Odchody a príchody

Najprv len úvaha všeobecná. Vo svete i u nás je to už tak, že vlády a ich ministri sa menia, nenahraditeľní bývajú vypoklonkovaní. Niektorým sa možno zdá, že došlo ku koncu sveta, pre iných sa zastavila zemeguľa, ďalší majú pocit, že zajtra veru ani slnko nevyjde. Ale ako šibnutím čarovného prútika sa takmer okamžite objavujú noví nenahraditeľní. Ľudia napodiv chodia po uliciach, akoby sa nič nestalo, zemeguľa sa točí  a ráno vraj opäť budú čerstvé noviny. Je to neuveriteľné, ale je to tak.

Kto si už pamätá mená ministrov, ktorí spravidla odchádzajú do zabudnutia? Niektorí z nich sa vynorili z neznáma, aby sa po určitom čase do neho znovu vrátili. Včerajší génius, ktorý o svojom rezorte všetko vedel, mal patent na rozum, bol vystriedaný človekom rovnako múdrym. Ba ešte múdrejším, pretože prečo by inak k zmene došlo?

Prostý človek je rád, že ho reprezentujú géniovia. Pre zvýraznenie tejto skutočnosti použijem porovnanie s vrátnikom v podniku. Tých som zažil vo firmách viac, a preto môžem s pokojným svedomím napísať, že každému trvalo niekoľko dní než zistil, kam ktorý kľúč patrí, prípadne na ktorom mieste má visieť. O niečo rýchlejšie mu vtĺkli do hlavy, ktorý pán je generálnym riaditeľom, a preto treba pred ním stáť v pozore a hlboko sa mu klaňať. Pri obyčajných členoch predstavenstva stačí stáť v pohove a usmievať sa. Na prostých príslušníkov osadenstva musí byť vrátnik prísny a kontrolovať ich: očistili si pri vstupe do budovy obuv, zdravia predpisovo?

Minister je však na rozdiel od vrátnika génius, veď preto takú zodpovednú funkciu získal. Dajme tomu, že človek, ktorý sa doteraz zaoberal rodinným právom sa stane ministrom kultúry alebo zubný lekár ministrom  školstva. Laik by čakal, že na niekoľko dní sa zavrie s najbližšími spolupracovníkmi, prezvie sa čo a ako. Ale kdeže. Nepotrvá ani 24 hodín a minister má svoju víziu, koncepciu prinajmenej na sto rokov dopredu. Poslucháčov ohromuje svojou suverenitou, znalosťami, smelými plánmi. Po čase je odídený a jeho nástupca sa uvedie rovnako skvelými víziami.

Teraz trochu konkrétnejšie. Politické vody v Českej republike rozčerili nedávne rošády vo vládnom kabinete. Lúčili sa niektorí ministri, k úpravám došlo na pozíciách podpredsedov vlády. 

Ako som si prečítal v príslušnom slovníku, rozčeriť znamená o. i. mierne rozvlniť, jemne rozvíriť hladinu vody. Tá hladina sa veľmi rýchlo znovu uspokojila v prípade ministrov dopravy a priemyslu a obchodu. Nie tak, čo sa týka zmeny v rezorte spravodlivosti. Zdvihla sa vlna protestov namierená, a to nie po prvý raz, hlavne proti premiérovi Babišovi.  

Pokiaľ sa hádajú politici, človek mávne rukou. Väčšinou nejde o meritum veci, o to, čo sa skutočne stalo a či k niečomu došlo. Hlavné je, komu prípad poslúži, kto na ňom vytlčie politický kapitál. Lenže pokiaľ sa hádka dostane do ulíc, jej vyústenie je otázne a ťažko sa dá predvídať, koho vlna tzv. ľudového hnevu zmetie zo scény. Paralela s inými krajinami je naporúdzi. Niekomu sa to môže javiť tak, že postavenie R. Fica vo funkcii premiéra bolo aspoň také pevné, ako pozícia A. Babiša.  Ľudia sú sýti terajších politikov. Chcú vidieť nové tváre. To len v temnej minulosti sa na Slovensku hovorilo: XY nech zostane vo funkcii.  Má dosť, ten už zbíjať nebude.

Byť politikom je v ČR ošemetná vec. Ak aj odíde zo scény, s obľubou sa na neho vyťahujú kostlivci zo skrine. K slovu sa dostávajú orgány činné v trestnom konaní. Hlavne na miestnej úrovni sa čoraz ťažšie hľadajú ľudia, ktorí by boli ochotní pracovať pre svoje mesto alebo obec. Čo keď sa príde na to, že v jednom z obvodov odsúhlasil dotyčný úpravu trávnika za sto eur, hoci sa ukázalo, že sa to dalo urobiť lacnejšie – za 99 eur.

Ale prečo by sa nemali triasť miestni politici, keď sa podnikajú smelé útoky aj na premiérov? Na toho predposledného v ČR sa opakovane vyťahuje kauza ťažobnej spoločnosti OKD. A o problémoch okolo Bocianieho hniezda sa už azda vie aj za hranicami.

Václav Klaus mladší doteraz predsedom vlády ani ministrom nebol. Ale mohol by. Možno i preto ho vylúčili z jeho strany a on si teraz zakladá svoju vlastnú. Pomáhať mu v tom bude i otec, bývalý prezident. Ale prečo len bývalý? Čo napríklad takáto zostava? Klaus najstarší prezident, syn premiér. Z ďalších Klausovcov  by sa mohli stať ministri. Všetko by bolo v jednej rodine. A ešte lepšie by bolo vytvoriť monarchiu. Pravdu by mal iba jeden človek a bolo by skutočne, ale skutočne jedno, kto je napríklad ministrom. Bol by iba úradníkom Jej či Jeho veličenstva. Nejaký parlament alebo premiér by pekne poslúchali, ustali by protesty. Veď kto by si dovolil útočiť na veličenstvo, panovníka z božej milosti, hlavu pomazanú?