Začiatok tohto roka bol v Česku v znamení penzistov. Asi sa podivíte: azda len nie tých ľudí, čo všade zavadzajú, sú ich plné obchody, podaromnici holuby kŕmia? Veru tak, aj keď presnejšie povedané, šlo o príjmy starších spoluobčanov, teda o peniaze. Poslanci z opozičného hnutia ANO požadovali, aby Ústavný súd zrušil zákonnú úpravu, ktorá znižuje mimoriadnu valorizáciu dôchodkov. Tomu však súd nevyhovel. 

Vyjadrené odborným jazykom: neexistuje základné právo na trvalé zvyšovanie penzií či kopírovanie rastu cien. Podstatou základného práva na primerané hmotné zabezpečenie v starobe je záruka dôstojného života. To znamená spravodlivý a primeraný dôchodok, nie jeho materiálne navyšovanie.

K tomu si dovoľujem položiť neodbornú otázku: čo to znamená dôstojný život, aká starobná penzia je spravodlivá a primeraná? Zrejme dôstojnejšie sa žije, povedzme za sto tisíc korún mesačne ako za 20 000. Je primeraný taký príjem, keď si v tuhej zime môžem len občas dovoliť zapnúť radiátor a rozhodujem sa medzi potravinou a liekom? 

Reakcie na rozhodnutie súdu? Vládni politici zajasali, pretože sudcovia im dali za pravdu. Opozícia je nespokojná i preto, že podľa nej ide aj o ranu pre princíp právnej istoty, pretože nijaký nový zákon nemôže meniť pravidlá pre udalosti, ktoré sa už minuli. Odborne sa tomu hovorí zákaz pravej retroaktivity.

Čo sa týka hospodárskych dopadov, kabinet argumentuje napríklad potrebou stabilizovať verejné financie, schodkom na dôchodkovom účte štátu, úsporou miliárd korún.

Opačný tábor poukazuje na to, že keby sa valorizácia vyplatila v pôvodnom rozsahu, pre štát by to znamenalo výdaj len vo výške 0,7 percenta jeho rozpočtu. Terčom úspor sa stala najzraniteľnejšia časť obyvateľstva.

Z úst členov vlády zaznieva, že v polovici vlaňajšieho roku dosiahla priemerná penzia  v ČR rekordnú výšku viac ako 20 000 Kč. Len sa trochu zabúda na drobnosť: že v ČR bola vlani priemerná miera inflácie takmer 11 percent, čo bolo najviac z krajín Európskej únie. 

Človek z ulice môže byť z argumentov a protiargumentov poriadne zmätený. V jednom článku si prečíta, že v roku 2022 si spomedzi 150 krajín žili lepšie než tí českí len  dôchodcovia v deviatich štátoch. V inom zase, že takmer 20 percent českých penzistov   živorí na hranici chudoby a že vlani schudobneli najviac za posledné dve desiatky rokov.

Jasné je však jedno: v januári dostal dôchodca na základe nových pravidiel približne o tisíc korún menej, ako by mu pribudlo podľa tých starých. Pre milionára nijaké peniaze, pre toho, kto počíta každú korunu, veru značné. 

Celú problematiku sme riešili aj na najnižšej úrovni, teda v kruhu priateľov v kaviarni. Názory sa rôznili. Boli takí, čo tvrdili, že v ťažkých časoch je predsa potrebné šetriť. A na kom inom, ako na tých, čo nepracujú, ktorí si len užívajú. Bez práce predsa nie sú koláče. Čo koláče. Veď ani nie tak dávno sme mali Štedrý večer a na sviatočnom stole aj mäska trochu bolo z chovu domácej hydiny, jabĺčka zo záhradky, víno vlastnej produkcie.

Pravda, vyskytli sa nespokojenci. Vraj tí sudcovia budú mať podstatne vyššie dôchodky, ako je priemerný. To platí aj o prezidentovi, ktorý príslušný zákon podpísal. Iní zase, že na zájazd nebude, vnukovi neprispejem, čím podmastím doktora?

Ja, hoci penzista, som s nimi nesúhlasil: Nezáviďte, nie je to pekné. Okrem toho, núti ťa azda niekto, aby si šiel na zájazd? Ži ešte skromnejšie a budeš mať pre vnuka. Lekári majú práce vyše hlavy, prečo ich ešte aj ty musíš vyrušovať? Mali by sme sa uskromniť, príliš sa nerozkrikovať. Veď si to len povážte, my dôchodcovia tvoríme len okolo 20 percent všetkého obyvateľstva. Vždy tak má byť, že menšina sa prispôsobuje väčšine.

Ako sa len na mňa zosypali. Honza, ktorý je z nás najbystrejší, pretože ho nepokazilo nijaké iné vzdelanie okrem základného, hovorí: Ale veď ja som pracoval takmer 50 rokov a platil som si dôchodkové poistenie. Podľa toho, akého veku sa chlap u nás dožije, penziu budem poberať tak pätnásť  rokov. Takže som si ju nielen bohato odpracoval, ale štát mi ešte zostane nemálo dlžný.

Nedal som sa: Máš účet, vieš koľko korún si odviedol a o koľko peňazí štát oberieš? To Honza nevedel, hocako je bystrý.

Keď som už mal slovo, pokračoval som.  Len si povážte, že medziročne podiel dôchodcov na celkovom počte obyvateľov ČR vzrástol o pol percenta. Čochvíľa nás bude 25 percent, a keď to takto pôjde ďalej, príde deň, keď nás bude vyše sto percent.

Bol však medzi nami matematik Karel, ktorý ma zavrátil, že táram hlúposti, myslím jednostranne, neberiem do úvahy iné ukazovatele, veličiny a premenné.

Dobre, dobre, dávam sa na ústup. Ale aspoň uznajte, že je nás stále viac, že zavadziame. 

Priatelia uznali. Buďme radšej ticho, buďme radi zato, čo máme, zhodli sme sa.  Čo keby nám jedného dňa zobrali všetko, oznámili nám, že kasa je prázdna, už nijaké penzie prosím.  Nebudeme tak mať priestor fantazírovať o tom, čo si vybrať z bohatej ponuky zlacneného tovaru, v ktorej kaviarni sa usadiť na jednu minerálku. Boh nás ochráň pred hnevom pracujúcej väčšiny. Dobre je nám, dobre, nech nás nikto neuráža ponukou vyšších penzií.

Ešte na niečo som si spomenul. Možno som už o tom písal. Ak áno, odpusťte mi to prosím, moje kognitívne schopnosti vekom klesajú. Autor sci-fi Isaac Asimov vo svojej knihe Okruhliak na oblohe predložil strašnú predstavu. Totiž, že keď máš šesťdesiat rokov, pozvú ťa do istého ústavu a už ťa nikto nikdy neuvidí. Spisovateľ to okorenil čiernym humorom. Istý muž odprevádzal svojho otca v deň, keď ten mal šesťdesiat rokov. Lialo a otec celý čas šomral na počasie. Čo sa ty sťažuješ, otec? opýtal sa syn. Ja budem moknúť ešte aj na spiatočnej ceste.