Za socializmu som žil svoj priemerný, tuctový život. Až za kapitalizmu sa všetko zmenilo. Nie teda hneď, ale dočkal som sa. Stal som sa milionárom. A pritom som vôbec nič neukradol. Znie vám to ako rozprávka, neveríte? Tak teda čítajte.

Moja rozprávka začala, keď prišla správa, že naše bytové družstvo odovzdáva byty do osobného vlastníctva. Aké nariadenie to umožňovalo, si už nepamätám, ale to nie je podstatné. Náš záväzok vyplývajúci z úveru nebol až taký vysoký, splátky sme zvládali. Nie že by mi družstvo nevyhovovalo, ale kúpa bola povinná: zmenili sme sa na spoločenstvo vlastníkov.

Domnieval som sa, že vďaka predchádzajúcej výchove netúžim po majetku, avšak opak bol pravdou: moje odrazu kapitalistické srdce zaplesalo: som vlastník! Ceny bytov v Prahe medzitým utešene rástli. Dám si teda spraviť nové vizitky s podtitulkom Milionár. Žena mi však poradila, aby som bol menej nápadný, a tak som zvolil len nápis Majiteľ nehnuteľností. To dlhé i na konci slova je v poriadku: okrem bytu som predsa spoluvlastníkom spoločných častí nášho paneláku a mám i príslušný podiel na pozemku, na ktorom stojí náš dom. Bytov je u nás tak do štyridsať, takže zo spoločného na mňa moc nepripadá, ale i to málo poteší.

Keby som chcel, predám byt a zrazu mám dva milióny korún, možno i trochu viac. To by som si žil: skvelé auto, vybrané reštaurácie i milenku by som si našiel. Zdôveril som sa so svojimi snami manželke, a tá na to: Kde by sme však bývali?

Veru, na to som nepomyslel. Pod most sa mi nechce. Presťahovať sa z Prahy na vidiek? Tam sú byty síce lacnejšie, ale tiež nie zadarmo. Na auto, reštaurácie a milenku by už nebolo. Zosmutnel som. Kde sú kvality môjho milionárskeho života? Žijem z dôchodku, náklady na byt sa neznížili, naopak. Dodávky vody, tepla, elektriny sú stále drahšie, zvyšujú sa i ďalšie poplatky. Náladu mi tak vylepšuje len pohľad na vizitku: Majiteľ. Nežil som nadarmo, niekam som to dotiahol.

Ľudia v úradoch sú však závistliví, a tak proti nám majiteľom prišli s výmyslom: daň z nehnuteľností. Vlastníctvo vraj zaväzuje, vyplývajú z neho povinnosti. Pred niekoľkými týždňami som dostal list. Pozrel som si odosielateľa a vďaka svojej bystrosti som hneď pochopil: dorazila ku mne každoročná povinnosť. Otvorím obálku a neverím svojim očiam: tú povinnosť mi medziročne navýšili o 80 percent! Ešte raz som sa pozrel do obálky, či v nej nie je nejaký vysvetľujúci list. Napríklad, že bude zemetrasenie a treba zbierať peniaze na odstraňovanie trosiek.  Alebo že je nutné zvýšiť platy funkcionárom na radnici. Toľko toho pre nás robia, zaslúžia si pridať nie 80, ale 200 percent.

Nikde nič, žiadny list. Zraz podpätky, zaplať a hotovo. Listujem v časopise našej mestskej časti. Tam určite získam informácie. V poslednom čísle mi oznamujú, že skončil núdzový stav a život sa vracia do svojich koľají. Ešte sa dozvedám, že v júni nás čaká začiatok leta. Veľmi dôležité novinky. Keby nie časopisu, nikdy o nich neviem.  

Len o skokovom zvýšení dane nič. Popúšťam teda uzdu svojej fantázii. Nejde o príspevok pre usilovných staviteľov? Nejaká zeleň u nás na sídlisku zostala, je to hanba, že ešte všade nie je betón. Potrebné sú nové administratívne budovy, nákupné strediská a garáže. Tie niečo stoja. Postavia sa a bude ďalšia daň z nehnuteľností. Aké jednoduché, aké logické.

Pravda, môžem byť ešte rád, pretože niektoré mestské časti Prahy zvýšili spomínaný poplatok až o sto percent. Dokonca mám dôvod na radosť dvojnásobnú. V jednom článku som si totiž prečítal, že kvôli navýšeniu nemusím podávať nové daňové priznanie. Aká to láskavosť, aká ohľaduplnosť!

Rozhodnutie o nebývalom zvýšení dane z nehnuteľností padlo ešte pred pandémiou. Našťastie. V dobe koronavírusovej nám mesto výdatne pomáhalo. Vyčerpalo sa finančne, potrebuje prostriedky. Buďme teda radi, že musíme platiť len o 80 percent viac. Premýšľam, čo by sa stalo, keby o rovnaké percento zvýšili cenu chleba. Asi nič. Žijeme si predsa príliš dobre v tej dobe pokoronavírusovej. Fantastické dôchodky, nevieme čo s peniazmi.

Človek je však tvor malicherný, ba dovolí si byť až pesimistický. Sadol som si k stolu a začal počítať. Ak mi tú daň každý rok zvýšia o 80 percent, ako ju zaplatím? Veď o takých desať rokov  už bude podstatne prevyšovať môj terajší celoročný dôchodok. Že i ten porastie? Možno, ale myslíte, že o 80 percent ročne?

Opäť som zosmutnel. Nezostáva mi nič iného ako to bydlisko pod mostom. Potom som sa ale ťukol do čela. Veď si pokročilý dôchodca, ten rok alebo dva zvýšenú daň ešte azda zaplatíš. A na druhom svete sa vraj žiadne poplatky nevyžadujú. Uspokojil som sa. Mám stále šancu zomrieť ako vážený občan, majiteľ nehnuteľností.