Záver roka a teda bilancovanie máme za sebou. Začali sme nový rok a ten je spojený s predsavzatiami. Nevadí, že väčšinu z nich opäť nesplníme. Človek má zo smelého záväzku dobrý pocit, nebude sa predsa držať pri zemi, treba hľadieť k výšinám.

V tejto súvislosti sa musím priznať, že prvý nesplnený zámer tohto roka mám už za sebou. Jeho história začala vlani v decembri, keď sa mi známy prihovoril takto: Príde k nám do firmy zahraničná delegácia, mám si pre ňu pripraviť prezentáciu o dnešnej Českej republike (ČR). Ty stále niečo píšeš, pomôž.

Sľúbil som, že materiál dodám v prvé dni roku 2020. Veď nemôže byť nič ľahšieho. V Čechách žijem, realitu tu denne zažívam na vlastnej koži. Skoncipoval som teda prednášku, podľa mňa vyváženú. Pochválil som, okrem iného nízku nezamestnanosť, ale aj skritizoval, napríklad nedostupnosť cenovo prístupných bytov. Bol som sám so sebou spokojný, to však len dovtedy, kým som si nevypočul novoročné vystúpenie českého premiéra. Bolo o úspechoch a predstavách do budúcnosti. Zahanbil som sa. Primálo je v mojej prednáške optimizmu, som neoprávnene kritický. Ešte v ten večer som si sadol k stolu, nasadil si ružové okuliare, vzal do ruky ružovú ceruzku a text som prepísal. Pochopiteľne že naružovo. Ráno som si ho znovu prečítal a bol som opätovne spokojný.

Potom som si však vypočul názor opozičných politikov, ktorí prejav predsedu vlády tvrdo skritizovali.  Zamyslel som sa nad sebou. Aj v ČR budú parlamentné voľby, hoci nie tak skoro ako na Slovensku. Čo keď ich dnešná opozícia vyhrá? Známemu, ktorý má vo firme významné postavenie, povedia, akú si to mal vtedy prezentáciu, ako si sa mohol tak mýliť? A on sa vyhovorí, veď to nie ja, to ten a ten, on je na vine. Tak to teda nie. Znovu som si sadol k stolu, vzal si čierne okuliare a do ruky čiernu ceruzku.

Ráno som vstal, namiesto jednej prednášky som mal tri. Ktorá je správna, ktorá vhodná? Hádate dobre: neodovzdal som ani jednu, predsavzatie som nesplnil. Nebudem si predsa páliť prsty, pokúšať osud.

Smejete sa mi, odsudzujete ma?  Ale prečo mňa? Komu a čomu dnes veriť? Kto má pravdu, kto to myslí s občanom dobre, kto nemyslí v prvom rade na svoje stranícke tričko, svoje záujmy a svoj prospech? Ako a podľa čoho sa má radový občan orientovať? Kde je pravda, keď včera čierne je dnes biele a naopak. Čo keď sa najúspešnejšie roky v histórii krajiny znovu vyhlásia na tie najhoršie?

Veru tak, človek sa môže ľahko pomýliť. Ako ja nedávno. Vďaka jednej zahraničnej televízii som sa dozvedel, že na zemeguli ešte nikdy nežilo tak málo ľudí v extrémnej biede ako teraz, nikdy nebola predčasná úmrtnosť detí nižšia a rekordný počet ľudí vie čítať a písať. Zajasal som. Slnko svietilo zrazu jasnejšie, počasie bolo lepšie, na chvíľu som dokonca pozabudol i na tie prekliate škodliviny v ovzduší. Zakrátko som však otvoril noviny. Zabitie iránskeho generála, turecké vojská sa chystajú do Líbye, utečenci zaplavia Európu, v Austrálii sú strašné požiare. Chytil som sa za hlavu. Katastrofa na katastrofe, uteč, kto môžeš. Lenže kam?

Nuž kam inam ako do Česka, kde nás predsa čaká skvelá doba. Nie, nemám nič proti premiérovmu prejavu, mne sa naopak páčil. Aspoň chvíľka optimizmu v záplave kuvičích hlasov. S výhradou, že ten, kto je pri vesle chváli, kto bol od neho odstavený alebo sa k veslu snaží dostať súčasnú moc haní.

Po dňoch slávnostných nastávajú tie všedné. Občan je niekedy tvor prízemný. Tešia ho smelé perspektívy, ale chce už dnes kvalitné školstvo, dokonca aj to, aby fungovalo zdravotníctvo.  Nevedie sa mu zle, ale susedovi lepšie.

Ja osobne som občan dezorientovaný. Žijem najmenej v dvoch republikách. Tú jednu mi predstavuje vláda, úplne inú opozícia. Čo je pre opozíciu horšie, ako keď sa darí? Ale darí sa naozaj?   Najistejšie je dnes držať sa názorov, ktoré sa práve nosia, sú módne a v kurze. Inak ťa  zosmiešnia, popľúvajú a odporúčajú ti, aby si odišiel na smetisko dejín. Odvážiť sa povedať hoci len toľko, že prezident Zeman mal dnes peknú kravatu? Nepredstaviteľné.

Ťažkal som si na svoju dezorientovanosť priateľovi zo Slovenska a ten sa usmial: Veru, k našej dokonalosti máte ešte ďaleko. U nás je všetkému na vine hlavne jeden občan, ktorého nebudem menovať. Všetci ostatní sme vlastne dobrí, prinajhoršom niektorí boli iba zvedení a pomýlení.

Niekedy si však hovorím, že všetci tí, čo si neustále sťažujú, by mali navštíviť niektorú z krajín, kde je rozvrat, je tam vojna, bojuje sa, ale so skutočnými zbraňami. Viem, že pre občana to nie je meradlom. Jeho zaujíma, kedy konečne bude mať taký plat alebo dôchodok, aký dostávajú v Nemecku.

V každom prípade, mier by sme si mali vážiť. Irán je dnes ďaleko, ale čo zajtra?

Keď ide o život, človek na vyššie a vznešené ciele akosi zabúda. Neviem, čo bude zajtra, ale pre tento rok svoju prízemnú túžbu mám. Aby ľudia boli voči sebe slušnejší a tolerantnejší, boli ochotní vypočuť si aj iný názor ako svoj vlastný. Aby sa bez obáv mohlo vysloviť i to, čo sa momentálne nenosí a nie je módne. Aby v diskusiách na internete, ale i v parlamente bolo podstatne menej nadávok, osočovania a nenávisti. Aby sa občan necítil bezmocný voči úradom, aby korupcia nebola bežným sprievodným javom jeho života. Aby výraz morálne bahno upadal do zabudnutia a ľuďom sa pri slove bahno vybavovalo hlavne to liečivé.  

Šťastný rok 2020 vinšujem!