Dívam sa cez okno, vonku krásne svieti slnko. Navzdory tomu je naša ulica takmer prázdna. Je u nás nepriateľ - koronavírus. Nielen Česká republika je vo vojne proti nemu. 

Pandémia je dnes hlavnou, ba často sa zdá, že jedinou témou dňa. Vlak koronavírusu uháňa a my sa ho pokúšame, ak nie zastaviť, tak aspoň spomaliť, zmenšiť obrovské hrozby.

Nie je to tak dávno, čo sme sledovali udalosti v Číne a hovorili si, že v takom štáte je ľahké prijímať drastické opatrenia. Ale u nás, kde vládne demokracia, je to o niečom úplne inom.  Mýlili sme sa, a to aj vtedy, keď sme sa domnievali, že Čína je ďaleko, že epidémia v tejto krajine sa nás netýka. Aj Taliansko bolo ďaleko. Akoby sme pozabudli na to, že v dnešnom globalizovanom svete je blízko všetko. Teraz nemá zmysel na globalizáciu nadávať alebo ju z niečoho obviňovať. Je tu už dosť dlho, ale nová je hrozba, akú ľudstvo dlho nepoznalo.

Samozrejme, že ako vždy sa vyskytujú takí, čo to hovorili, predvídali, varovali, poukazovali. Škoda len, že nám, nevedomým, to aj nepovedali, nepresvedčili nás. Len si spomeňme, ako sme donedávna s odstupom hľadeli na občanov v Číne, Japonsku či južnej Kórei, že zahalení v respirátoroch alebo rúškach chodia po uliciach. Ja osobne a určite nielen ja teraz po takýchto pomôckach túžim. Ďalší paradox: niektorí u nás odmietali pomoc Číne a dnes v ČR očakávame my pomôcky z tejto krajiny.

Kritizovať nie je ťažké. Rovnako tak aj kibicovať, krútiť hlavou a vedieť všetko lepšie. Oveľa ťažšie je nariadiť, prijať opatrenia a prevziať za to aj zodpovednosť.  Ak je v budove požiar, tak nezvolávam poradu, ale konám. Krízové riadenie  si vyžaduje znalosti, zručnosti, odvahu, rozhodnosť.

Niektorí hovoria, že skutočné kvality človeka poznáš až v krajne vypätej situácii, v čase ostrej krízy, ako sú vojna, hladomor, pandémia atď. Ale doteraz sa mnohí do skutočne krízovej situácie nedostali. Hrdinstvo a zbabelosť. Nie vždy je deliaca čiara jednoznačná. Nikto nevieme dopredu ako sa zachováme, keby sme sa mali rozhodnúť, môj život alebo tvoj, moja rodina alebo tvoja. Že mnohí v takýchto prípadoch zlyhajú? Neodsudzuj blížneho, pokiaľ si sa neocitol v rovnakej situácii ako on. Niekto až za obrovskej hrozby prejaví svoju veľkosť. Winston Churchill vystúpil na piedestál jedného z najväčších štátnikov vďaka tomu ako viedol svoju krajinu za vojny. V mierových časoch sa zďaleka tak úspešne neuplatnil.

Výzvy k pokoju, rozvahe, dodržiavaniu nariadení je treba jednoznačne rešpektovať. Viac ako inokedy musíme všetci ťahať za jeden povraz, stranícke i ďalšie škriepky musia ísť stranou. Súčasne sú potrebné rýchle a tvrdé opatrenia. Všetkým, vlastne celému ľudstvu hrozí nebezpečenstvo.

Ak sme pozabudli na hrozby globálneho sveta, je treba napraviť, čo sa napraviť dá.  Ukazuje sa ako správne, že sa nečakalo na to, čo Brusel, čo orgány Európskej únie (EÚ).  Každý jej členský štát sa musí spoľahnúť na seba, koordinácia, jednotný postup atď. chýbajú. Predstaviteľka únie ešte nedávno pranierovala zavieranie hraníc.  Krízové situácie EÚ akosi nezvláda. Príklady? Nielen terajší koronavírus, ale aj utečenci, vojna v Sýrii, postup voči Turecku. Hovorí sa, že až v núdzi poznáš priateľa. Existuje aj iné porekadlo: Bližšia košeľa ako kabát. Mimoriadna situácia si vyžaduje smelé riešenia. Úradník je mimo seba, keď svoje rozhodnutie nemá podložené príslušným predpisom.

Nariadenie prijaté na najvyšších miestach, akokoľvek dobré,  je nanič, ak nie je prenesené do praxe, do reality každodenného života, medzi radových občanov, do každého mesta a dediny. Nejasností a otázok je prirodzene mnoho, nemožno myslieť na každý detail.  Uvediem príklad: spočiatku zodpovední hovorili, ak sa zle cítite, domnievate sa, že ste napadnutý koronavírusom, zavolajte svojmu lekárovi, nechoďte k nemu do ordinácie. Áno, správne. Ale preboha, ako mám zavolať? Veď aj v bývalých pokojných časoch sa na centrálu svojej polikliniky nedovolám a nedovolám, linky sú obsadené.

Vieme, že zdravotníctvo v našich krajinách má ďaleko do ideálu. Určite je lepšie učiť sa na cudzích ako na vlastných chybách, ale kto počítal s krízou terajšieho rozsahu? A môže byť ešte horšie. Volalo sa menej štátu, nech žije neviditeľná ruka trhu. Teraz je potrebná  pevná ruka, silný štát. Všetci hľadia smerom hore, ako tam rozhodnú. Armádu mnohí  považovali za zbytočný prepych, rovnako aj  niečo takého ako civilnú obranu, kryty atď. Pamätám si na poplachové protipožiarne cvičenie vo firme, v ktorej som kedysi pracoval. Kým sme vyšli z budovy na určené miesta, väčšina zamestnancov by bola pri skutočnom požiari dávno mŕtva. Závery alebo zmeny? Žiadne.

Štátne orgány však všetko sami nezmôžu. Českú vládu je potrebné za doterajšie opatrenia pochváliť. Nevyčkáva, ale koná.  Nariadenie strieda nariadenie, nie je čas na vyhodnocovanie toho predchádzajúceho. Človek stráca prehľad. Lenže včerajšok je odrazu veľmi ďaleko. A zajtra by som možno napísal už úplne iný článok.

Domnievam sa, že nasledujúce dni budú ešte oveľa ťažšou previerkou ako tie doterajšie. Máme obrovský nedostatok respirátorov a rúšok. Lámem si hlavu nad tým, ako sa k tým pomôckam dostali spomínaní Číňania. Ako ich tamojšie orgány zabezpečili pre svoje obyvateľstvo. Ako to, že my, vyspelá stredoeurópska krajina, ich nedokážeme zatiaľ poskytnúť ani zdravotníkom. Ani pracovníkom tých málo obchodov, ktoré môžu byť ešte otvorené. Bolo skvelé, že sa s polozakrytými obličajmi objavili na Slovensku ministri. Idú príkladom. Verím, že tieto zdravotné pomôcky majú aj obyčajní ľudia.

Nie je čas hľadať vinníka za nedostatky. Treba konať. Nie som odborník, neviem nakoľko zložitá je výroba respirátorov. Ale rúška sa azda dajú vyrobiť. Máme núdzový stav. Je potrebný ešte nejaký iný, aby niektoré firmy dostali príkaz na dočasnú zmenu výrobného programu? Občan si môže pomôcť aj sám. Na internete sa objavili návody, ako si vyrobiť respirátor. Neviem, či je to najlepšie riešenie, ale je vždy lepšie ako len nečinne sedieť a triasť sa od strachu.

Dovoľte, aby som niekoľko slov napísal o sebe, teda o starých ľuďoch. Zarazili ma donedávna uspokojujúce výroky, že koronavírus nie až taký vážny, že úmrtnosť naň je relatívne nízka. Áno, ale v prípade starých ľudí je to inak. Na tých vo svojich výpočtoch niektorí štatistici zrejme zabudli alebo ich nepovažovali za dôležitých: veď majú život už za sebou.

Teraz v súvislosti s koronavírusom čítam, že starých máme chrániť, že majú byť v centre pozornosti. To chválim. Ocenil by som aj konkrétne opatrenia, čo sa týka ich ošetrovania, poskytovania pomôcok, nakupovania v obchodoch.

Čo napísať na záver? Mám prianie, o ktorom som sa prednedávnom ani nenazdal, že sa objaví. Byť natoľko vo forme, aby som bol schopný napísať príspevok do ďalšieho čísla Slovenského rozhľadu. Pesimizmus? Nie, realita. Čitateľovi prajem veľa šťastia i  altruizmu.