Prečítal som si na českom internete komentár v súvislosti s nástupom novej slovenskej vlády. Vraj Fico prinesie Česku miliardy a mal by zato každý rok dostať ocenenie.

Pretrel som si oči: vidím dobre? Ale áno. Staronový premiér je podľa autora článku zárukou budúcej ekonomickej prosperity Česka. Nikto iný by údajne nedokázal zachovať – a pravdepodobne zvýšiť – trvalý a silný odliv mozgov zo Slovenska do kultúrne najbližšej krajiny. Ide o tých, čo nebudú chcieť žiť v orbanizovanom štáte, kde sa moc vracia do rúk tých, ktorí museli s hanbou odísť po neuveriteľných korupčných škandáloch, ktoré vyvrcholili vraždou novinára, čo o nich písal.

Slovo orbanizovaný je zrejme odvodené od priezviska predsedu maďarskej vlády Orbána. Novotvar, s ktorým som sa doteraz nestretol. To vďaka môjmu nízkemu vzdelaniu a ešte úbohejšiemu prehľadu.

Napadla ma však v tejto súvislosti myšlienka, čo keby sme Slovensku poskytli sesterskú pomoc vo forme politikov? My máme predsa len dobrých, bezúhonných, poctivých. Ani nevieme, čo to je klientelizmus, mafia, korupcia.

Lenže čítam, že sa deje opak: bývalý minister SR bude robiť poradcu svojej niekdajšej rezortnej kolegyni v ČR. Prečo nie svojmu nástupcovi v Bratislave? Ako Slovensko k tomu príde, ako sa vyrovná s takou stratou? 

Ale späť k článku. Ten si pochvaľuje, že ľudia zo SR vyplnia medzeru, ktorá v ČR vzniká v dôsledku dlhodobej negatívnej bilancie pôrodnosti a úmrtnosti.  Českú spoločnosť spomínaní občania obohatia spoločensky i kultúrne. Pretože prišli, prichádzajú a budú prichádzať predovšetkým tí vzdelanejší, ambicióznejší a podnikavejší.

Pisateľ sa dokonca pokúsil odhadnúť, aké obrovské miliardy ČR ušetrila tým, že dnešných zamestnancov zo Slovenska pre ňu vychovali v SR.

V štatistikách by som určite našiel údaje, koľko Slovákov za uplynulé roky odišlo do zahraničia študovať, vysťahovalo sa a nevrátilo sa domov. Namiesto toho vám rozpoviem jednu svoju skúsenosť. Pred niekoľkými rokmi som cestoval vlakom s dvoma slovenskými študentkami stomatológie. Podivil som sa tomu, prečo chodia do školy na Morave. Pozreli sa na mňa, akoby som spadol z jahody či nemal všetkých päť pohromade. Predsa každý vie, že zubárstvo sa študuje v SR šesť a v ČR iba päť rokov. Viete, aké peniaze za ten rok zarobíme? položili mi rečnícku otázku. Na odpoveď nečakali, učili sa nielen vŕtať zuby, ale zdatné boli aj v počtoch. Jednej otecko už pripravuje skvele zariadenú ordináciu, druhá má sľúbené miesto na známej klinike. Prijímajú sa len súkromní zákazníci.  Tak veru. Ja k stomatológovi chodím ako staromódny pacient, ktorý má právo na bezplatnú zdravotnú starostlivosť.

Nepamätám si už, kto bol v čase, keď uvedené stretnutie vo vlaku prebehlo, premiérom na Slovensku. Ostatne, moje spoločníčky v kupé to ani prinajmenšom nezaujímalo. Šlo predsa o podstatne dôležitejšiu záležitosť, o peniaze.

V nijakom prípade tým nechcem povedať, že mladým ľuďom ide iba o vlastné vrecko. Nedovolím si ani zľahčovať odliv mozgov zo Slovenska alebo z inej krajiny. Ide o vážny problém, príčiny ktorého je potrebné analyzovať a v rámci možností prijať opatrenia na jeho riešenie.

Prečo v rámci možností? Nuž preto, že pochybujem o tom, že sa rýchlo poskytnú mladým absolventom vysokých škôl v SR alebo v ČR rovnaké platy, aké by dostali napríklad v Nemecku.  Div sa svete, hoci Slováci nemajú po ničom inom túžiť viac ako po krajine svojho najbližšieho suseda, z ČR zase odchádzajú mladí ľudia pracovať do SRN. S niektorými som hovoril. Ciele mali rôzne: poznať inú krajinu, naučiť sa dobre cudzí jazyk, získať lepšie pracovné podmienky.   

K cieľom Európskej únie (EÚ) patrí presadzovanie mieru, ponúkanie slobody, podpora sociálnej spravodlivosti. K hodnotám demokracia, rovnosť, ľudská dôstojnosť. Ušľachtilé princípy, človek nemôže spraviť nič iné ako zatlieskať. Ani slovo o tom, že my budeme prácne vychovávať odborníkov, ktorých potom krajiny, ktorá ležia na západ od nás, zhltnú ako maliny.

Viem, že Listina základných práv a slobôd zaručuje o. i. slobodu pohybu a pobytu, slobodnú voľbu povolania a prípravu k nemu. I tak sa mi však nepáči, keď čítam, že cudzia inštitúcia pozvala našich zdravotníkov na informatívne stretnutie. Láka ich na zmenu pracoviska s tým, čo za raj na zemi ich čaká v neďalekom zahraničí. To všetko pri vedomí toho, aký nedostatok pracovníkov v danom odbore máme v ČR. Solidarita v praxi.

V cudzine na západ od nás mám niekoľkých známych, s ktorými sa z času na čas stretávam. Počúvam, ako nám EÚ pomáha, aké prostriedky nám každoročne venuje. Keď sa ich opýtam, či vedia, aké zisky či dividendy idú opačným smerom, zarazene mlčia. Aj vtedy, keď sa zmienim o tom, aký skvelý odbyt majú ich producenti u nás, na „ďalekom východe“. Som už taký, že spomeniem i to, že pred otvorením hraníc sa u susedov poukazovalo nato, koľko chémie je v našich produktoch, na akej nízkej úrovni sú naše služby. Po roku 1989 údajná chémia napodiv už nevadila a blahobytom rozmaznaní usilovne nakupovali za bývalou železnou oponou. A spomínané zuby? Tie si dávajú aj dnes ošetrovať u nás.

Slobody, ktoré som spomínal, predstavujú obrovskú vymoženosť. Študenti v zahraničí môžu znamenať pre materskú krajinu značný prínos. Za predpokladu, že sa potom vracajú do svojej vlasti, ktorá im vytvára podmienky pre osobný a profesionálny rast, pre život, ktorý znesie porovnanie hoci aj so Švajčiarskom. Preto ma zaujala na Slovensku diskusia o tom, ako si doma udržať talenty. Možno by sa zišla aj v ČR.  Pochopiteľne, že len hovoriť o probléme nestačí. Treba ho riešiť: teraz a konkrétne.

Ako bude na Slovensku za Fica? To občania krajiny ešte len zistia. Len mudrci s vešteckou guľou vidia neomylne aj budúcnosť. Čo sa týka minulosti, iba jedna krátka informácia. Autor uvádzaného článku ironicky poukazuje na to, že  Fico si Rad Bieleho leva plne zaslúži. Ide o najvyššie štátne vyznamenanie ČR. Premiér SR ho však už dostal, a to v roku 2014 od vtedajšieho českého prezidenta.