Sú štáty, ktoré vo svete hrajú prvé husle, ďalej také, ktorým sú pridelené husle druhé, i podaktoré, čo sa bohužiaľ musia zaobísť bez huslí. K tým prvým, teda k obrom, veľmociam v medzinárodnej politike patrí Česká republika. Je to prirodzené. Veď krajina leží v srdci Európy, jej obyvatelia majú dobré povahy, vyznačujú sa rozšafnosťou, štedrosťou voči sebe navzájom i k cudzincom a okrem toho sú rekordérmi v pití piva. Len v ľadovom hokeji sa v poslednom čase nedarí, ale nalejme si čistého vína: kde sú v tomto športe India alebo Indonézia, ktoré sú predsa len o niečo ľudnatejšie.

Ak sa čokoľvek vo svete udialo alebo sa má stať, ľudstvo upiera svoje zraky na Prahu: čo povie, akú vydá smernicu? Štátnici vo Washingtone, Pekingu alebo Moskve netrpezlivo oslovujú svojich pomocníkov: Aké stanovisko zaujíma ČR? Konzultovali ste problém s Prahou, aký je jej názor?

Je preto pochopiteľné, že nervozita sa ešte zvyšuje, ak sa vyskytnú spory o zahraničnej politike v samotnej ČR. V minulých rokoch si niekedy kvôli tomu vošli do vlasov prezident a vláda. Zemeguľa bola na rozpakoch, podľa koho postupovať, kto vlastne v Prahe rozhoduje?  Našťastie, štát mal vtedy  v svojom čele najskôr najcharizmatickejšieho a po ňom najmúdrejšieho človeka na svete. To zavážilo aj v zahraničí. Niekto by síce mohol povedať, že múdrejší ustúpi, ale prečo by mal ustupovať ten, kto má pravdu a vždy len pravdu?

Na rozdiel od minulosti sú teraz vzťahy medzi prezidentom a šéfom vlády priateľské, ba niekedy až veľmi priateľské. Svet by si teda mal vydýchnuť. Nie je tomu tak. Do českej zahraničnej politiky začal totiž hovoriť kde kto. Svoje rozhodné slovo povie minister, ktorý má na starosti úplne iný rezort, člen parlamentu, o ktorom predtým len málokto počul,  námestník námestníka, vedúci inštitútu napríklad pre stavbu menších ponoriek. Vo svete sú rozpačití,  stále viac zúfalí. Podľa koho sa orientovať, kto je smerodajný? Čierne sa mení v biele, veľké v malé, pravé v ľavé a naopak.

Aby toho nebolo dosť, zahraničnú politiku robia aj politici regionálni, ba obvodní.  Ukazujú, ako treba postupovať voči Rusku alebo Číne. V tamojších krajinách im prirodzene načúvajú, veď ide o príslušníkov českej veľmoci.

Nebývalú pozornosť nedávno vo svete vzbudila správa o chystanej návšteve českého politika na Taiwane. Tí menej vzdelaní rýchlo hľadali na mapách, kde sa ten ostrov nachádza, tí rozhľadenejší vedeli svoje: jasné, je načase zmeniť politiku jednej Číny. Keď môže existovať ČĽR, teda Čínska ľudová republika, prečo oficiálne nie aj iná Čína, ktorej nateraz hovoríme Taiwan. A čo tretia, momentálne známa ako Hongkong? Prečo nespraviť Čín desať alebo aj sto? Veď princíp Rozdeľuj a panuj sa v svetovej politike použil neraz a úspešne.

Čína ostro protestuje proti oficiálnej ceste na Taiwan, ktorý považuje za svoju provinciu. Ale kandidát návštevy potvrdil naše tvrdenie z úvodu tohto článku: nezáleží nám len na grošoch. Istý hovorca to bohužiaľ nepochopil: povedal, že z hľadiska medzinárodného práva nevidí žiadny rozdiel medzi oficiálnou návštevou Taiwanu a Doneckej ľudovej republiky.

Ešte tak nebolo a ani tak nesmie byť, aby sa principiálny politik ČR pred niekým hrbil. V Číne sa zachveli od strachu, akí to junáci Česi sú. Aj v našej krčme Pod košatým dubom sme sa problematikou podrobne zaoberali a s týmto smelým postojom sme vyjadrili takmer jednoznačný súhlas. Objavil sa síce názor, že by bolo dobré zaujať stanovisko aj k situácii Afroameričanov v USA, ale bol to skutočne hlas ojedinelý, kuvičí. Tam na druhej strane Atlantiku predsa všetko robia správne, tak prečo sa k niečomu vyjadrovať. Ostatne, komu by sme tým pomohli? Predsa len nepriateľovi. Niekedy máme síce trochu problém porozumieť terajšiemu americkému prezidentovi, ale ruku na srdce, je chyba na jeho strane? Podľa názoru od košatého duba chybil len raz, a to keď ako prvého zahraničného hosťa nepozval na oficiálnu návštevu prezidenta ČR. A ten ho predsa z tých, čo vo svete a okolí niečo znamenajú, podporil ako prvý. Nemožno sa teda diviť, že súčasný pán Hradčian, zámku v Lánoch a možno i ďalších nehnuteľností jazdí, vlastne jazdil do Moskvy alebo Pekingu.

Pod košatým dubom sme sa uzniesli: čo najviac ťaží nás, republiku a tým pádom i celý svet sú vzťahy s Taiwanom. Odmietli sme názory, že väčšou hrozbou je druhá vlna koronavírusu alebo rekordné zvyšovanie cien. Bojím sa, že sa nakazím a zomriem, plakal náš zaslúžilý člen, 90-ročný dôchodca. Kto nepracuje, nech neje, odpovedali sme mu spontánne. Nemôžem si už kúpiť ani jabĺčko, argumentoval iný skeptik.  Vypestuj si sám, dali sme mu jasnú odpoveď.

Na problémy máme my pod dubom vždy jasné, principiálne odpovede. Keď nám ešte nedávno do omrzenia neustále omieľali, aké strašné sucho nám hrozí,  vyschlo nám z toho v ústach, museli sme si každý dať pivo naviac. A teraz sa pozrieš von oknom a len prší a prší. Kvôli tomu si máme azda odtŕhať od úst, znížiť namáhavo dosiahnutú zvýšenú úroveň spotreby piva? Nie, stokrát nie. Neohrozíme predsa naše rekordné postavenie.

Vráťme sa ale k Taiwanu. O aký dôležitý problém ide, dokumentujú aj dávne slová Jana Wericha. Vyjadril sa približne takto: O maličkostiach, ako čo s peniazmi, ktoré zarobím, kam na dovolenku, rozhoduje moja žena. Ale tie naozaj veľké, zásadné veci, napríklad aký je náš vzťah k Taiwanu, to riešim ja.

Výrok existuje v rôznych podobách, ale nás prirodzene zaujala práve táto. Tak už Werich, taký významný umelec, si lámal hlavu v súvislosti s Taiwanom. Áno, tak je to. Veľkí ľudia riešia veľké, svetové problémy. To len tí malí sa zaoberajú drobnosťami ako sú momentálne pandémia, pokles ekonomiky alebo ceny potravín. Ešte tak nebolo a veru ani nebude, aby nás, zaslúžilých hostí spod košatého duba niekto označil za ľudí prízemných. Hľadíme k výšinám, hľadíme k Taiwanu.