Zle-nedobre si v očiach českých občanov počína terajšia vláda. Veď, ak sa v rokoch vrátime  späť, horšie hodnotenie dostal až kabinet Petra Nečasa, a to vo februári 2013. Ako vyplýva z nedávneho prieskumu, lepšie známky získala od ľudí vláda Jiřího Rusnoka (bola pri moci od júla 2013 do januára 2014), po nej Bohuslava Sobotku a dokonca aj dva kabinety Andreja Babiša, ktorému dnešní kormidelníci nemôžu prísť na meno.

So zložením súčasného kabinetu je spokojných iba 24 percent účastníkov prieskumu, s jeho činnosťou vyjadrilo nespokojnosť 69 percent respondentov a premiéra hodnotí negatívne 64 percent ľudí.  Samozrejme, že si môžete položiť otázku, či prostý človek dokáže pochopiť a objektívne zhodnotiť zámery a kroky ministrov, medzi ktorými sú predsa ľudia ozdobení titulmi, vysokoškolsky vzdelaní, skúsení a v politike ostrieľaní. Ale už je to tak, že máme všeobecné, rovné a priame volebné právo a hlas každého občana má teda rovnakú váhu, či už ide o profesora alebo vrátnika.

Že žijeme neľahké časy je jasné. Rovnako tak i to, že ani v okolitých krajinách ľudia neskáču neustále od radosti. Pesimisti sa zhodujú v tom, že lepšie už bolo. V každom prípade, ideálny štát, ktorý anglický politik  a právnik Thomas More (1478-1535) umiestnil na ostrov Utópia, zatiaľ nevznikol a sotva kedy sa stane realitou. Ostatne sám More skončil zle, aj keď nie preto, že vymyslel Utópiu. Popravili ho. Posmrtne však dostal zadosťučinenie: v roku 1935 ho pápež vyhlásil za svätého.       Význam Mora nemožno obmedziť iba na spomínané dielo. V súvislosti s jeho ostrovom má však len tak mimochodom napadá, kam sa podeli včerajší utopisti - nekritickí zástancovia neobmedzenej globalizácie alebo multikulturalizmu.

Český občan je nespokojný s vysokými cenami, infláciou, nedostatkami v zdravotníctve či školstve, platmi atď. Opäť však nič zvláštneho, paralely by sme našli i v mnohých ďalších štátoch. Najväčšie znepokojenie vzbudzuje niečo iné: bezmocnosť a tápanie terajšej vlády. Opatrenia sa akoby náhodne vyťahujú ako zajace z klobúka: raz sa týkajú starobných dôchodkov, inokedy pošty, či finančných úradov. Chýba systémový prístup, koncepcia, stanovenie konkrétnych, merateľných, dosiahnuteľných, reálnych a časovo určených cieľov, opatrení na ich realizáciu.

Obavy vzbudzuje situácia v českej ekonomike. Nutné sú kroky na zníženie deficitu štátneho rozpočtu. Jeho schodok bol v marci tohto roka vyše 166 miliárd korún, čo je najhorší výsledok za prvý štvrťrok od vzniku ČR. Už vlani narástlo verejné zadlženie v nominálnom vyjadrení najviac v histórii krajiny. Pritom na jeho zvýšení sa podieľala hlavne vláda. Nejde však o rozsah tohto zadlženia, ktorý je v rámci Európskej únie (EÚ) stále podpriemerný, ale o tempo jeho rastu.

Verejné financie sú pre mnohých občanov abstraktný pojem. Zaujíma ich predovšetkým vlastná peňaženka. Lenže dlhodobý deficit štátneho rozpočtu vyvoláva silné inflačné tlaky. A v dôsledku inflácie majú ľudia aj nižšie reálne príjmy.      

Je jasné, že je potrebné sporiť. Zostáva už len vyriešiť drobnú otázku: kde a ako. Volať po všeobecnom znižovaní spotreby je však podľa mňa omyl. Veď domáca spotreba značne ovplyvňuje hrubý domáci produkt. Človek by sa domnieval, že časy, keď sa poniektorí domnievali, že všetky problémy v ekonomike vyrieši neviditeľná ruka trhu, máme už za sebou. Teraz sa ale v Strakovej akadémii (sídlo vlády) objavuje názor, že ceny potravín sa zvládnu voľným pôsobením trhu.

Nejeden politik a ekonóm volá po radikálnych a plošných rozpočtových škrtoch. Objavil sa i názor, že v opačnom prípade hrozí Česku bankrot. Nepopulárne opatrenia určite vyvolajú nespokojnosť. Škoda, že sa k nim premeškala vhodná príležitosť vtedy, keď vrcholili hrozby energetickej krízy. Vtedy ľudia značne šetrili na elektrine i plyne a domnievam sa, že by pozitívnejšie ako teraz prijali rozhodnutia, ktoré smerujú k uťahovaniu opaskov. Dnes sa nejeden občan bude pýtať, prečo prijíma reštrikcie vláda, ktorá predsa doteraz opakovane tvrdila, aká je úspešná.   

Trochu mi to pripomína určité obdobie po novembri 1989. Teda čas, keď ľudia boli ochotní uťahovať si opasky v mene toho, že zajtra bude lepšie. Namiesto toho sme sa utápali napríklad v „pomlčkovej vojne“ alebo vo veľmi dôležitej otázke uniforiem Hradnej stráže.

Nechcem ľudí v Strakovej akadémii ospravedlňovať, ale je určite ľahšie k nepopulárnym opatreniam radiť a povzbudzovať, ako ich prijať a zodpovedať za ich výsledky a dôsledky. Nejeden z terajších radcov sa sám k takýmto krokom neodhodlal vtedy, keď mal k nim právomoc. Boli ale aj takí, čo k nim pristúpili a lásku svojich spoluobčanov si zato veru nevyslúžili. Spomínaný Nečas nazval svoj kabinet o. i. koalíciou rozpočtovej zodpovednosti.  O jej výsledkoch v tejto oblasti sa možno sporiť, ale faktom zostáva, že skončila neslávne.

Česká vláda sa potrebuje dostať z oblakov na zem. Ak aj budeme súhlasiť s jej sebahodnotením o úspechoch pri zvládnutí energetickej krízy, predsedníctve v Rade EÚ alebo pri pomoci Ukrajine, nezaručuje to výsledky budúce. Hovorí sa, že nič nie je staršie ako včerajší úspech. Pán profesor politológie, teda premiér Petr Fiala, ovláda umenie prezentácie. Ale ekonomike nestačia slová, požaduje činy. Ak tie chýbajú, cvála si, nezbednica, nežiadúcim smerom.

Posledné informácie hovoria o tom, že vláda predsa len prijme tvrdšie opatrenia. Je najvyšší čas. V opačnom prípade sa postup Strakovej akadémie a reálne potreby krajiny budú naďalej poberať odlišnými smermi. Účet, ktorý potom občania vystavia kabinetu pri ďalších parlamentných voľbách, bude preň sotva uspokojivý.  Oveľa horšie by však boli nepriaznivé dôsledky pre celú ČR.

Už len posledná poznámka: v minulých dňoch sa objavila správa, že v druhom polroku 2022 sa ceny plynu pre domácnosti zvýšili v ČR medziročne najviac zo všetkých krajín EÚ. V raste cien elektriny sme zaujali za rovnaké obdobie druhé najhoršie miesto. Fiala sa proti týmto údajom ostro ohradil. Média však prinášajú z niektorých miest sťažnosti občanov na obrovské  nedoplatky za energie. Kto má teda pravdu?  Z môjho úzkeho, sebeckého pohľadu sa ju dozviem vtedy, keď mi do schránky príde vyúčtovanie.