Je mi jasné, že Slovensko žije kauzou Kočner a spol. Ani za týchto okolností by ale nemala zapadnúť historická cesta delegácie českého Senátu na Taiwan, ktorá vyvolala takú pozornosť skutočne, ale skutočne po celom svete. Časť zemegule užasla nad odvahou českých bojovníkov, časť sa zahanbila: Prečo nie my, prečo sme my nešli príkladom?

Vyskytujú sa síce jedinci, ktorí sa skôr venujú obavám z pandémie, svojim malicherným problémom, ako vyjsť z platu alebo dôchodku, či predísť krachu svojej živnosti a podobným záležitostiam malých, prízemných ľudí, ale inak nedávnym spomínaným zájazdom žije celá ČR. Možno napísať, že rozdelil českú spoločnosť: jedni sú  jednoznačne pre, ďalší rovnako tvrdo proti.  

Mne osobne cesta  parlamentnej delegácie na Taiwan nevadila. Čína nám nemá čo diktovať, sme predsa suverénna krajina. Máme plné právo s niekým sa kamarátiť viac, s ďalším o niečo menej a ešte s iným vôbec. Prajem taiwanským obyvateľom úspechy, zdar a svetlú budúcnosť. V tejto súvislosti ma najviac zaujali slová vedúceho senátnej delegácie: buď budeme dodržovať princípy alebo budeme počítať groše. Jedno teda vylučuje druhé? Nemožno stáť za svojimi zásadami a súčasne usilovať o ekonomický úspech? Ale veď cesta na Taiwan mala aj hospodárske ciele.

V každom prípade máme svoje zásady a Čína to teraz pocítila. Hovorím si ale, čo náš postoj napríklad voči USA?  Nedávno bol v ČR americký minister zahraničných vecí Mike Pompeo. Trochu som sa hanbil za poklonkovanie, ktoré návštevu sprevádzalo. Pochopiteľne nechýbala ani  cesta k plzenskému pamätníku Vďaka, Amerika. To predsa USA nás v roku 1945 oslobodili. Tí druhí, teda ZSSR nás obsadili. Podlízavé úsmevy: čo ak si ma veľký americký človek všimne, upozorní na mňa a ja zrazu vystrelím do výšin politického neba. Pochopiteľne, bola to len náhoda, že za miesto svojho prejavu si Pompeo vybral Senát, delegácia ktorého sa práve chystala na Taiwan.   

Pred rokmi v rámci družby nášho podniku so sovietskym, bol u nás na návšteve jeho zástupca. Povedal nám, že svoj obdiv k Sovietskemu zväzu by sme mali mierniť. Čo stále vypisujeme o Zlobinovej metóde, keď stavebníctvo v ZSSR značne zaostáva za československým. Alebo, že vraj sa treba učiť od sovietskych kolchozníkov. Ale dedina v ČSSR je ďaleko pred tou v ZSSR. Horlivec spomedzi nás na to: Naopak, prosovietskej propagandy a myšlienok o skúsenostiach ZSSR je ešte príliš málo, kampaň treba podstatne zintenzívniť. Hosť sa naňho pozrel, pokrčil ramenami a do konca návštevy už väčšinou len mlčal. Tak veru. Pomenoval som si v oných časoch takého snaživca ako Sopäta (Sovietsky pätolizač). Po novembri 1989 sopäti akosi vymizli. O to viac je ale ampätov (Ampät – americký pätolizač). Takže od mantinelu k mantinelu. Ale aj to je cesta.  

Poviete názor, ktorý sa líši od toho mainstreamového a hneď ste zradca a nepriateľ, prinajlepšom človek smiešny, naivný alebo idiot. A tak ľudia radšej mlčia, uzavierajú sa do seba. Nebol ale november 1989 aj o tom, nemusieť sa báť povedať svoj názor, smieť ho obhájiť?

Roky som sledoval politické diskusie v nemeckej televízii. Kvalitne pripravení účastníci, ostrá, ale korektná výmena názorov.  To bolo. Od záveru leta 2015, teda od utečeneckej krízy, mi mnohé z tých diskusií pripadajú ako opatrnícke, superkorektné. Prítomní akoby sa báli hovoriť otvorene, dávali si pozor na každé slovo, len aby na nich preboha neukázali prstom ako na nepriateľov cudzincov. Aby  ich nebodaj neobvinili z rasizmu, xenofóbie, neonacizmu a čo ja viem z čoho ešte. Nie tak dávno si ale ku mne v kaviarni prisadli dvaja Nemci. Slovo dalo slovo, hovorili sme, ako inak, o politike. Ako tí len nadávali na vládu, utečencov atď. Rast pravicového extrémizmu v Nemecku vzbudzuje obavy. Ale nejde niekedy v skutočnosti o prejavy nespokojnosti s politikou vlády? Prečo sa v Nemecku v tomto prípade viac zaoberajú následkami ako príčinami?  

Späť k Pompeovi. Prečítal som si len jeden komentár k jeho návšteve, ktorý mi hovoril z duše. Možno bolo takých viac, ale nezaznamenal som ich. Autori sa pozastavili nad tým, že minister zahraničných vecí USA vyjadril obavu o slobodu a demokraciu obyvateľov ČR, ktoré sú ohrozené aktivitami Číny a Ruska. Komentár poukázal na to, že skôr treba mať obavy o osud demokracie v USA, o to, čo sa stane, ak v USA  vyhrajú extrémistické sily.  

Veru tak. Keď sledujem dianie v krajine nášho veľkého vzoru (pochopiteľne len svojím úzkoprsým pohľadom), tak si hovorím, že dnešnej opozícii v USA ako by záležalo na jedinom: zničiť Trumpa. Bez ohľadu na to, čo to stojí, bez ohľadu na osud krajiny a povesť USA vo svete.

Čo príde po vlnách ako  My Too alebo Black Lives Matter? Či chceme alebo nie, či sa nám to páči alebo naopak, USA sú najmocnejším štátom na zemeguli. To prináša aj obrovskú zodpovednosť. Situácia v tejto krajine pochopiteľne ovplyvňuje celý svet.

Bol by som rád, keby členovia našej delegácie po návrate z Taiwanu prejavili rovnakú odvahu ako voči Číne aj k dianiu v USA a krokom tejto krajiny. Čo napríklad hovoria na to, že USA oznámili odstúpenie od Parížskej dohody o obmedzení skleníkových plynov. Aký je ich názor na to, že Washington neuznáva autoritu Medzinárodného trestného súdu v Haagu (mimochodom neuznávajú ho napríklad ani Čína a Rusko), alebo že oznámil odchod zo Svetovej zdravotníckej organizácie (WHO)? Prispeje to ľudstvu? Čo americké krváky a tzv. akčné filmy, ktoré zaplavujú naše kiná a obrazovky?

A keď sme už pri počítaní grošov: kde sa počítajú tvrdšie a rozhodnejšie ako v USA? Čo iné ako počítanie grošov (okrem iného) sú útoky USA proti plynovodu Nord Stream 2? Nepatrí k hlavným cieľom vývozu zbraní zarábanie peňazí? Prvé miesto na svete v tomto exporte patrí USA. To si azda nezaslúži kritiku?

Mám vytrvalý pocit, že terajší americký prezident chcel zlepšiť vzťahy s Ruskom. Opozícia mu to však pod rôznymi zámienkami (napríklad, že Rusi zasahovali do prezidentských volieb v USA) nedovolila. Ak niekoho neustále tlačíte do kúta a nedáte mu priestor, hrozí, že začne okolo seba kopať hlava nehlava. K čomu by bol dobrý sanitárny kordón okolo Ruska? To už tu bolo a s akým výsledkom?

Na scéne je znovu novičok. Neviem či Rusi Navaľného otrávili alebo nie. Ale hovorím si, aký je len ten Putin babrák. Dá opozičnému politikovi príliš málo otravy a ten prežije. Dokonca mu dovolí nasadnúť si do lietadla. Namiesto toho, aby let pokračoval a Navaľnyj počas neho zomrel, povolí núdzové pristátie a potom liečenie. Nie tomu dosť, pre Navaľného si prídu Nemci, ktorí po niekoľkých dňoch, čuduj sa svete, oznámia otravu. Je samozrejme nepochybné, že ak k nej došlo, zaslúži si to najostrejšie odsúdenie a potrestanie vinníkov.

Čítal som, že svet vraj smeruje k ostrému stretu medzi USA a Čínou. V tomto súboji kto z koho, USA pochopiteľne nechcú mať v chrbte silné Rusko. Lepšie by bolo Rusko jeľcinovské a ešte lepšie Rusko rozdelené na niekoľko bezvýznamných štátikov.

Na záver už len toto: nenadávajte mi, nie som pročínsky ani proputinovský. Hovorím si, že najlepšie by bolo nežiť pod žiadnou čižmou. Ale pred tou čínskou by som predsa len dal prednosť tej americkej. Takže vykľulo sa šidlo z vreca. Ďalší Ampät.