V minulých dňoch bola Praha dejiskom významnej udalosti: pribudla tu nová budova základnej školy. Už vás vidím, ako krútite hlavou. O čom to píšeš, čo je až také dôležité na akejsi škole? Nuž to, že od novembra 1989 ide iba o druhú premiéru tohto druhu v hlavnom meste ČR. Druhú, prosím, za viac ako 30 rokov! V Prahe, v ktorej rastie počet obyvateľov a zvyšujú sa i rady školákov. V zariadeniach, čo im slúžia, je už dnes nedostatok miest, a pokiaľ nedôjde k razantnej zmene v tomto smere, ťažkosti sa ešte prehĺbia.  

Predmetom tohto príspevku však nie je české školstvo. Na jeho analýzu by totiž  jeden článok nestačil. Okrem toho sa domnievam, že slovenský čitateľ nemá záujem o seriál k uvedenej oblasti. Určite má dosť školských problémov na domácej pôde. 

Upozorniť chcem na niečo iné. Nato, že trvalo celé desaťročie, kým sa podarilo začať výstavbu spomínanej školy. K novšiemu ukazovateľu som sa nedopracoval, ale podľa údajov z roku 2019 bola ČR v dĺžke trvania stavebného povolenia na 157. mieste zo 190 analyzovaných krajín. To azda hovorí sa všetko.

Lenže ani o stavebníctvo mi vlastne nejde. O čo teda, konečne to už vysyp, povie si netrpezlivý čitateľ. Nuž o to, že všetko u nás tak dlho trvá, na všetko je čas. O obrovskú byrokraciu, váhavosť, neochotu rozhodnúť, vziať na seba riziko.

Čítal som vyjadrenie pracovníka, ktorý v Česku prešiel zo štátnej do súkromnej sféry. Keď obe porovnával, vyšlo mu to tak, že kým v prvej platí, že čo nepovoľuje zákon, to sa zakazuje, v súkromnej zase vychádzajú z toho, že čo nie je zakázané, tak je dovolené.

Každý máme svoju skúsenosť. Moja je taká, že i v oblasti štátnej správy sú pružní ľudia a v súkromnej podnikateľskej sa nájdu pracovníci opačného zamerania. Dôležité však je i to, aké podmienky majú pre prácu, aké možnosti na presadenie svojich myšlienok a cieľov.

Pracoval som kedysi v slovensko-českej firme. Keď spätne porovnávam jej osadenstvo, vychádza mi to nasledovne: mnohí slovenskí pracovníci boli odvážnejší, šli do zmien, nebáli sa ich. Stalo sa, pravda, že všetko dôkladne nezvážili, a potom boli problémy. Naproti tomu českí často veľa analyzovali, merali, opravovali,  aby nakoniec celý projekt skončil v koši.

Čo je lepšie a čo horšie? Záleží zrejme na okolnostiach, konkrétnej situácii. Aj najmenšia chyba môže mať obrovské dôsledky, na druhej strane, ak sa niekedy neodhodláš k zmene, tak možno zajtra už ekonomicky nebudeš existovať.

Nepružnosť, váhavosť, konzervatívnosť. Nechcem však zovšeobecňovať. Ľudia sú rôzni a nemožno pochopiteľne všetkých Čechov hádzať do jedného vreca. Niekedy sa  prekonám a sledujem rokovania v Poslaneckej snemovni ČR. Tie nekonečné prejavy, vyhlásenia, obštrukcie, hlasovania. Zakladanie podkomisií či výborov, kolo prvé, druhé, desiate. Hovorí sa a hovorí, mláti sa prázdna slama. Samozrejme, že sa môžete vytasiť s protiargumentom, že v iných parlamentoch to nie je lepšie.  Ja však nežijem v iných krajinách, ale v ČR. Prečo sa riešenie záležitostí v kraji, ktorým tečie Vltava, nedarí zjednodušiť a urýchliť? Prečo sa tak často točíme v kruhu, namiesto toho, aby sa hľadali cesty, ako veci pohnúť, odstrániť problémy, vyriešiť naliehavé a ťažiskové otázky? Prečo sa  dodatočne po takmer každom rozhodnutí pod mikroskopom skúma, či zodpovední nezabudli náhodou nad písmenom i napísať bodku? Ak áno, potom sa nielen dvíha prst, ale aj sa obviňuje a konajú sa súdne rokovania. Len, preboha, nič nepokaziť. Chyby však nerobí iba ten, kto nič nerobí.

Nedávno som čítal zaujímavý článok, ktorý dával do protikladu českú váhavosť v ekonomickej oblasti s poľskou odvahou. Poukazoval o. i. na pomalosť v ČR pri stavbe diaľnic, realizácii vysokorýchlostných železničných tratí, riešení energetickej problematiky,  v automobilovom priemysle, poľnohospodárstve atď. Vyzdvihoval sebavedomú poľskú politiku a tejto krajine predpovedal, že sa stane stredoeurópskou mocnosťou.  

Roku 1990 z NSR zaznelo, že z ekonomík bývalých socialistických štátov v strednej Európe je tá československá jediná, ktorá je zrelá na rovnocennú hospodársku spoluprácu, kým ostatné potrebujú hlavne pomoc. Už po rozdelení republiky som počul u nás názory, že Česko je ekonomickým tigrom a že Vyšehradská skupina nám vlastne nemá čo dať. Dohnať Rakúsko bude hračka, čochvíľa budeme na úrovni Nemecka.  

Malá vzorka z dnešnej reality: ekonomika stagnuje, značný je deficit štátneho rozpočtu. V roku 2022 dosiahla inflácia v Česku 14,8 percenta, čo bol piaty najhorší výsledok v rámci Európskej únie (EÚ). Rast cien núti obyvateľstvo šetriť: spotreba domácností sa v ČR znížila v treťom štvrťroku 2022 medziročne o šesť percent, čo bol najväčší pokles z krajín EÚ.

Na dovolenke som sa náhodne stretol s mladými ľuďmi z Poľska a Maďarska. Poliaci boli plní optimizmu a sebavedomia. Aký to rozdiel oproti obdobiu pred rokom 1989. Moji krátkodobí známi mali jednoduché vysvetlenie: Na vine bol v Poľsku socializmus a závislosť od sovietskeho Ruska. Maďari mali zase výhovorky: Náš vždy niekto vykorisťoval. Kedysi Rakúsko, potom Nemecko, nasledoval ZSSR a teraz je to EÚ.

Netvrdím, že tieto názory sú objektívne, ani že ich má väčšina obyvateľstva daných krajín. Ostatne, nejde zďaleka len o hospodársku  problematiku. Láska ide síce cez žalúdok, ale spokojnosť občana závisí aj od toho, či môže slobodne vysloviť svoj názor, či na tento názor sú tí hore aj zvedaví a prípadne podľa postojov v spoločnosti modifikujú svoje opatrenia.

Podľa prieskumu, ktorý uverejnili v apríli, obyvatelia ČR hodnotia terajší kabinet ako najhorší za posledných desať rokov. Nespokojní sú s jeho programom, činnosťou, s tým, ako komunikuje s verejnosťou.

Vláda prišla ešte v máji so súborom opatrení na ozdravenie verejných financií. Že opozícia v parlamente ho tvrdo kritizuje, sa dalo očakávať. Ale teraz čítam, že kabinet diskutuje o možných zmenách v balíčku. Lenže prečo? Všetko sa tiahne ako žuvacia guma. Je koalícia presvedčená o správnosti návrhu alebo nie? Ak áno, má v parlamente dostatočnú väčšinu na jeho presadenie. Dokonalý predsa nebude nikdy.