Slovenské prezidentské voľby skončili podľa očakávania, favoritka vyhrala, porazený sa môže vrátiť do Bruselu. Média v Čechách im venovali značnú pozornosť, informácie z predvolebnej kampane, prvého a druhého kola volieb boli v centre pozornosti oznamovacích prostriedkov. Už nie tak človeka z ulice, ktorý je jednoducho početnými voľbami unavený. Doma permanentne niekto od neho chce svoj hlas, žiada ho, aby sa rozhodol, a to zodpovedne, pretože sa vraj určuje ďalší osud krajiny.  

Takémuto unavenému občanovi stačia udalosti, ktoré sa točia okolo jeho prezidenta, nieto ešte, aby pozornejšie sledoval cudzieho pretendenta, i keď sa jedná o krajinu najbližšieho suseda. Keď už je trocha reč aj o českom prezidentovi, podľa výsledku volieb M. Šefčovičovi nepomohla podpora terajšieho sídelného pána na Hradčanoch. Akoby poradcovia okolo slovenského kandidáta zabudli na to, že ani nie tak dávno sa M. Zeman postavil za rakúskeho N. Hofera, ktorý vo voľbách tiež neuspel.  Nemyslím si síce, že stretnutie na zámku v Lánoch predstavovalo pre M. Šefčoviča bozk smrti, ale kýžený úspech mu neprinieslo.

Skončili teda ďalšie ťažiskové a kľúčové voľby, ktoré tak ako tie predchádzajúce a zrejme i nasledujúce, nadlho rozhodujú o vývoji a ďalšom smerovaní krajiny. Taký je predvolebný pohľad, na ktorý sa ale rýchlo zabudne. Pred nami je už totiž iné, ďalšie hlasovanie. Zase rozhodujúce a osudové.

Nebudem výsledok analyzovať ani hodnotiť. Tých múdrych, ktorí všetko  predpovedali a vedeli, teraz to aj zdôvodnia a podložia, je i tak viac ako dosť. Mimochodom, keď človek sleduje zápolenia pri Dunaji a Vltave o najvyššiu poctu v štáte, a to nemyslím len tie posledné, nevdojak si kladie otázku: Čítali kandidáti ústavu a ďalšie zákony? Predsavzatia, sľuby, nápady, čo všetko zmenia, urobia, napravia a vylepšia. Akoby na chvíľu žili v predstavách, že prezident je samovládca, kráľ alebo cisár. Pritom občan vlastne nevie, aké majú kandidáti názory. Každý chce osloviť čo najširší okruh ľudí, a tak si dáva pozor, aby neurazil potenciálneho voliča, aby vyhovel záujmom takmer každého. Tak trochu nuda.

Kým inde býva prezidentský stolec vyvrcholením dlhej politickej kariéry, na Slovensku je to inak. Je ako prezident lepší „nepopísaný list“ alebo „človek s minulosťou“? Dnes sa všade vyžaduje odbornosť, je ale tá zárukou úspechu politika? História pozná skvelých amatérov i neúspešných dlhoročných politických harcovníkov. A naopak.

Pre mňa ako človeka z ulice je podstatné, či a aký dôsledok bude mať sobotné hlasovanie na vzťahy medzi oboma našimi krajinami. Tie sú označované za výborné a ja verím, že takými aj zostanú. Ak nová prezidentka bude mať M. Zemanovi trochu za zlé, že podporil jej rivala, môže ju hriať vedomie, že možno i to prispelo k jej víťazstvu. Okrem toho prezidenti sa menia. Funkčné obdobie prezidentky SR bude ešte trvať, keď na Hradčany nastúpi nový sídelný pán (pani). Možno podobný človek z ľudu, dovtedy takmer neznámy, ako bola donedávna ona.

Časy, keď sa z Hradčian aj vládlo sú preč. V najnovších slovenských dejinách sa z Grasalkovičovho paláca nevládlo nikdy. Občanovi pochopiteľne nie je jedno, kto je jeho najvyšší predstaviteľ. Keď je silný premiér a stabilná vláda, prezident nie je v centre pozornosti. Čo iného popriať Slovensku, než aby malo takého premiéra a vládu i reprezentatívnu prezidentku.

Ak prvé komentáre tvrdia, že zvíťazila slušnosť, poctivosť a ľudskosť, nezaznamenal som, že by neúspešný kandidát reprezentoval opačné vlastnosti. Pesimista poučený početnými voľbami a sľubmi, je skeptický, akosi neverí v svätcov a anjelov, nezištných,  prajúcich a dobrosrdečných altruistov v politike.   Rád by sa ale mýlil a Slovensku praje, aby sa mýlil.

Tým, ktorí po prezidentskom zápolení  vášnivo diskutujú o tom, čo by, keby, ak by, pripomeniem známy bonmot, ktorý znie nejak takto: Keby voľby mohli niečo zmeniť, dávno by ich zrušili.