Slovensko sa opäť teší veľkej pozornosti českých médií. Ide predovšetkým o politiku R. Fica a o situáciu na kultúrnej scéne. Ohlasy z Prahy sú negatívne. Stará a osvedčená metóda: ak máš problémy doma, pozornosť od nich môžeš odvrátiť tak, že poukážeš na tie susedove. Pozrite sa len, s čím tam zápolia, aké len majú ťažkosti. A domáci pán Novák si uľahčene vydýchne: ako dobre, že žijem na druhom brehu rieky Moravy.

Čo sa týka médií na tej či onej strane Moravy, priznávam sa, že nemám o nich komplexný prehľad. Z tých, čo sledujem, mám však dojem, že české bývajú prevažne na strane vlády, pravda, ak je tá pravicová, konzervatívna. Slovenské sú proti vláde, za predpokladu, že je to kabinet, ktorý vedie Fico.

Vráťme sa však k problémom. České sú nemalé, ba dovolím si tvrdiť, že značné, ale Fialova vláda namiesto riešenia ich len hromadí. Veľkým prínosom mala byť digitalizácia stavebného riadenia. Aj viac ako mesiac od jej spustenia však celý systém vykazuje značné nedostatky. Ťažkosti sú s prijímaním a odosielaním príslušných žiadostí, predlžujú sa procesy stavebných povolení. Ukázalo sa, že príslušní pracovníci sú nedostatočne zaškolení. Niektoré úrady sa vrátili k papierovej forme, pretože by inak nemohli byť v termíne skolaudované stavby, čo by znamenalo značné ťažkosti napríklad v súvislosti s nadchádzajúcim začiatkom školského roka. Sú odhady, že nezvládnutá digitalizácia spôsobí miliardové školy.

Inou oblasťou, v ktorej sa vláde nedarí, je boj proti dezinformáciám. Presnejšie povedané proti tomu, čo kabinet považuje za dezinformácie. Ľudia, ktorí boli poverení riešiť uvedený problém, si zrejme nepočínali dosť razantne, pretože nedávno sa koordinátorom strategickej komunikácie Úradu vlády stal vojak v hodnosti plukovníka.

Na internete som si prečítal, že strategická komunikácia je vedná disciplína a organizačná prax. Existuje aj taktická komunikácia. Prosím, hneď som múdrejší. A čo je to dezinformácia? Veľmi jednoduché: nepravdivá informácia, ktorá je šírená za účelom oklamania ľudí. Opäť som sa poučil. Čo však s takou informáciou, ktorá bola včera označená za klamlivú a dnes sa ukázalo, že šlo o pravdu? Alebo: dá sa vždy dokázať, že ten a ten človek chcel zámerne klamať? Podobných otázok je pochopiteľne podstatne viac.

Spomínaný koordinátor vyhlásil, že cieľom vládnej strategickej komunikácie je hlavne uviesť do súladu činy a slova. Môže teda začať práve u terajšieho kabinetu. Čo ten všetko nasľuboval...

Pozoruhodné je vyjadrenie koordinátora, že máte právo na svoj názor, ale nemáte právo na svoje fakty. K tomu si dovolím podotknúť, že faktov máme okolo seba nepreberné množstvo. Ktoré sú prosím tie moje, na ktoré nemám právo? Mám právo len na fakty, ktoré šíria vládni úradníci, prípadne vládne noviny, vládna televízia?

Zato pri inom výroku koordinátora som si vydýchol. Vyhlásil, že nebude robiť cenzúru. Pokiaľ niekto tvrdí, že áno, je o. i. kolaborantom súčasného kremeľského režimu proti záujmom ČR. Pretože ja neviem, čo koordinátor bude robiť, nemôžem ani tvrdiť, že bude cenzurovať. Nie som teda kolaborantom.

Z celého doterajšieho boja českej vlády proti dezinformáciám je môj základný dojem nasledujúci: každý, kto sa len trochu odchyľuje od jej postoja, nesúhlasí s ňou do bodky a do písmena, je nepriateľ, manipulátor, darebák atď. A čo mi v tom boji chýba? Občasná pripomienka, že existuje určitý dokument, ktorý sa volá Listina základných práv a slobôd. V nej sa hovorí aj to, že je zaručená sloboda prejavu a právo na informácie. Každý má právo vyjadrovať svoje názory... Pravda, píše sa tam i o tom, že slobodu prejavu a právo vyhľadávať a šíriť informácie možno obmedziť zákonom. Lenže neviem o tom, žeby taký zákon v ČR existoval.   

Bolo by však nespravodlivé a bola by to nepravda, keby sa všetky problémy ČR zvaľovali len na terajší kabinet. Značný podiel na nich majú aj jeho predchodcovia. Faktom je, že sklamanie medzi obyvateľstvom z politického a hospodárskeho vývoja je nemalé.

Kde sú tie časy, keď prví vládcovia po vzniku ČR označovali štát za stredoeurópskeho tigra, s dešpektom sa dívali na okolité krajiny bývalého sovietskeho bloku, predbiehali sa  v tvrdeniach, o aký to krátky čas dohoníme a predbehneme Rakúsko. Čo Rakúsko, aj Nemecko čochvíľa uvidí naše päty. Dnes bedákame nad tým, v čom všetkom nás predbehlo donedávna podceňované Poľsko. 

Tí, čo sa zaoberajú analýzami a syntézami, sú schopní prísť s množstvom objektívnych dôvodov. Mňa napadajú len tie jednoduché, možno primitívne. Že u nás sa možno kradlo viac ako v okolitých štátoch a že naši kormidelníci  boli azda ešte neschopnejší ako tí vedľa. Ostatne, ak si chudobný, sám si si na vine: stačila len odvaha stať sa mafiánom či zlodejom a žil by si si. Ukazovať však prstom len na vládnucich by bolo veľmi jednoduché. Tie vlády sme si predsa sami zvolili.  

O vojakoch som sa už na stránkach týchto novín zmieňoval. Nechcem im krivdiť, všetkých predsa nepoznám. Vychádzam len z vlastnej, teda subjektívnej skúsenosti.

Keď som vykonával základnú vojenskú službu, veliteľ pluku nás obšťastňoval častými príhovormi. Armáda, hovorieval nám, je najdokonalejšia organizácia v spoločnosti. Na všetko, na každú činnosť v nej máš predpis, presný návod, ako postupovať. Ak ho dodržíš, nemôžeš sa pomýliť, nemôžeš mať neúspech.

Tento svoj názor v závere zvykol priklincovať nasledovne: U nás v armáde môže úspešne operovať človeka aj ten, kto vôbec nie je lekárom. Stačí, aby presne postupoval podľa príslušnej vojenskej príručky.