Je prelom rokov, a teda čas bilancovania i nových predsavzatí. Pri priemernom veku, akého sa dnes dožívame, je rok pomerne dlhý čas. V dejinách štátov, či dokonca ľudstva dvanásť mesiacov až toľko obyčajne neznamená, a niekedy pri pohľade späť ani nestoja za zmienku.

Pátram po tom, čo radostné sme v roku 2022 v Českej republike zažili. Nuž áno, vládol nám kabinet Petra Fialu. Jeho prívrženci naň nešetria pochvalami, protivníci sú však opačného názoru. Určite nás potešila jediná zlatá medaila na zimných olympijských hrách v Pekingu. Od polovičky roka až do jeho konca sme predsedali Rade Európskej únie. Čo ešte napísať o uplynulom roku? Nebývalá inflácia a energetická kríza k pozitívam nepatria. Samozrejme, že ani vojna. Tá dnes prebieha na Ukrajine, ale určite sa nás dotýka.

Za svoj osobný úspech považujem to, že som zatiaľ prežil rok 2022. Zatiaľ preto, že keď píšem tieto riadky, chýba do jeho konca ešte niekoľko hodín. Nekrič hop, pokiaľ nepreskočíš. Zato Miloš Zeman sa mohol pokojne na záver svojho nedávneho posolstva lúčiť slovami básne Vítězslava Nezvala Sbohem a šáteček. Šlo totiž o jeho posledný vianočný prejav v prezidentskej funkcii. Vypočul som si ho a potom i prečítal. Možno na rozdiel od niektorých iných, ktorí sú vždy pripravení terajšieho prezidenta ostro kritizovať nech povie kedykoľvek a čokoľvek. Ak by aj Zeman denne zniesol zlaté vajce, jeho protivníci by ostro vyštartovali: Prečo je také malé?

Prezident sa vo vystúpení venoval odchádzajúcemu roku, ale predovšetkým svojej viac ako 30ročnej politickej kariére. Boli v nej výšiny i pády. Že podľa jedných sa príliš chválil, podľa iných zbytočne útočil na tzv. nuly? Ako však vyhovieť všetkým? Prečo nedopriať človeku na záver jeho kariéry vlastný pohľad na uplynulé roky? Aj  keď je to Zeman.

Je tretím prezidentom v dejinách samostatnej ČR. On, rovnako ako jeho predchodcovia Havel a Klaus, ovplyvnili dejiny štátu. To ako dnes žijeme, aké úspechy i prehry sme zaznamenali, je aj ich dielo. Pochopiteľne, že predovšetkým nás, tých dolných desiatich miliónov, alebo ak chcete, bezmenných núl.

Právomoci českého prezidenta nie sú bezvýznamné. Časy, keď sa však vládlo z Hradu, sú minulosťou. Rád by som veril niektorým terajším prezidentským kandidátom, že v prípade svojho zvolenia pozitívne zmenia Česko. Len neviem, ako to môžu dosiahnuť.  

Nájdu sa ľudia, ktorí poznajú budúcnosť. Že obyčajne je všetko inak? No a? Pomýlili sa. Veď i tak sa na ich výroky už dávno zabudlo. Jeden z českých politikov verí, že nedávny Zemanov vianočný prejav je koncom jednej éry a začiatkom novej, lepšej.  V čase, keď ekonómovia hovoria o pokračujúcej recesii a vojna na Ukrajine naďalej trvá, je to veru odvážne tvrdenie. Viera, v tomto prípade optimizmus, sú dôležité.  Len mi chýba ohraničenie tej éry. Viaže sa k desaťročiu Zemana vo funkcii prezidenta, či aj k času, keď bol mimo politiky, predtým vo funkciách predsedu vlády alebo šéfa Poslaneckej snemovne?

Je možné, že na čas dnes prítomný budú ľudia spomínať ako na obdobie blahobytu. Možný je však aj opak, nechápavé krútenie hlavou, ako sme len mohli, ako to, že sme nevideli skutočné hrozby a hlavne proti nim nezasiahli.

Nikto nevieme, čo bude. Známy britský ekonóm John M. Keynes sa kedysi vyjadril v tom zmysle, že v dlhodobom horizonte sme všetci mŕtvi. Pred touto nevábnou, aj keď reálnou perspektívou, sa zajtra azda ešte zobudíme a nastane rok 2023. Aký bude? Svojich domácich, vnútorných problémov máme síce dosť, ale žijeme vo vzájomne prepojenom svete. Starosti vyvoláva už spomínaná vojna na Ukrajine, ale aj nová vlna pandémie v Číne, vzťahy na juhu Európy, situácia okolo Taiwanu. Sú ľudia, ktorým sa nepáči, že všetko sa točí okolo peňazí. Čo však iný prístup, napríklad Zelená dohoda pre Európu? Náš kontinent ako klimaticky neutrálny. Ale čo ostatný svet? Zatiaľ sa neukazuje, žeby sa nás chystal nasledovať. Nepodkopáva si Európa z ekonomického hľadiska pôdu pod nohami?

Ale dosť bolo pesimizmu. Treba veriť v to, že zajtra vyjde slnko, aj internetové noviny Slovenský rozhľad. Naozaj, noviny, lepšie povedané média. Čo sa týka ČR, vláda chystá akčný plán v súvislosti s dezinformáciami. Zákon má vraj umožniť stíhanie zámerného šírenia dezinformácií.

Keď čítam niektoré príspevky na sieťach, tak si hovorím, odkiaľ sa vzalo v ľuďoch toľko zloby a nenávisti. Útoky nie proti obsahu článku, ale proti osobnosti autora. Je však lepšie mlčanie? Kroky v jednotnom šíku: kritizujte, ale konštruktívne, píšte, avšak pozitívne. Písať pod hrozbou vyšetrovania? Obavy mám nie z materiálnej biedy, ale z duchovnej. Obavy mám z cenzúry. Horšia ako tá prípadne oficiálna, môže byť cenzúra vo vlastnej hlave.