O čom inom dnes z Česka písať, ako o prípade Roberta Fremra? Pretože na Slovensku si niektorí jedinci možno dovolia nevedieť, o čo ide, pripájam stručnú informáciu.

Fremr je český sudca, ktorý sa špecializuje na trestné a medzinárodné právo. V júni tohto roka ho prezident republiky navrhol na funkciu ústavného sudcu, s čím Senát, teda horná komora parlamentu, aj vyslovil súhlas. Vyšlo však najavo, že Fremr pred novembrom 1989 vyniesol rozsudok aj v zmanipulovanom procese a okrem toho odsudzoval ľudí za emigráciu. Na základe toho prezident oznámil, že si menovanie Fremra ešte rozmyslí. Chcel si preštudovať nové informácie o jeho pôsobení pred uvedeným obdobím. Lenže sudca  ho predbehol a v pondelok 14. augusta oznámil, že sa vzdáva nominácie. Mediálny tlak bol podľa neho neúnosný.

Toľko len veľmi krátko o prípade, o ktorom sa v týchto dňoch v ČR obšírne píše a diskutuje.

Priznávam sa, že Fremrovo meno mi vypadlo z pamäti. Moja chyba, pretože ide o človeka, ktorý zastával významné funkcie a stále má dôležité postavenie. V rokoch 2012 – 2021 bol sudcom Medzinárodného trestného súdu (ICJ) a v období 2018 – 2021 dokonca prvým podpredsedom tejto inštitúcie.

Ako je známe, ICJ sídli v holandskom Haagu. Ide o stály súdny dvor, ktorý má stíhať osoby zodpovedné za zločiny genocídy, zločiny proti ľudskosti, vojnové zločiny a zločiny agresie. Kandidáta na sudcu ICJ vyberá vláda, v našom prípade česká. Čo však k voľbe nestačí, pretože uchádzač potrebuje aj podporu ostatných krajín, ktoré sa na uvedenej inštitúcii zhodli. Sudcu volí zhromaždenie vyše 120 zmluvných strán, teda štátov, ktoré ratifikovali ústredný dokument súdu.

Fremr pôsobil aj ako sudca Medzinárodného trestného tribunálu pre Rwandu, bol sudcom Najvyššieho súdu ČR a momentálne je podpredsedom Vrchného súdu v Prahe.

Určite úctyhodný počet funkcií. Okrem toho sa menovaný v roku 2020 stal v ČR Právnikom roku v odbore trestné právo.

Nie som odborníkom na právne otázky. Názory nato, či Fremr mohol alebo mal pred novembrom 1989 súdiť inak, sa rôznia. Ústavný súd, ako už vyplýva aj z jeho názvu, je o. i. ochrancom ústavnosti. Neviem, či najvyšším snom právnika, je stať sa členom tejto inštitúcie. Napadá mi však iná otázka: ako to, že doteraz neboli informácie o Fremrovom niekdajšom pôsobení? Prípadne, prečo sa dostali na svetlo až dnes?

Spomínam si na dávny prípad Kurta Waldheima. V rokoch 1972 – 1981 bol generálnym tajomníkom OSN. O jeho otáznej minulosti za hitlerovského Nemecka sa vtedy aspoň v našich končinách nehovorilo. V roku 1986 sa Waldheim stal hlavou Rakúska. Ukázalo sa však, že nehovoril pravdu o svojej činnosti za druhej svetovej vojny. Ako šéf svetovej organizácie áno, ako najvyšší predstaviteľ jedného z jej členských štátov nie. Predtým sa o jeho minulosti nevedelo, alebo nechcelo vedieť?  

V súvislosti s Fremrom sa v ČR znovu poukazuje i nato, že po novembri 1989 sa neuskutočnila dôkladná očista v justícii, polícii, školstve atď. Lenže občanov Československa s kvalifikáciou disident bol len veľmi malý podiel. Že v rôznych oblastiach „sa čistilo“ vieme, čo však znamená prívlastok dôkladná? Ako hlboko a široko by taká očista šla? Koľko nevinných by zostalo? Ak to trochu preženieme, tak vlastne všetci, ktorí tvrdo pracovali, plnili úlohy i záväzky, pomáhali bývalému režimu. A proti nemu stáli aj všetci povaľači, ľudia, čo sa vyhýbali práci. Tí nepomáhali.

Keď sa pred nedávnom volil nový prezident ČR, na jednej strane stála minulosť kandidáta Petra Pavla pred novembrom 1989, na druhej zásluhy a odvaha, ktorú prejavil po tomto čase. Ako sa ľudia rozhodli, je známe: Pavel voľby vyhral.

Ako by dopadla voľba Roberta Fremra za ústavného sudcu, keby o nej hlasovali všetci občania krajiny? To prirodzene nevieme. Malo rozhodovať o tom, či Fremr uvedenú funkciu získa, jeho dávne pôsobenie za socializmu alebo prevažná časť jeho profesionálneho života?

Názory sa opäť rôznia. Očista alebo čiara za minulosťou? Jeden staroveký učenec sa vraj kedysi vyjadril takto: Neposudzuj človeka, v postavení ktorého si sa nikdy neocitol. Ako to však realizovať v praxi?  S niektorými Nemcami som kedysi diskutoval o postupe v ich krajine po roku 1945. Vtedy vyviazol alebo odišiel so smiešnym trestom aj nejeden zločinec. Argumentovali mi takto: Ako inak sa malo postupovať? Kde u nás boli nevinní?

Čítal som o rozsudkoch po máji 1945 u nás. Zdôrazňujem, že mi nejde o jasných vojnových zločincov. Niekedy som sa však divil tomu, aj za aké činy sa vynášali veľmi tvrdé rozsudky. Revolučná spravodlivosť. Plno bolo hrdinov, ktorí vojnu strávili v Londýne alebo v Moskve a presne vedeli, ako sa občan doma mal správať.

Je to však o môj dnešný, určite subjektívny pohľad. Nežil som za vojny ani tesne po nej.

Realita je taká, že väčšina ľudí využíva možnosti a prispôsobuje sa okolnostiam. Taký už je človek. Otázka inšpirovaná klasikom: beda krajine, ktorá nemá hrdinov, alebo beda krajine, ktorá hrdinov potrebuje? Som životný optimista, ale čo sa týka chovania svojich spoluobčanov (i svojho) veru nie.

Stoja dnes v našom čele, prípadne sú najbohatší, skutočne tí najlepší, vzorní a príkladní? Alebo tí najviac bezohľadní, s najostrejšími lakťami? Sudca Fremr bol v období október - november 1989 členom KSČ. Má sa pranierovať za to, že v KSČ bol, alebo si zaslúži pochvalu, že sa tak rýchlo zorientoval a prispôsobil novým podmienkam?   

Sú u nás ľudia, ktorých v kruhu známych prezývame Hĺbkoví pátrači. Pre nich nie je dôležitý čin alebo dielo. Ide im predovšetkým o to, kto je autorom. Čo robil pred novembrom 1989, nie je niekde zapísaný, nebol v KSČ, netrhal ako dieťa muchám krídla? Že áno? Už ho máme, odhalili sme jeho pravú tvár. Chvályhodný skutok dostáva úplne novú podobu. Treba ho odsúdiť, rovnako ako autora. Fremrov prípad dá pátračom zrejme nový podnet.

Poznámka posledná. V biblii sa hovorí Nesúďte, aby ste neboli súdení. Predstavte si, že by ste zaspali a zobudili sa dajme tomu o 50 rokov. Ako naše dnešné činy a postoje posúdia budúce generácie?