Vybral som sa do centra stovežatej Prahy. Slnko svieti, ruch je veľký, stred mesta  je plný ľudí i obchodov. Môžem vás ubezpečiť, že po snehovej kalamite, ktorá v minulých dňoch zasiahla rozsiahle časti Českej republiky, tu nie je ani stopa. Ráno je síce  značný mráz, ale na Václavskom námestí sa na bežkách neprejdete.  

Nesmejte sa. Lyžovanie na skutočnom snehu sa tu konalo už v januári 1887 a jeho aktéri sa stali vôbec prvými lyžiarmi v Čechách. Momentálne teda bez bežiek prejdete cez zmieňované námestie i cez Staré mesto a z Karlovho mosta sa vám otvorí pohľad na Hrad. Ak sa opakujem, tak sa ospravedlňujem. Ide totiž o výhľad, ktorý sa nikdy nezunuje.  Keď nad Hradom vlaje prezidentova štandarda, znamená to, že hlava štátu je prítomná v ČR. Funkčné obdobie Miloša Zemana končí ôsmeho marca tohto roku. V čase, keď vznikajú tieto riadky, je na návšteve na Slovensku.  Novozvolený Petr Pavel má skladať sľub 9. marca. V minulých dňoch bol podstatne aktívnejší ako odchádzajúci prezident. Až sa človek divil, čo za niekoľko dní stihol, s kým všetkým sa stretol, prípadne telefonoval.

Čo sa týka telefonátov, zaujal hlavne ten na Taiwan. Vlastne neviem prečo: medzinárodná predvoľba na ostrov nie je tajná, volať tam môže každý. Sme predsa slobodná a nezávislá krajina.  Zdôrazňujeme to napríklad vo vzťahoch a postojoch k Číne. Niekedy si iba kladiem otázku, ako sa naša hrdosť prejavuje voči Bruselu a ešte ďalej smerom na druhú stranu Atlantiku.

Rešpekt by mal byť obojstranný. Mojim známym i mne pripadalo divné, že USA  viac ako dva roky nemali v ČR svojho veľvyslanca. Krajiny sa vzájomne považujú za blízkych spojencov.

Ale poďme späť z diplomatických kruhov k tým našim domácim. Životopis a profesionálna dráha nastávajúceho prezidenta sú dostatočne známe, netreba ich opakovať. V tejto súvislosti je zaujímavý pohľad niektorých ľudí, ktorí sa doteraz vyjadrovali v štýle Raz komunista, navždy komunista. Momentálne tvrdia, že podstatné nie je minulé obdobie, ale to, ako sa dotyčný zapísal po novembri 1989. Odvtedy uplynulo síce už viac ako 30 rokov, človek si však povie, že lepšia je zmena názoru neskoro ako nikdy. Prax z minulosti sa opúšťa ťažko: spomeňme si na vtedajšie Československo po rokoch 1918, 1938, 1948 alebo 1968. Možno sa konečne začnú ľudia posudzovať podľa toho, čo robia a nie na základe toho, čo kto napísal, povedal, alebo v akej organizácii bol pred novembrom 1989. Až čas však ukáže, či nejde len o chvíľkovú výnimku.

Veľká väčšina ľudí sa prispôsobuje okolnostiam a snaží sa využiť možnosti. V súvislosti s druhou svetovou vojnou v Nemecku hovorievali o šťastí neskôr narodených. Šlo o tých chlapcov, ktorí boli v rokoch 1939-1945 príliš mladí nato, aby sa stali vojakmi a v bojoch zahynuli.

Zvolený prezident zdôrazňuje potrebu zjednocovať spoločnosť. Ak sa mu v tomto smere podaria pozitívne kroky, ktoré sa aj prejavia v každodennom živote, bude to významná zásluha. Ide o neľahkú úlohu, ktorá sa podstatne ľahšie vysloví ako realizuje. Krajina je rozdelená, ale to možno povedať aj o ďalších  a v nejednej je situácia zrejme horšia ako v ČR. Som v sporadickom kontakte so známymi v cudzine. Ani v tých najvyspelejších štátoch neskáču všetci obyvatelia od radosti dva metre do výšky.

Čo ma trápi okrem veku, chorôb a toho, kedy hokejisti (slovenskí alebo českí) konečne znovu vyhrajú majstrovstvá sveta? Písal som už o tom, že vláda pripravuje akčný plán na to, ako čeliť dezinformáciám. V minulých dňoch sa k tejto téme objavili ďalšie správy. Zaviesť sa má trestný čin šírenia dezinformácií.

V dejinách sa neraz stalo, že to, čo sa včera hlásalo ako svätosvätá pravda, sa neskôr ukázalo ako do neba volajúca lož. V škole sme mali informatiku, v rámci kybernetiky sme sa učili o informáciách. Na uvedené slovo s predponou dez- naši učitelia akosi zabudli. Je zrejme moja chyba, že som sa nedoučil.

Domnievam sa, že sloboda slova nie je ako burina. Táto rastlina obyčajne prežije, aj keď sa ju snažíte vytrhnúť a odstrániť tak, aby vám nekazila vzhľad záhradky.  Sloboda slova je podľa mňa veľmi citlivá a jemná rastlinka. Aby sa jej darilo, treba vytvoriť podmienky pre jej existenciu, starať sa o ňu, poskytnúť jej priestor.

Najväčším nepriateľom tejto slobody je autocenzúra: čo keď niečo napíšem či poviem, čo sa nemá, čo nie je v súlade s oficiálnym názorom? Aké to bude mať pre mňa následky? Začnú ma vyšetrovať, budú ma súdiť, posadia ma do väzenia?

Nechce sa mi písať pod ťarchou strachu, zvažovať na laboratórnych váhach každé slovo, len aby som sa nebodaj niekoho nedotkol. Lepšie je teda uzavrieť sa do seba, dať si pozor na svoj ústny a písomný prejav? Možno, že niektorí znovu zatúžia po mantineloch. Toto je povolené a tamto nie. Na túto hranicu ešte môžeš zájsť, ale nie, aby si ju prekročil. Aké pohodlné: Chcel by som, ale nedá sa, nesmiem.   

Pretože mantinely mi nikto nestanovil, zostáva mi len dúfať, že sa nedostanem do hľadáčika strážcov tých jedine správnych a pravdivých informácií. Ale možno len počujem rásť trávu. Vekom patrím k ľuďom, ktorí už pred časom vypratali pole mladým a nevybúreným. Dnes kde-kto cituje z Georga Orwella. Vo svojej knihe 1984 stvoril Ministerstvo pravdy, ktoré na svojom priečelí malo napísané aj heslo Vojna je mier.  Naša generácia sa pred rokmi radovala z každého kroku v oblasti odzbrojenia. Nedávno som z úst činiteľa cudzieho štátu počul staré latinské príslovie Kto chce mier, pripravuje sa na vojnu. Veru tak, sila je hlavným argumentom. Stalin sa vraj kedysi pohŕdavo vyjadril k Vatikánu slovami: Koľko má pápež divízií? Vo Volgograde v minulých dňoch odhalili bustu „vožďa“. Asi nič proti, keby šlo len o symbol víťazstva nad nemeckým nacizmom. Ale diktátor je predovšetkým zodpovedný za smrť miliónov nevinných ľudí a takému človeku sa pomníky stavať nesmú. Na nekonečné litánie, ktoré ho označovali za najväčšieho génia, sa u nás už dávno zabudlo. Tak to býva s „pravdami“, ktoré nimi nikdy neboli.