Keď píšem tieto riadky, je pondelok 15. februára a v Českej republike je opäť núdzový stav. Zdanlivo prosté konštatovanie, ale aké neuveriteľné zmätky, obvinenia a protichodné vyhlásenia ho sprevádzajú.

Najskôr aspoň stručne niektoré fakty. Vláda považuje núdzový stav za najvhodnejší právny rámec pre opatrenia v boji proti koronavírusu. Opozícia však v dolnej komore parlamentu hlasovala proti jeho predĺženiu, a tak menšinový kabinet nezískal potrebnú väčšinu. Nasledovali horúčkovité rokovania, na základe ktorých sa hajtmani, teda šéfovia krajov, rozhodli požiadať o spomínané predĺženie. Lenže ide len o štrnásť dní a hajtmani svoj súhlas podmienili splnením niekoľkých úloh. Patrí k ním napríklad prijatie pandemického zákona alebo plánu na postupný návrat detí do škôl.

Len tak mimochodom: keby vláda prijala návrh komunistov (KSČM), ktorí ju doteraz podporovali, divadlo posledných dní sa nemuselo konať. To neznamená, že s postojom KSČM súhlasím. Uvoľňovanie opatrení v situácii, keď sa objavujú nové mutácie vírusu, zvyšuje sa počet nakazených a mŕtvych, považujem za veľmi sporné. Pravdou je aj to, že vláda mala s KSČM dohodu a sľuby sa majú dodržovať. Medzitým sa však situácia zhoršila. Načo ale sľubovať, keď neviem, čo bude zajtra? Predstavte si, že ste obchodník, ktorý takmer do poslednej chvíle nevie, či znovu otvorí svoju predajňu. Ale pripraviť sa na to musí. To znamená osloviť personál, zapnúť kúrenie atď. Všetko zbytočne. Dnes na tvojom obchode znovu visí nápis Zatvorené.

Človek ako hračka v rukách politikov. Opozícia: lži, neschopnosť, nekompetentnosť, hlúposť vlády. Opačná strana: politikárčenie, boj o moc, pohŕdanie záujmami občana.

Ten je dezorientovaný, rastie jeho netrpezlivosť a znechutenie. Zdanlivo hamletovská otázka posledných dní nemohla zastrieť podstatu problému: neúspechy v boji proti pandémii, viaznuce očkovanie, ktoré má byť východiskom z krízy.

Podľa vlády, pokiaľ by sa núdzový stav nepredĺžil, nebolo by možné pokračovať v zákaze nočného vychádzania, znova by sa mohlo predávať v kamenných obchodoch, v prevádzke by boli bazény atď. Uplatniť by bolo možné len zákon o ochrane verejného zdravia, ktorý príslušnému ministerstvu dáva v porovnaní s núdzovým stavom menšie právomoci.  

Jeden z odhadov hovorí, že uvoľnenie opatrení by znamenalo nárast kontaktov medzi ľuďmi až o približne 30 percent, výsledkom čoho by pochopiteľne bolo zvýšenie počtu nakazených, pacientov na jednotkách intenzívnej starostlivosti a v konečnom dôsledku aj nárast mŕtvych. Hrozivé, strašné? Podľa niektorých zrejme nie. Či tu ide o život a zdravie? V hre sú predsa záležitosti oveľa dôležitejšie: moc, vláda, peniaze.

Núdzový stav je iba legislatívny rámec, ktorý umožňuje príslušné  opatrenia. Nemôže teda za to, aké kroky vláda a jej orgány podnikajú, či sú kvalitné alebo nie. Opozícia by tak  potrestala núdzový stav, nie tých, čo sú za neefektívne opatrenia zodpovední. Ak v prípade vojny parlament nie je spokojný s vojenským velením, s tým ako vojská bojujú, sotva  vyhlási demobilizáciu, nech sa vojaci vrátia domov. Keď nepriateľ uvidí, že nebojujeme a chceme mier, vzdá sa svojich nárokov. Aj pandémia sa stiahne, veď naši občania sú takí dobrí a mierumilovní.

Že je to k smiechu? Máte pravdu, lenže je to smiech cez slzy, ide predsa o životy. Bolo až trápne, ako premiér v snemovni prosil o predĺženie núdzového stavu. Neustále opakovanie vzájomných obviňovaní a útokov. Kríza v kríze. Prečo je v iných štátoch možné opatrenia prijímať a predlžovať aj bez scén v parlamente? Prečo namiesto núdzového stavu nemá ČR stále zákony, ktoré by ho mohli nahradiť? Veď vláda musela vedieť, že donekonečna jej predlžovanie neprejde. Azda čakal premiér v snemovni na zázrak? Tie sa možno dejú tam, kde politikom ide predovšetkým o blaho spoluobčanov.

O chybách českej vlády v boji proti pandémii som už písal v predchádzajúcich príspevkoch pre Slovenský rozhľad. Na druhej strane, niektorí politici a oznamovacie prostriedky vytvárajú zdanie, že v okolitých štátoch sa len darí, ťažkosti akoby boli iba v ČR. Stačí trochu sledovať dianie v týchto krajinách, aby občan zistil, že je to skreslený obraz. Neexistujú jednoduché riešenia. Veď ako rozdielne sa na problematiku dívajú i samotní virológovia a ako niektorí z nich menia svoje včerajšie názory. Mimochodom, zaujalo ma, koľko odborníkov a ústavov máme v tejto oblasti. Ako to, že Covid 19 už dávno nie je na lopatkách?

Problémov v súvislosti s pandémiou je mnoho. Jeden z nich považujem sa veľmi závažný. Menuje sa disciplína, ochota zaťať zuby, prijať obmedzenia. Niektorí tvrdia, že neslobody sme si v minulosti užili dosť, teraz máme demokraciu, nikto mi nemá čo rozkazovať, môžem si robiť čo chcem. Zamieňanie slobody s anarchiou. Okrem toho ľudia majú žiarivý príklad: niektorí tam hore neplnia nariadenia, tak prečo musím ja, radový občan? Len niekoľko čísel: už začiatkom decembra 2020 sa podiel ľudí, ktorí dodržujú opatrenia proti pandémii znížil na asi 60 percent. Február 2021: s príznakmi covidu nezostáva doma 46 percent občanov. Podľa 40 percent ľudí prijaté protiepidemické opatrenia zbytočne obmedzujú slobodu.

Premýšľal som o tom, čo by sa stalo, keby sa hajtmani nedohodli s vládou. Mali by šancu ukázať, čo v nich je, o čo sú výkonnejší, rozhodnejší a lepší ako Babišov kabinet. Pravda, ich možnosti a právomoci sú menšie, vyhlásiť by mohli len stav nebezpečenstva.  Zľakli sa zodpovednosti alebo medzi nimi zvíťazil pocit zodpovednosti? Pretože väčšina z nich patrí k opozícii, postavili sa vlastne proti svojim predstaviteľom v parlamente. Aké to bude mať dôsledky na tieto strany?

Iná otázka: prečo poslanecká snemovňa nevyjadrila nedôveru vláde? Prezident by mohol prijať demisiu kabinetu a zostavením vlády poveriť predsedu najsilnejšej opozičnej strany. Bolo by zaujímavé sledovať, či by ju dokázal utvoriť, a v prípade, že áno, kedy by sme sa mohli radovať z toho, ako sa všetko zo dňa na deň zlepšuje, a to nielen v boji proti pandémii.

Stane sa v nasledujúcich štrnástich dňoch zázrak, dohodne sa vláda s opozíciou? Ostatne, možno ani tie dva týždne nebudú. Ozývajú sa už totiž hlasy, že krok vlády je protiústavný a že súd musí terajší núdzový stav zrušiť. Takže znovu kríza v kríze, neistota v neistote?

Loď, ktorá nesie názov Česká republika, sa plaví v rozbúrených vodách. Zateká do nej, ale politici namiesto toho, aby ostošesť pumpovali vodu a prijímali opatrenia na zlepšenie situácie, predvádzajú na palube svoje mocenské tance. Zvíťazíme, aj keby nezostal kameň na kameni. Zdá sa, že ČR žiadnych nepriateľov nepotrebuje, vystačí si v tomto smere sama.