo menej platí Čím horšie, tým lepšie. Nie že by svojim spoluobčanom želala len to najhoršie, ale to najlepšie im praje až za svojej vlády, keď to môže vydávať za svoju zásluhu. Sú kabinety, ktoré sa nezmôžu na nič iné, ako na poukazovanie toho, čo ich predchodcovia urobili zle, čo spreneverili, ako zradili. Takýmto kabinetom to voliči často spočítajú, ale niekedy im aj uveria a nechajú ich vládnuť ďalej.

Voľby do Poslaneckej snemovne ČR majú byť v októbri 2021. Pre opozíciu by bolo najhoršie to, keby sa dovtedy dosiahol rozhodujúci úspech v očkovaní a v boji proti pandémii, keby sa ekonomika opäť naplno rozbehla, ľudia mohli cestovať, boli spokojní. Babiš, ktorému dnes predpovedajú prehru, by mohol znovu zvíťaziť.  Jeho súperi sú si toho vedomí. Zrejme i preto chcú podľa najnovších správ vyvolať v júni hlasovanie o nedôvere vláde.

Tak či tak, uskutočnia sa ďalšie voľby, ktoré sa označia za osudové, rozhodujúce, prelomové atď. Nie je to pravda. Domnievam sa, že nech skončia víťazstvom ktorejkoľvek strany, hnutia či koalície, štát a jeho obyvateľstvo budú žiť ďalej. V hre je predovšetkým osud politikov. Uspejú alebo ich vystriedajú iní? Zmiznú v prepadlisku alebo víťazoslávne vtiahnu do sídla vlády a na jednotlivé ministerstvá? Ide im o mnoho, z hľadiska ich politickej budúcnosti niekedy o všetko.

A čo občan? Zvykol si už na to, že pri kormidle sa striedajú rôzne koalície. Kto si pamätá rozdiely medzi nimi a v čom vlastne spočívali? Ak si na niečo spomíname, tak sú to predovšetkým škandály, ako napríklad aféra Kubice, demisia premiéra Nečasa, podivný útek miliardára Radovana Krejčířa, armádne objednávky a ďalšie a ďalšie.   Čo sa z nich vyšetrilo? To je zrejme vedľajšie. Podstatné je, že aféra je na svete a môže sa rozbehnúť príslušná kampaň, ktorá niektorých politikov zmetie, iných vynesie. Účel svätí prostriedky...

Aké bude pokračovanie kauzy, o ktorej sa v článku zmieňujem, neviem. Toľko však áno, že po tohtoročných parlamentných voľbách by sa o štyri roky mali uskutočniť ďalšie. Predpokladám, že budú opäť osudové, rozhodujúce a prelomové. Hlavne dovtedy zostať nažive a zdravý, hovorím si, nemusieť prekonávať ďalšiu pandémiu. Želal by som si prirodzene, aby nenastali ani žiadne ďalšie kauzy. Pravda, to by politika musela prestať byť politikárčením, predstaviteľom by muselo ísť hlavne o ľudí, heslo o pravde a láske by sa muselo stať skutočnosťou. Nepredstaviteľné? Ale človek nemusí byť len prízemným realistom. Prečo nebyť trochu aj optimistom, neveriť v zázraky?  A ešte lepšie: urobiť niečo preto, aby sme sa k heslu z roku 1989 aspoň priblížili.