Kontakty
Slovenský rozhľad
Nobelovo námestie 8
851 01 Bratislava

Vladimír Dobrovič
0915 798 909

mail: skrozhlad@gmail.com
Naši partneri:

Pohľad od Vltavy – Milan Lažák

Od 9. marca 2023, teda už jeden rok je Petr Pavel českým prezidentom. Čítal som, že sa pri tejto príležitosti stretol so svojimi priaznivcami. Zaujali ma jeho slová, že v krajine nie je dôvod k „blbej“ nálade. Úvodzovky preto, že dané slovo je čechizmus a tak gramaticky správne by bolo písať o nálade zlej či mizernej.

 

Lenže spojenie blbá nálada sa v ČR stalo okrídleným pojmom. To odvtedy, keď ho použil vtedajší prezident Václav Havel vo svojom pamätnom prejave k obom komorám českého parlamentu v decembri 1997. Mohutne sa vtedy v sále tlieskalo, netlieskal však muž, voči ktorému bolo prezidentovo vystúpenie do značnej miery sústredené-Václav Klaus.

 

Pavel tentoraz poukázal nato, že ľudia v Česku majú byť načo hrdí. V súvislosti so svojimi cestami zdôraznil, že v porovnaní s mnohými štátmi máme rad výhod a privilégií. To, že si Česi sťažujú, je trochu vinou ich národnej povahy, ale možno i preto, že si v niektorých ohľadoch neveria.  

 

Pridám ešte slová premiéra Petra Fialu zo záveru minulého roka. Konštatoval, že s miernymi prestávkami tu tento pocit (teda zlej nálady) pretrváva už pekne dlho. Keď sa však pozrieme na fakty a porovnáme si ich s inými krajinami, zistíme, že zase toľko dôvodov pre pesimizmus a hnev nemáme.

 

Dovolím si pridať svoju skúsenosť:  ľudia  posudzujú pomery predovšetkým podľa toho či sa im darí alebo nie. Úspešní si  ich zväčša pochvaľujú, tí na druhej strane spektra si sťažujú a nadávajú. Pritom úlohu tu hrajú nielen objektívne ukazovatele, ale často dôležitejšie sú pocity a pôsobenie propagandy. Mám  sa zle, ale mediálna masáž ma presvedčila: veď mne sa darí. Niekomu k spokojnosti stačí, že sused sa má ešte horšie, inému síce inflácia vzala takmer všetky úspory, ale on je spokojný: na chleba ešte mám.

 

Je prirodzené, že ak som ja v čele, keď ja riadim, poukazujem predovšetkým na pozitívne výsledky svojej práce. Veď sa len pozrite, koľko sme toho pod mojím vedením dosiahli, aké opatrenia prijali, čo všetko realizovali. Len slepý to nemôže nevidieť. Tí, čo by sa radi predrali k dirigentskému stupienku, zase kritizujú a zdôrazňujú nedostatky.

 

Inak vidí človek situáciu napríklad z výšin hradu a inak zo skromného podhradia. Napríklad ja nehľadím na Prahu z Hradčian alebo z limuzíny, ale často hlavné mesto ani nevidím, pretože sa prepravujem metrom, ktoré ako je známe premáva hlavne pod zemou.

 

Tí hore hovoria: akí sme skvelí. Občania v spodnejších vrstvách si môžu myslieť pravý opak. Koľkokrát počuť medzi pospolitým ľudom: hlúpejšie to azda naši predstavitelia ani nemohli urobiť. Čím väčšie sú nádeje, tým väčšie bývajú aj sklamania. Koniec 40. rokov minulého storočia: znárodnime podniky, rozorieme medze, odstránime žabu na prameni a zajtra sa bude tancovať všade. Horkýže. Koniec 80. rokov: stačí zrušiť niekoľko hlúpych zákonov, vyhnať nekvalifikovaných, odstrániť totalitu a hľa už sme na úrovni Rakúska, už ho predbiehame. Horkýže.

 

Pamätáte si na Havlovo vystúpenie 1. januára 1990? Naše země nevzkvétá, vyhlásil vtedy novopečený prezident. „Vzkvétala“ pod jeho vedením, prekvitá teraz, pravda už nejaký ako Česká republika? Ako sa vlastne to prekvitanie dá určiť? Aké ukazovatele či nálady ho charakterizujú? Poznám kvitnúce rastliny, ale podľa čoho zistím, že kvitne štát, v ktorom žijem?

 

Moja nálada závisí od mojej momentálnej situácie. Nemôžem sa dopracovať k termínu u lekára - základná zdravotná starostlivosť krachuje. Problémy s prijímacími pohovormi na stredné školy - ani o tie deti sa nedokážeme postarať. Potom mi ale lekári úspešnou operáciou zachránia blízkeho príbuzného, syn má vďaka skvelému učiteľovi vynikajúcu angličtinu a získal tak dobré miesto v poprednej firme. Nech žije naše zdravotníctvo, trikrát hurá nášmu školstvu.

 

Sýty hladnému neverí, hovorí jedno zo známych porekadiel. Pomohlo by, keby sa tí z výšin ocitli na zemi, a naopak urazení a ponížení sa usadili na výšinách? Nemyslím si. Ostatne, už sme to zažili. Z riaditeľov sa spravili sústružníci, ktorým sa ich noví kolegovia smiali: ty si viedol celú firmu a pritom nedokážeš ani zapnúť stroj. Naopak sústružníci sa stali riaditeľmi  a podniky šli od desiatich k piatim.

 

Niekedy by možno pomohlo aspoň sa vžiť do situácie svojho blížneho. Príklad z ani nie tak dávnych rokov: pri vchode do firmy som sa náhodou stretol s naším najvyšším šéfom. Krútil hlavou, že ľudia prichádzajú ráno do práce namosúrení. Ako majú potom dobre (a radostne) robiť? Ponúkol som sa, že mu tajomstvo odhalím. Musí len zajtra prísť o desať minút skôr a stretneme sa pri neďalekej autobusovej zastávke. Stalo sa a manažér videl, ako v autobuse stojí hlava na hlave a dámy vystupujú v pokrčených šatách, páni v prepotených košeliach. Novinka pre toho, koho vozí do práce auto so šoférom.

 

Než už má niekto náladu takú alebo onakú, skutočnosťou je, že optimizmus tesne po roku 1989 bol priveľký, očakávania sa nenaplnili. Mnoho bolo omylov a chýb, horšie však je, že sme sa z nich nepoučili a že sa opakujú. Že prečo? Podľa mňa sú hlavné dôvody dva. Ten prvý:  na prvom, desiatom i stom mieste sú peniaze a zase len peniaze. Druhý: nič nie je dôležitejšie  než vyhrať nasledujúce voľby.

 

Len naostatok, a to opatrne napíšem, čo ma však ťaží najviac. Nálady nech vezme čert. Európe hrozí ničivé vojenské stretnutie, ale takmer nikto nehovorí o mieri, len sa rinčí zbraňami. Zato počúvame plno dobrých rád, ako ukončiť konflikt na Blízkom východe. Ak na našom kontinente prehovoria atómové zbrane, nebudeme už mať nijakú náladu. Nebudeme totiž ani my.