Neviem či slovenský čitateľ pozná meno Miroslav Ševčík. Je to docent, dekan jednej z fakúlt pražskej Vysokej školy ekonomickej (VŠE). Medzi českými vedcami a učiteľmi nie je dnes azda mediálne frekventovanejšia osoba. V marci tohto roku vyzval Ševčíka jeho nadriadený, konkrétne rektor VŠE, k rezignácii na funkciu dekana. Dôvodom je podľa neho nevhodné verejné vystupovanie a poškodzovanie dobrého mena školy.  Docent odmietol demisiu podať a senát príslušnej fakulty sa postavil na jeho stranu. Odvolaný však môže byť i tak, a to v prípade, že sa za rektorov návrh postaví akademický senát celej VŠE.

Ševčík je o. i. známy ako ostrý kritik Európskej únie a súčasného českého premiéra Petra Fialu. Jedenásteho marca bola v Prahe protivládna demonštrácia, po ukončení ktorej sa niektorí účastníci pokúsili vniknúť do Národného múzea a žiadali o odstránenie tam vyvesenej ukrajinskej vlajky. Dekan vyhlásil, že sa na tomto útoku nezúčastnil a dodal, že šiel len náhodou okolo. Súčasne kritizoval kroky, ktoré smerujú k jeho odvolaniu, ako snahu o to zbaviť sa nepohodlného človeka.

Toľko veľmi stručne o prípade, ktorý dnes hýbe nielen akademickou obcou. Pána docenta osobne nepoznám, vídal som ho však v televízii ako organizátora atletického mítingu na počesť známeho olympionika Josefa Odložila (1938 - 1993), bývalého manžela Věry Čáslavskej a Ševčíkovho strýka.

Ak píšem o dekanovi, nejde mi len o neho, ale o širšie súvislosti: konkrétne o právo prezentovať svoj postoj a možnosť obhajovať ho. Veď práve vo vzájomnom súboji názorov, v diskusiách a škriepkach sa rodia nové myšlienky a postupy. Osobne som takýto kvas zažil na vysokej škole koncom 60. rokov minulého storočia. Lenže nie vďaka učiteľom, ale nám vtedajším študentom. Pre tých, čo prednášali, bolo najdôležitejšie, aby poslucháč presne reprodukoval skriptá, ktoré napísali (česť výnimkám). Toto konštatovanie platilo bohužiaľ i na nejedného vtedajšieho  reformátora. Podobné zážitky mám aj z rokov ani nie tak dávnych. Zopakuješ názor prednášajúceho a máš skúšku. V opačnom prípade si ju môžeš zopakovať. Ale ide len o moju skúsenosť, ktorú nechcem zovšeobecňovať.  

Je však možné, že ju majú aj iní ľudia, a to nielen zo školskej oblasti. Podľa prieskumu z februára 2023 sa totiž viac ako polovica Čechov bojí otvorene vyjadrovať svoje názory. Najčastejším dôvodom je obava z výpovede alebo diskriminácia v práci. Na otázku, či majú pocit, že do našich životov sa vracia cenzúra a obmedzovanie slobody prejavu sa takmer 57 percent respondentov vyjadrilo slovami áno alebo skôr áno. Zaujímavé je, že necelých 68 percent opýtaných sa domnieva, že nepravdivé informácie šíria hlavne vládni politici. Hneď za nimi sa umiestnili verejnoprávne média.

Úskalia prieskumov verejnej mienky sú známe. Záleží na výbere respondentov, otázkach, načasovaní, spôsobe vyhodnotenia atď. Vyššie uvedené výsledky predsa však o niečom svedčia. Zodpovedajú aj niektorým mojim obavám, ktoré sa nevzťahujú iba na ČR. Rád som sa díval na diskusné programy nemeckých televíznych staníc. Boj názorov, ostré hádky, ale aj rešpekt k postoji druhého, schopnosť nechať ho dohovoriť. Od septembra 2015 som tieto diskusie sledoval stále menej a menej. Áno, súviselo to s otvorením nemeckých hraníc, s heslom vtedajšej kancelárky My to zvládneme! Akoby sa účastníci debát báli jasne vymedziť k danej problematike. Namiesto toho dbali hlavne o to, aby sa nebodaj nepreriekli,  opatrne volili slová, len aby nepovedali niečo nepatričné, čím by sa niekoho dotkli.

Ale tam, kde sú na prvom mieste obavy z vysloveného či napísaného, dostáva sa sloboda prejavu do pozadia, je vlastne potlačovaná. Voľné pole pôsobnosti má  ten jediný správny a vhodný postoj, najčastejšie samozrejme oficiálny, vládny. Dôsledky: Buď si biely alebo čierny, teda máš naše alebo nepriateľské názory. Kto nejde s nami je proti nám.

Netvrdím, že v spomínanom spore rektor-dekan má pravdu ten druhý. Ide mi len o možnosť prejaviť svoj názor, o diskusiu, právo vyjadriť sa. Bez toho, aby sa protistrana hneď zavŕtala do súperovej minulosti či súčasného osobného života. Tvrdá výmena názorov, ale aj tolerancia na strane druhej. Kdekto bol predsa v KSČ. Ak niekto pred rokom 1989 študoval na vysokej škole, tak skladal aj skúšky z predmetov marxizmu-leninizmu. A keď absolvoval základnú vojenskú službu, tak medzi iným prisahal na obranu socializmu. Že sa vtedy úspešne pretvaroval? A čo teraz? Pri úpornom hľadaní vinníkov zostáva len málo panensky nevinných.

Niektoré média pranierujú a negatívne nálepkujú také osobnosti ako sú sociológ Jan Keller alebo spevák Jaromír Nohavica. Keď človek sleduje toľko neprajnosti, tak si nevdojak povie: Dosť, stačilo. A zatúži: Keby som žil ako postavy knihy Radšej zošalieť v divočine Stretnutia so šumavskými samotármi (vyšla v ČR roku 2018, autori Aleš Palán /text/ a Jan Šibík /fotografie/). Alebo si pripomenie názov románu Thomasa Hardyho Ďaleko od hlučného davu, ako autorka recenzie k titulu o svojráznych obyvateľoch Šumavy. 

Netvrdím, že napríklad každé Kellerovo slovo je sväté a že vo všetkom musí mať pravdu. Ale ide názory, ktoré mi umožňujú pozrieť sa na daný problém aj z iného uhlu, nútia ma k otázkam, a ak to vo svojom prípade preženiem, tak dokonca k premýšľaniu.

Jediných a večných právd sme si užili dosť a dosť. Čas však ukázal, že nie sú jediné a dokonca, že ani nejde o pravdy. Lenže tí, čo sú pri kormidle, sú zrejme nepoučiteľní. Navzdory tomu, že slová novinára a spisovateľa Karla Havlíčka Borovského (1821 - 1856) zazneli už v 19. storočí. V češtine a dobovom pravopise: Tak to chodí na tom světě, každou chvíli jinák, dneska ctí tě za svatého, zejtra budeš sviňák!