V Slovenskom rozhľade sú pomerne často články o športovej problematike, a tak som sa nechal inšpirovať. V mojom texte však nejde o žiadnu analýzu, ale iba o niekoľko viet, ktoré ma napadajú, keď hľadím z okna paneláku cez početné koronavírusové nariadenia, príkazy a zákazy na prázdnu ulicu.

Keď som známym povedal, o čom chcem písať, podivili sa: Teraz, v dobe pandémie? Čo ťa to napadlo? Sedia doma, merajú si teplotu, hltajú prášky, s obavami sledujú vývoj situácie. Nedivte sa im, teda nám. Sme sedemdesiatnici, patríme k najviac ohrozeným skupinám (tou pandémiou).

Nie že by sme sa o šport nezaujímali. Naopak. Patríme ku generácii, ktorá vyrastala na uliciach, behala tam za loptou alebo pukom, pretekala sa v bežeckých súbojoch či na bicykloch a pre ktorú prvoligový futbalista, hokejista alebo popredný cyklista boli vzormi a príkladmi hodnými nasledovania.

Každé ráno zapínam televíziu, aby som sa dozvedel najnovšie výsledky športových podujatí. Pravda, teraz som ukrátený o to, že americko-kanadská NHL sa momentálne nekoná. Nemôžem byť hrdý na to, kto z našich chlapcov pomohol, kto rozhodol o tom, že ten a ten tím vyhral. Tak veru, bez nás by to nešlo, v USA a Kanade sú odkázaní na nás. Len ma niekedy napadne, či výraz pomohol znamená v tomto prípade vyznamenanie alebo len označenie vedľajšej role, teda pomocníka. A ešte mi vŕta v hlave, prečo sa  najskôr oznamujú športové výsledky spoza oceána a až potom tie u nás. Týka sa to i basketbalu, niekedy aj amerického futbalu alebo bejzbalu. Tie posledné dva športy sa u nás zatiaľ moc nepestujú, ale keďže ide o výsledky z USA, patrí sa ich zrejme zvýrazniť.  

Pokiaľ je o nich záujem, odchádzajú naši najlepší športovci do zahraničia. V najatraktívnejších odvetviach vrcholového športu dnes ide v prvom rade o peniaze, sú investíciou. Do dieťaťa vložím prostriedky, ktoré sa jemu a mne rodičovi mnohonásobne vrátia, keď bude hrať najvyššie súťaže v USA, Británii, Nemecku.

Takže esá majú pôsobiť v zahraničí a doma zostať len béčka? Teraz nemám na mysli iba šport, ale aj medicínu, vedu, inžinierov. Najlepšie by bolo, keby vonku nazbierali skúsenosti, vypracovali sa a svoje znalosti a zručnosti by potom odovzdávali doma. Dnes je ale sloboda, každý si smie hľadať svoje šťastie, kde chce. Ukrajinskí lekári na Slovensku, slovenskí v ČR, českí v Nemecku, nemeckí vo Švajčiarsku. Potom, keď je pandémia, zvolávame ich späť. Doma je ale potrebné vytvoriť im podmienky. Ja som mal to šťastie, že som videl na Slovensku hrať svetového futbalistu Popluhára v jeho najlepších rokoch, hokejistu Golonku atď.  Ale obdivovali sme napríklad aj zjazdárku Cuninkovú. Znovu a znovu bola najlepšia vo vtedajšom Československu. Hltali sme domáce výsledky i v ďalších športoch, o ktorých noviny obsiahle písali. Dnes ich objavíte sotva na niekoľkých riadkoch.

Samozrejme, že sú výnimky, niektorí špičkoví športovci zostávajú v rodnom chotári aj teraz. Ale i u nich sledujeme predovšetkým zahraničné výsledky. Domáce podujatia nie sú natoľko atraktívne, neprichádzajú na ne najlepší, nejde pri nich o toľko peňazí.

Neorientujem sa v dnešnom slovenskom športe natoľko, aby som si trúfal napísať, či v prípade tých, čo patria medzi svetovú elitu, ide o systematickú prácu v daných  športových odvetviach alebo skôr o výsledok mimoriadneho talentu a úsilia rodičov. (Samozrejme, že intenzívny tréning nemôže chýbať.)

Naozaj rodičia. Pre niekoľkými rokmi bol u nás vo firme zúfalý otec. Jeho dcéra má vraj skvelé tenisové predpoklady, ale potrebuje najmenej milión korún (vtedy ešte v SR nebolo euro) na jej zimnú prípravu. Začudovali sme sa: milión, až toľko? Vylíčil nám, čo taká príprava talentu stojí, koľko času a peňazí musí obetovať celá rodina. Ale to nestačí. Viem toľko, že od nás peniaze nedostal, i to, že talent niekde zapadol, o výsledkoch nádejnej tenistky som nikdy nič nečítal.

Rodičia jazdia s deťmi na tréningy, potom na súťaže, nakupujú im drahý výstroj. Avšak nie každý má na to čas a peniaze. Pokiaľ aj áno, zďaleka nie z každej nádeje vyrastie svetový borec. Investícií, ktoré nevyšli, je podstatne viac ako tých s opačným znamienkom. Za mojich mladých čias rodičia naše športovanie zväčša tolerovali, na tých, čo dosiahli úspechy boli pyšní, ale že by našimi mládežníckymi výkonmi žili, bavili sa o tom, kto odvezie potomka na tréning, aké vybavenie mu kúpiť, čo prikázať trénerovi, aby sa výkony zlepšili, to teda nie. Mali dôležitejšie starosti.

V pondelok ráno v škole bol medzi chlapcami hlavnou témou včerajší zápas nášho futbalového či iného mužstva, dievčatá sa bavili o gymnastike alebo krasokorčuľovaní. Najväčšími autoritami medzi deťmi boli tie, čo vynikli v mládežníckych kategóriách, získali medaily, krátke správy o nich sa dokonca objavili v novinách. Dnes? Hlúpo som vnukovi známeho povedal, že keď hrá za miestne žiacke mužstvo hokej, určite ho všetci spolužiaci obdivujú. Pozrel sa na mňa, ako by som spadol z jahody. Obdivujú? Smejú sa mi, že zbytočne márnim čas a namáham sa. Do NHL sa aj tak nedostanem a pre nič iné sa predsa hokej neoplatí hrať.

Tak veru. Chodím sa niekedy dívať na zápolenia ľahkých atlétov. Nie tých špičkových, ale takých, čo bojujú v krajských súťažiach. Muži v nich často dosahujú horšie výkony ako kvalitné atlétky. Čo chcete, povedal mi jeden z miestnych obetavých funkcionárov, veď sú to amatéri. Chodia do školy, pracujú, športu sa venujú len vo voľnom čase. Ja si ale ešte pamätám dobu, keď mnohí naši atléti boli amatéri, a predsa získavali úspechy aj na medzinárodnom poli. Ale to ešte zrejme zápolili amatéri s amatérmi.

Funkcionári a tréneri. Kedysi bolo mnoho takých, čo sa hneď po práci ponáhľali na štadióny, v nedeľu jazdili so svojimi zverencami na preteky. Všetko to robili zadarmo, len z lásky k športu. Určite sú takí i dnes, ale teraz je oveľa viac lákadiel ako tráviť voľný čas a hlavne, treba zarábať lepšie a dovoliť si viac, nech sused vidí.  

Opakujem, že nie som odborník, ale iba fanúšik, ktorý má šport rád. Ktorému je ľúto, že dnešní mládežníci športujú hlavne pri počítačoch a mobiloch. Ktorý nechápe, že vôbec netúžia po tom, zmerať si sily, kto je rýchlejší, dlhšie vydrží, presnejšie trafí „vinkeľ“ bránky a podobne. Zato často presne vedia, koľko taký Ronaldo alebo Messi zarábajú. Aj oni by chceli mať toľko peňazí, lenže ich talent a vytrvalosť nemajú. A venovať sa športu len tak, pre zábavu, na miestnej či amatérskej úrovni? Prosím vás, veď sa to nevyplatí.  

Našimi idolmi boli miestni športovci, z ktorých nejeden dosahoval úroveň prinajmenšom československej špičky. Neboli to pre nás vzdialení miliardári, ale naši spoluobčania, ktorých sme denne vídali na uliciach, na tréningoch sme si na nich mohli  doslova takmer siahnuť. Ľudia ako my. Možno si žili lepšie ako vtedajší priemerný občan. Ale preto sme ich neobdivovali. Chceli sme byť ako oni, nie kvôli tomu, koľko zarábali, ale akými športovými majstrami boli.

Smiešne, čo? Mladý príbuzný ma pozoruje, ako sa trápim nad článkom pre noviny. Darmo je, mám svoje roky, už mi to zďaleka nemyslí tak, ako kedysi. Koľko ti zaplatia? pýta sa. Nič, odpovedám. Nechápe. Prečo teda píšem?

Prečo, prečo? Niečo robiť predsa treba. Už je to tak, že starí hundrú na mladých.  Momentálne však iba na diaľku, cez telefón. Nemáme sa kde stretávať, reštaurácie a kaviarne sú zavreté. Von na prechádzky do prírody vo väčších skupinách sa nesmie. Vo dvojici to nie je ono, ani poriadne poškriepiť sa nedá. Ostatne, nie je dlhoročný známy nakazený?  Rád by som sa teda vydal aspoň osamotene do blízkeho parku. Lenže predtým musím prekonať vážnu prekážku: chodby nášho paneláku. Visí na nich príkaz o povinnosti nosiť rúško. Ale kto ho prosím vás rešpektuje? Niekoľko starších dorastencov ako ja.

Koronavírus v ČR najviac kosí medzi seniormi.  Nálada nie je dobrá. Ale nevidím to nesprávne, len zo svojho uhlu pohľadu? Mladí môžu mať iný názor. Keď starí umrú, tak aspoň prestanú zavadzať a otravovať takými hlúpymi úvahami ako je šport pre radosť.