Je koniec novembra, a tak najvyšší čas zmieniť sa o vrchole obchodníckej sezóny,  teda o Vianociach.  Samozrejme, že sa nechcem dotýkať náboženského cítenia ľudí, vyznávačov tradícií a ľudových zvykov, ani rozžiarených detských očí. Ale uznajte, že kšeft je kšeft a peniaze sú až na prvom mieste.

Nechcem byť zlým prorokom, zatiaľ sa však ukazuje, že nastávajúce obdobie bude z hľadiska ziskov z predaja horšie ako po iné roky. Teda aspoň v krajine, ktorou preteká Vltava a niektoré ďalšie toky a potoky.

Príčina je jasná: malichernosť a úzkoprsosť obyvateľstva. Nerieši totiž ťažiskové otázky. Postaviť si 50metrový bazén priamo v novej rezidencii alebo radšej v skromnej záhrade, na koniec ktorej voľným okom nedovidíš? Problémom tiež je, či stráviť zimu v americkom lyžiarskom stredisku v Aspene alebo dať prednosť teplu dajme tomu vo Francúzskej Polynézii? Hlavu si treba lámať aj nad tým, ktorý momentálne krachujúci podnik kúpiť za niekoľko smiešnych sto miliónov, aby v budúcnosti vyniesli miliardy.

Ale ľudia nie. Namiesto toho sa zaoberajú hlúposťami, ako vraj zdražil chlieb, koľko stoja vajíčka, aj cena múky že poskočila. Alebo si sťažujú, že netušia, z čoho zaplatia enormné poplatky za energie. Akoby nevedeli, že vláda stanovila ich maximálnu hranicu. Poplatky majú horný limit a basta, neobťažujte dezinformáciami.

Človek sleduje v televíznych diskusiách opozičných politikov a nechápe ich. Vraj terajšia vláda reaguje na hospodárske problémy oneskorene a nedostatočne. Pritom protiargumenty sú jasné: čo ste urobili vy, keď ste boli pri vesle? Pozrite sa na Afganistan, ako tam ľudia žijú atď. Ešte lepšie je začať vypočítavať, čo všetko vládna koalícia pre dobro občanov už vykonala. Pekne pomaly, bod za bodom. Pri takom päťdesiatom či dvojstom divák zaručene zaspí a problém je zmetený zo stola.

Tí, čo nezaspia, sú veční nespokojenci, ktorí budú mrmlať vždy, nech im znesiete aj modré z neba. Ako môj sused, taký vzdelanec. Stretnem ho a on mi vraví: „Viete, čo povedal Oscar Wilde?“

„Neviem,“ odpovedám. „Ani to, kto bol ten Wilde, či ako sa volá. Neotravujte.“

Ale on: „Tomu spisovateľovi sa pripisuje výrok: Keď nastane koniec sveta, chcel by som byť v Anglicku. Tam sa stane všetko neskôr.“

„Nechápem, čo ma je do Anglicka?“ ja nato.

Sused: „Keby prišiel koniec sveta teraz, chcel by som byť členom našej vlády. Tá sa vždy prebudí, až keď mlieko kypí už z hrnca. Ešte aj koniec sveta by sa jej dotkol s časovým odstupom.“

„Ha, ha,“ hovorím mu, „veľmi vtipné. A čo robíte vy preto, aby koniec sveta nenastal?“

Skloní hlavu a zosmutnie: „Ja nič, ja som prosím český dôchodca.“

To mi teda prihral na smeč. „Tak penzista!“ skríknem. „To sa nehanbíte? Neviete, že dôchodky tvoria hlavnú položku vo výdajoch štátneho rozpočtu? Koľko nás len stojíte peňazí a sami nič neprodukujete.“

„Ale penzie sú prosím nízke, sotva sa z nich dá vyžiť.“

„Od roztopaše neviete, čo skôr,“ ja na to. „Jesť by ste chceli, ešte aj bývať, zdravotníckej starostlivosti zdarma sa dožadujete.“

Hneď oživne, zabudol som totiž uviesť, že ten dôchodca bol lekárom. „Na Slovensku, tam nám ukazujú cestu,“ hovorí. „Lekári predniesli svoje požiadavky, chcú dávať hromadné výpovede.“ 

Krútim záporne hlavou: „Neviete ani to, čo sa vám deje v rezorte. Prečo by u nás zdravotníci štrajkovali? Skončíš školu, v Nemecku alebo v Rakúsku ťa vezmú do práce oboma rukami.“

Ale frflošovi ani tento jasný dôvod nestačí. „A čo ten nekonečný front, ktorý nedávno ukazovali v televízii? Ľudia hodiny čakali, aby sa v istom meste mohli prihlásiť u nového stomatológa.“

„Daj sa mi svete, zubár,“ mávnem prirodzene rukou. „Kedysi trhal zuby kováč, no a čo? Naši predkovia žili a prežili. Od nich si berme príklad. Ostatne, keď je už reč o frontoch, sú azda nejaké rady na banány? Vojdeš do obchodu a kúpiš si ich, koľko len chceš. O tom hovorme, o možnostiach, o ponuke, ktorú máme priamo pod nosom, stačí po nej len siahnuť.

A vy stále len: to nie je, tamto chýba, mám málo peňazí.“

Po druhý raz sa sused a dôchodca v jednej osobe zahanbil. Tak veru, nič neprodukuje, len naťahuje ruku, čerpá, je na ťarchu celej spoločnosti. Žije dlhšie ako sa plánovalo, presluhuje, a to stojí ďalšie a ďalšie peniaze.

Hoci nebolo prečo, uľútilo sa mi ho. „Dedo,“ poradil som mu, „uspokojte sa. Sadnite si doma k televízoru. Predtým si však vypnite radiátor, uvedomte si, koľko energie čerpá iba ten váš zapnutý prístroj. Zabaľte sa do diek, vezmite si sveter, ako nám radia politici, priblížte si do svojej chladnej, ale stále útulnej komnaty krásu cudzích kontinentov, najhlbších údolí, aj najvyšších končiarov. A nezáviďte. Radujte sa z toho, že najlepší z nás si plnými dúškami užívajú krásy života. Vy sám Vianoce oslávte dôstojne. Povedzte si, keby to tak boli moje posledné. Veď veľká väčšina príbuzných a známych je už na druhej strane. Patrím tam aj ja. Musím predsa prospieť dobrej veci, znížiť náklady štátneho rozpočtu.“